Písať

20. února 2012 v 21:45 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Čo nás v škole neučili? Písať. Avšak ja som taký pozér, že to aj tak skúšam!

Posledný list
Červený. Takmer vidí, ako horí plameňmi slnečného svitu.
Padá pomaly a s čistým klamstvom na perách. A nesie pravdu k zemi.
Odchádza so cťou a dúfajúc, že zostane spomienka na jeho meno.
A bez slov a zvuku spieva pieseň... jasne a nahlas, aj keď je nemý.

Unáša ho vietor. A možno vietor uctil si ho a necháva sa skrotiť.
Možno aj príroda cíti poéziu a jej jemné a agresívne vnemy.
Už by som len povedal, že aj anjeli pochopili, aký poklad vlastne vidia.
Zrejme už každý chápe metaforu a ten odkaz príjemne nepríjemný.

Možno padá z lipy. A možno ho píše teplá ruka za chladnej noci.
Možno je plná lásky a zúrivosti a možno bezradne pokreslila jeho lemy.
Možno žilky označujúce jeho rub a líc skrývajú veľké tajomstvo.
A MOŽNO sme ho celý pochopili nesprávne a jeho autor je teraz v rumenci a zahanbený.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama