Duben 2012

Zaviera naše oči?

22. dubna 2012 v 12:33 | Nemunai |  Úvahy
Zaviera naše oči?

Pri pohľade do svetla vždy privierame oči. Je to fakt, ktorý vieme už od nepamäti. Avšak mňa nezaujímaja delta žiarenie a pohyb voľných jadier vodíka. Mňa zaujíma niečo viac...
Človek odjakživa bojoval s faktom, ktorý mu hovorí, že čím viac sa toho naučí, tým viac toho nevie. Za každou odpoveďou stoja dve otázky a za každým osvietením situácie sa aj tak nachádza v čím ďalej tým väčšej hmle.
Je to tak už po mnoho rokov. Avšak v dnešnej dobe sa k tomu pripája fenomén, ktorý zaviera naše oči. Našli sme "halogén", ak chcete pridobniť.
Som si istý, že v tomto bode sa so mnou budú rozchádzať mnohí, ale aj tak nemám problém ho povedať. Ľudia hľadajú odpovede na otázky o existencii Boha, duchov, anjelov a čohokoľvek, čo je nad naše chápanie. Cítime, že je tu "niečo" väčšie. Niečo, čo presahuje naše doterajšie chápanie.
V túžbe po duchovných zážitkoch sa otáčame na čokoľvek, čo sa zdá sľubné. Sú tu celé obrovské blogy o aurách, anjeloch a neviem ešte o čom všetkom.
Pozrime sa každý na seba. Kto z nás nikdy neskúsil mávnuť paličkou a dúfať, že sa niečo stane?
Poznal som množstvo ľudí, ktorí sa snažili nejakým spôsobom zvládnuť nejaké nadprirodzené umenie. Chceli vidieť aury, hovoriť so zvieratami, ovládať oheň a neviem, čo ešte.
Prečo to ľudia robia?
Pretože sú hlúpi a pyšní.
Ak je tu nejaká bytosť, ktorá dokáže existovať bez materiálneho tela aj v materiálnom svete, už len tým, že je, dokazuje, o koľko mocnejšia od ľudí je.
My sme nikdy nedokázali ovládať ani len naše vlastné telá a mysle a s obrovskou pýchou na perách sa rozhodneme skúšať poraziť niečo takto silné?
Nuž, tu sa naša beznádej nekončí. Viete, ona tá bytosť alebo energia alebo podstata alebo akokoľvek to nazvete, niečo predsalen chce. Najčastejšie tvrdí, že sa chce s nami priateliť a pomáhať nám, lebo jej to robí dobre. Občas otvorene povie, že chce parazitovať na našich dušiach. Milé, však?
Nuž, náš "intergaklatický priateľ"" má nejaký motív. Čo proti nemu sme? Skúsim to pripodobniť. Ako ste si už možno všimli, ja veľmi rád rozprávam v podobenstvách.

Bol raz jeden človiečik. Mal škrečka. Ten škrečok bol stupídny ako každý škrečok. Ale majiteľ sa s ním rád hral. Prekladal si ho z ruky do ruky, zavieral ho do akvárií a rád ho nechal behávať po priestore a potom ho smiechom znova chytal, aby mu dokázal, že si nepomôže. Škrečok vo svojej beznádeji nikdy neunikol, až kým, a to netrvalo veľmi dlho, nezomrel.

Vážne, škrečky veľmi šťastné nie sú. A my sme pre niečo tak mocné asi tak škrečok.
Ešte vážne ste si istí, že to porazíte?

(Áno, som moralista a áno, som pekelne od veci.)

Šokujúci rozbor diela: Janko Kráľ – Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

3. dubna 2012 v 20:06 | Wodin |  Knižná kritika
Čo dokáže účelová dezinterpretácia diela?
Dokáže zmeniť prepracovanú teologickú alegóriu na obyčajnú ľudovú ponášku s národným motívom. O tomto sa mohol presvedčiť aj slovenský romantický básnik Janko Kráľ, ktorého báseň bola až dodnes zle interpretovaná.
Ja teraz poodhalím pravý význam tejto balady, ktorý je naozaj nečakaný.

Báseň je v skutočnosti vlastne príbehom konfliktu medzi divným Jankom a Bohom. Začína sa monológom Boha, ktorý sa sťažuje, že pri svete, ktorý furt v jednom kuse existuje si ani nemá kedy oddýchnuť, pretože musí robiť Božie povinnosti:

Často blúdim, táram sa cez celý boží (teda môj- myslí tým Boh) deň,
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku.
Ale čo je nemožnô, to ani nehľadaj,
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie,
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie.
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať.
Vtedy - v tak biednom stave moja duša letí
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti, (
asi do chvíle, keď ľudstvo ešte neexistovalo a Boh nemal toľko práce s počúvaním modlitieb a zosielaním kobyliek na Egypťanov. )
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu,
a zaspí ak' v oleji aspoň za hodinu.

Potom nasleduje pasáž zameriavajúca sa na divného na veselý slovenský kraj, kde bača reže tie mastné barany, nech už to znamená čokoľvek. Deti sú tam hladné, pretože miesto jedla si radšej vypočujú národnú povesť a asi si pre istotu držia štíhlu líniu aj zo strachu, pretože "bobo a vlkolak zlé deti lapajú." (možno skôr vypasené ako zlé)

Tretia pasáž sa venuje divnému Jankovi, ktorý je slovami autora, taký znachor...

... je veľmi divný, nikdy nie veselý,
hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí...

Janko je typický frustrovaný teenager neuznávajúci autority. Chodí v čiernom plášti a stráni sa ostatných rovesníkov. Vykazuje znaky emo alebo gothickej subkultúry, možno black metalu so známkami okultizmu, keďže sa zaujíma o pochmúrne a nekro ľudové povesti.
Kameň úrazu je v tom nikoho si neváži, pretože si neváži ani samotného Boha:

Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu,
že by neišiel slúžiť svätým, Hospodinu!
Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený,
ani v nedeľných hábach nie je oblečený,

Konflikt dosiahne svoj vrchol vo chvíli, keď Boh príde na večeru k Jankovým rodičom. Tí mu ďakujú za prinesené jedlo a prejavujú patričnú úctu, keď už stvoril ten svet a obetoval za nás svojho jediného syna. Janko však Boha totálne ignoruje, dalo by sa povedať, že sa chová až pohŕdavo, načo Boh reaguje naozaj starozmluvne (prchko), urazí sa a bez slova odíde:

Od stola chudobného všetci povstávali,
Bohu všemohúcemu všetci ďakovali,
on
ale strhol klobúk, nevravel nikomu,
dverami zahrmotil a odišiel z domu.
Boh zná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide,
až tam v poli samotný ku priekope príde;
priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá,
a zas ďalej širokým sa poľom poberá.

Janka ale čoskoro zamrzí jeho neprístojné správanie a vyberie sa po stopách Božích, aby sa Mu ospravedlnil. Podčiarknutá pasáž naznačuje, že Boh, ktorý vidí všetko, čo bolo, je aj bude vie, ako bude Janko konať a chce sa mu schovať, Boh dobre zná, kde ísť zamýšľa.

Aby Janka zmiatol, dopúšťa na svet (alebo minimálne celý okres) temnotu, ktorú si už predtým odskúšal na Egypťanoch:

Po horách, po dolinách rozišli sa mraky,
zastreli tiché háje temnými hábami,
zmizli lúčky zelené medzi dolinami, ...
... Mesiačka niet na nebi - beda je s hviezdami -
kto zná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! -
Pole ak' jedna čierna šatka pamuková,
ktorú nosí za mužom osirelá vdova,

Krycí manéver sa Bohu podarí majstrovsky, dezorientovaný Janko čoskoro stráca Jeho stopu:

Janík potichu kráča bez cesty, chodníka,
po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu,
sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu,
padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká,
sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu:
Buď ako buď, len pôjdem, poručeno Bohu.

Potom nasleduje striktne teologická pasáž, kde Janko Kráľ ako evanjelik vyjadruje svoj jednoznačne odmietavý názor na uctievanie panny Márie, ktorá je zosobnená zakliatou pannou vo Váhu. Jej kult dáva do súvisu s temnými silami:

A vraj práve na Vstúpenie,
keď odíde preč stríg zhon,
a keď tanec držia čerti,
tá panna vychádza von.

No Janko je dobrý katolík a myslí si, že panenka Mária má podobné kompetencie ako Boh a mohla by ho s Ním ľahko uzmieriť. Vyberá sa teda do chrámu zasvätenému zakliatej panne.
Básnik v ďalších strofách preberá mnohé aspekty mariánskeho kultu, posmech si robí najmä z prípadov, kedy sa mala údajne zjavovať:

Vídajú ju o polnoci
koniari a voliari
a tí, ktorí nocou blúďa (
zo šenku domov),
hajčovia a poštári.

O tom ti prisahať budú,
ak' v šatách dlhých bielych,
na skale černistej plačúc,
kývala palcom na nich.

Janko s dobrým úmyslom dorazil do chrámu:

Junák na holé kľakne kolená (jasný odkaz na katolícky kostol),
zaspieva Bohu pesničku (
chce sa s ním udobriť) -
krížom sa žehná, na nebo pozrie
a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri ráz' prežehná,
pobozká krížik, pátričky -
vtom "Amen" povie a z brehov hodí
sa do vzbúrenej vodičky.

ČIup - voda berie, pred sebou hrnie,
mladého Janka zakryje,
a do samého bieleho rána
vlnami hučí a vyje
.

Táto časť, čo sa týka Jankovho vystupovania posledná, je trocha zmätená, prejavuje sa tu autorova unavenosť, dej je nejasný, obraznosť je prehnaná a možno práve to zmiatlo predchádzajúcich kritikov, teda minimálne tých, ktorí s básňou úmyselne nemanipulovali vo svoj prospech, či prospech nimi podporovanej myšlienky.
Jankovým tragickým osudom by mohol autor vystríhať modloslužobníkov, aby sa odvrátili od podľa neho pohanských praktík, pretože mysliac si, že slúžia Bohu, v konečnom dôsledku sa klaňajú temným silám a tie im v krízovej situácii nepomôžu (nechajú ich klesnúť až na dno).

Posledná strofa je venovaná miestnemu jazzmanovi, ktorý zloží pieseň o Jankovom zlom osude.

Naprostred dediny žalostne zatrúbil
a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.
"…Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina?"
(Jazzmanský slang, ktorý býval nesprávne pokladaný za otázku položenú dedinčanmi)

Epická báseň sa potom končí a jedno oko neostane suché. Keby oči ostali suché, pravdepodobne by sme oslepli...
A odkaz Janka Kráľa, najväčšieho obhajcu slovenského protestantizmu nemilosrdne vykrikujúceho, že pápež je nahý žije ďalej v našich srdciach.



Sloboda slova? Sračky.

2. dubna 2012 v 17:17 | Nemunai |  Poviedky Loivissa
Sloboda slova? Sračky.


Sloboda slova? Na celom svete kto už pýtal by sa na toto!
A kde je tá sloboda, vo svete ovládanom nahotou?
Pretože nevidím ju, keď vy všetci chválite ju takto pekne?
A toho, že máme ju všetci a máme právo, držíte sa neochvejne.

Takže sloboda slova, hm. Niežeby pred súdmi pokuty boli za slová.
Ešte stále premýšľam a myslím, že pravdu nikto neschová...
Že buď sa naučíme rozprávať, ako sa na tento "svet" sluší,
alebo všetkým natlčú nám cudziu pravdu, alebo balamutia uši.

Sloboda slova? Geniálna, skvelá, super... Vážne a v skutku!
A teraz, ako nad ňou uvažujem, nemám ju a som v smútku.
Už ani v škole nemôžem povedať, čože si naozaj myslím.
Pretože ako náhle nesúhlasím, všetci akoby od zhnusenia skysli.

Ale sloboda je tu, minimálne aspoň čiastočne.
Alebo čo sa na ňu hrá? Aj keď nie príliš statočne.
Čo tie pornostránky a celé weby podefilných úchylákov?
A čo celé sexuálne dekadentné siete plné holých vtákov.

A teraz sa pýtam, sloboda slova je dobrá a máme ju chcieť?
Keď zlých slov, vecí a morálneho úpadku je už plný svet!
A teraz blogy, moji milí. Naozaj sme slobodní, ako sa môže zdať?
Alebo len všetci máme príležitosť celé to tu zasierať?

Pretože priznám sa slovami panovačného idiota a vydám túto správu.
Keď vidím niektoré z týchto článkov, o stôl búcham si hlavu.
Píšeme o láskach, to je fajn. O zvieratách a móde. A inom, samozrejme.
A nech brodíme sa blogmi dni i noci, nič hodnotné nenájdeme.

My sme budúcnosť našich malých pekných štátov v umení?
Pretože podľa mňa je väčšina týchto blogov odpad prestrojený.
Vydávame naše sračky za niečo, čo má hodnotu, ako robím to i ja.
Póza a človek, čo nemal dostať slobodu slova, taká som nádhera.

Pretože nemám problem do krvi sa hádať, na tom všetkom hnusnom
a v pohode vyzývam Vás na smrť v tomto boji zákulisnom,
tak sa pýtam teda posledný krát, na čo je nám "sloboda"?
Keď iba berieme spisovateľom prácu a klesá svetu hodnota.

Prečo sa tešíme, že môžeme klesať na úrovni a ničiť i to, čo bolo pekné,
tak čo je na tej slobode dobré? Každý nech v komentári riekne!