Pozérsky večer

4. března 2012 v 19:14 | Nemunai |  Poviedky Nikushimi Nemunai
Neznáme miesto, neznámy dátum, neznáma hodina.

Otvoril som oči. Nadýchol som sa a vyplazil som jazyk. Hlavné mesto... ako ja túto dieru neznášam. Príliš špinavá, príliš drahá, príliš snobská a pre moju znudenú dušičku až príliš príťažlivá.
Hej, to som ale neslušák! Veď vy neviete, kto som. No, to neviem ani ja, ak sa mám priznať, ale zbežný opis mojej celkom príjemnej nátury by bol, že som zločinec. Bohatý zločinec, ktorý sa zločinom neživí, aj keď by mi dokázal zabezpečiť taký blahobyt, aký si len málokto vie zarobiť. V každom prípade ten plat dostávam, len ho nepotrebujem. Som totiž bohatý už od prírody, povedal by básnik s úsmevom.
Ďalší odsek v mojom opise by sa zaoberal tým, že som strašne znudený a tak som sa dal na zločin. Čo je zločin? Niečo, čo iba sa iným nepáčilo, že robím? Konina. Práveže sa to veľmi páči a preto to robím. Nebyť to zábavné a neprináša mi to uspokojenie a uznanie, kašlem na to.
A posledný a najdôležitejší z úvodných opisných blábolov by sa zaoberal tým, že som talentovaný. Je samozrejmé, že ako bohatý škriatok mám možnosť venovať sa len tomu, čo ma baví. Externé štúdium na vysokej škole, kde sa učím za právnika, je pekná zásterka, aby so mnou všetci boli spokojní.
Predstavte si, že žijeme v dvadsiatom prvom storočí. Ťažké, však? Predstavte si krásny veľký dom so šindľovou strechou v retro štýle. Práve v takom stojím a usmievam sa na mladučkú spiacu ženu, ktorá vôbec netuší, že u nej oxidujem a zubím sa na jej perfektný prsteň, ktorý si krava na noc dala na nočný stolík do šperkovničky. A tak som si ho vzal.
Väčšinou pracujem na zákazku pre nejakého úchyla, čo potrebuje dajaký zbytočný obraz z múzea. Do tohto domčeka som sa dostal iba náhodou, iba pre zábavu. Pre potešenie... my muži sme strašne hraví, však?
Vyšiel som von cez tie isté vchodové dvere, cez ktoré som aj vošiel. Dosť vulgárne od zlodeja, že si skrátka odomkne a pri odchode aj zamkne dvere a to ešte aj kľúčom, ktorý si úbohé zábudlivé dieťa spiace v najmenšej izbe pre istotu dáva pod kvetináč. A to som už spomenul, že ja gentleman som ten kľúčik aj uhladene vrátil na pôvodné miesto? Hm... Ako som sa k nemu dostal? Aby som bol presný, bol som sa prejsť. Ako som šiel okolo, videl som ten kvetináč a napadlo ma, že je pekný a riadne zbytočný, nakoľko sa k verande tohto typu nijak extra nehodí. Keby ja som niekam odkladal kľúč, kde by to bolo? Pod evidentne stupídne situovaný kus porcelánu s mŕtvou napodobeninou čínskej ruže, samozrejme.
No, dosť bolo priznávania sa k tomu, že dnešná zlodejina bola skôr návštevou založenou na tichom kroku. Ale vyzúvať sa v predsienke, odkladať topánky a potom si ešte aj zavesiť kabát na vešiak... to som už vážne nemusel, som drzáň a pozér. No a čo? Aj sušienku som si vzal z kuchyne a nehanbím sa za to!
Ak dedukujem správne, policajtov ani nezavolajú. Trubka si bude myslieť, že ten prsteň skrátka niekde vytrúsila a kexíky má zrátané asi ťažko. To som ale vyčúraný hajzlík, nemám pravdu? A ten prsteň som si ešte pompézne zavesil na retiazku zo striebra, aby sa hompáľal hneď vedľa krížika. Až teraz som si všimol, že na kamienku osadenom v prsteni je pentagram. Pekný a stupídny. To je aké cool? To budem nosiť! No to si dovoľte...
Zakotvil som pri bare. Malo geniálny názov, musím povedať. Od prírody mám rád recesiu a toto miesto ma naozaj teší. Názov "Karpina" musel vymyslieť fakt génius. Asi nie som jediný, kto má recesiu rád, pretože je väčšinou preplnená.
No, aby som sa vrátil k príbehu tohto večera, vbehol som si dovnútra kúpiť cigarety. Som pozér, takže tie najdrahšie, aj keď chutili ako starecké semenníky a v skutočnosti som v cigaretách nikdy záľubu nemal.
Prechádzam sa ďalej medzi domčekmi a z bočnej uličky vidím číhať chlapíka. Taký dáky nepodarok. Čo ja viem, ako ho popísať? Mal na sebe nejaké vrece alebo čo to bolo za neforemný kabát, montérky a divné topánky.
,,Ty!" ozval sa príjemne.
,,No?" odpovedal som príjemne.
,,Nemáš pár drobných?" spýtal sa znova príjemne.
,,Nemám, kúpil som frajerke kofolu," odpovedal som ešte príjemnejšie.
,,A cigaretlu nemáš?"
,,Také svinstvo? Ja nerád fajčiť, škodí to," povedal som pravdivo.
,,No tak chodz do [nasleduje nadávka týkajúca sa ženských pohlavných ústrojov tak impozantne skonštruovaná, že som si ju ani nestačil zapamätať].
,,Aj vy, dedko. Aj vy," odpovedal som s úsmevom.
,,Jak si mi to povedal?! Ja už mám 33 rokov! 33 rokov odžitých a také ščena jak si ty mi totok poví?! Ty si špatný, sprostý a pridrbaný! Totok je mój názor. Ja mám 33 rokov a ty nemáš nijakú úctu voči mne. A ty si odká..-" tu som ho stopol.
,,Okej, stačilo. Choď si ľahnúť," prehodil som ešte stále so srdečným úsmevom.
,,No ty si lahneš jako prvý, len aby si vedeu."
A zahnal sa, že mi pritabačí pravou rukou po tvári. Veľká chyba, predsa len som triezvejší ako on. Lakťom som jeho úder zastavil a čelom som mu klikol do ksichtu. Ozvalo sa puknutie, asi som mu zlomil nos.
,,No tak teda ništ," povedal so slzami v očiach. ,,Ale tú cigaretlu by som si dau," dodal plačlivo.
No vy by ste dieťaťu neurobili radosť? Tak som mu dal ten patok za milión eur, ktorý som len pred chvíľou kúpil v "Karpine". Celú krabičku, ešte stále neotvorenú. S príjemným želaním, nech sa zadrhne, som sa potom odobral po svojom.
A tak chodím si, kráčam a meriam cestu, keď konečne dôjdem na moje klasické miesto. Môj obr-trotel gigantický domisko, v ktorom bývam sám. Netuším, ako sa upratuje, preto mi sem na to chodí dvakrát týždenne taká mrzká tetka. Vyzerá ako zosušené prasacie črevo. Nie, neviem, ako som sa k tomuto prirovnaniu dopracoval, ono to tak skrátka je.
Ku podivu som si v schránke našiel list. A aký pekný! Ešte aj s nejakou prihriatou pečaťou. Tak som sa vlámal dnu, sadol si v kuchyni za stôl a vytiahol z vrecka nožíček. Čože to je?
Časť s odosielateľom, ktorý sa podpísal pod menom "Nickname", čo ma takmer odradilo od čítania ďalej, nakoľko niečo takéto trápne sa mi hnusí už len z princípu, že si vážim náš krásny, ľubozvučný a krásny, ale hlavne krásny jazyk. Z týchto dôvodov radšej ani nepopíšem v týchto riadkoch vulgarizmy, ktoré mi napadli. Potom tam bolo moje meno, poštové smerové číslo a kopa ďalších hovadín, o ktorých som ja, človek verný facebooku, ani nevedel, že existujú.
Vieme, aký je Tvoj potenciál. Aj pre to som Ti poslala tento list. Dokážeš byť bystrý a šikovný v jednej chvíli a si schopný všetkého, čo sa nám, Tebe podobným, ráta. Ak máš záujem o niečo zábavné, najprv pre nás musíš niečo spraviť niečo zábavné, nech sa zabavíme.
Do podniku s názvom "Kulturák" na Zámockej každý večer okolo desiatej chodí Lena Kanáryová . Mladá pekná žena, dosť inteligentná a nemám ju rada. Je len na Tebe, aký spôsob si zvolíš, ale potrebujeme kópiu kľúča jej auta. Kópiu, nie kľúč. Ten má stále pri sebe a nech to tak aj zostane. Povedzme, že jeden z členov našej skupinky je vášnivý zberateľ a jej auto má výnimočnú hodnotu, aj keď sa na ňom už pár chvíľ nejazdilo. Je to len na Tebe.
Tvoja Nickname
Ako keby nestačilo, že má úplne prihorenú prezývku, ešte tam aj pridá, že moja. Nech mi tá maxi krava láskavo vysvetlí, kde zobrala taký dojem, že je MOJA?! Už len podľa prezývky viem, že by som ju nechcel ani zadarmo! Niekedy som počul od ľudí v dedine, že o zlú ženu si neradno oprieť ani bicykel. Čo sa tejto týka, o tú by som si neoprel ani operadlo na bicykel.
List som hodil na jeden zo stolíkov, za ktoré by nikto okrem mňa nevyhodil peniaze bez toho, aby sa na ne vôbec pozrel, a šiel som ďalej smerom ku chladničke.
(Vysvetlenie k stolíkom: Raz som mal frajerku. Volala sa Martina alebo Marcela alebo tak nejako. Bola strašne rozmarná a okrem toho, že nebola dobrá ani ako kuchárka, rada rozhadzovala moje peniaze. V jeden mizerný utorok jej napadlo, že mi kúpi nový nábytok. Viete, mne sa nechce stále sa hádať s nejakou rachitídou, ktorú potrebujem len na reprezentačné účely, a tak je jednoduchšie jej pristúpiť na jej hru. A tak mám nový nábytok. Teda, teraz už má nejaký ten piatok... aj tak mi je to jedno. Keby už žiadnej rachitíde neprepína, mohol by som mať tento nábytok aj navždy.)
Otvoril som dvere chladničky a takmer mi vypadli oči do poličky, kde sa zastrkávajú vajíčka. Viete, čo som našiel v regáli?! Malinovku! A viete, čo je na tom také zlé?! Ja som si totiž uvedomil, že mám malinovú limonádu a citrónovú malinovku. Kam tento svet speje?!
S fľašou nejakej kvapaliny farby moču som sa pobral do obývačky. Keby som normálny človek, zapnem si televíziu. Keby som bohatý, zapnem si domáce kino. Keby som veľmi bohatý, tak mi ho zapne niekto zaplatený špeciálne na to, aby mi ho mal kto zapnúť. Avšak, aj keď som všetko zo spomenutých, som hlavne pozér a preto moja ruka chytila ovládač od hudobného prehrávača, zapla jeden zo soundtrackov mojich obľúbených počítačových hier a ja som si do ruky vzal "Zločin a trest" od ruského spisovateľa menom Dostojevskij.
Bol som ponorený do príbehu tejto úžasnej knihy, keď mi zazvonil mobil. Zdvihol som ho a týmto sa začal rozhovor:
,,Hm?" začal som ja.
,,Ty si vyvolený, Neo!" ozval sa hlas.
,,A toto nie sú tí droidi, ktorých hľadáte," odpovedal som bez mihnutia okom a zložil som telefón.
Čo za úchyla má moje číslo? Asi si zajtra skočím do telekomunikácií a osobne odrežem predkožku tomu, kto mu dal toto číslo.
Problém je v tom, že ma už opustila aj chuť čítať ďalej. Niežeby úchyli neboli zábavní. To len vždy potom, ako ma nejaký z nich otravuje, mám chuť spáchať nejaký zločin ako trest preňho.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nemunai Nemunai | Web | 4. března 2012 v 19:19 | Reagovat

Áno, podobá sa to na jednu poviedku.
Áno, je to schválne.
Áno, som si vedomý toho, že to nemá záver.
Áno, je to len maketa k niečomu budúcemu, čomu sa budem možno venovať.
Áno, mám sa rád.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama