Únor 2012

Avantgardné umenie!

20. února 2012 v 23:50 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Avantgardné umenie!


Sakra! Žiadna inšpirácia, žiadne pekné múzy.
To tak býva u človeka, keď dostatočne nehaluzí.
Buď som znudený alebo vyčerpaný od niečoho... fajnovo.
A uvedomím si, aký divný som, až keď napíšem strofu niečoho.

Priznávam sa vám, milí čitatelia tohto úžasného braku,
cítim sa ako obyčajné hovno alebo dážďovka pod kolesami vlaku.
Tamtá niečo chce, tamten niečo nevie... stále niekto otravuje?
A keď konečne zavolá tá jedna, iba zasa niečo potrebuje.

Dobre, poďme sporadicky. Pekný systém dám si.
Zistil som, že žena zlý je tvor a trhám si z nej vlasy.
Vlastne ich niekoľko. Zdá sa, akoby ich boli stovky!
A vždy, keď dákej helfnem, cítim sa ako hadica od močovky.

Priznám sa vám otvorene, vlastne je tu jedna.
Iba jedna maximálne, ktorá nie je až tak strašne biedna...
Vlastne je pekná v tvári a tie neskutočne pekné vlasy...
Znie to síce pateticky, ale bral by som ju asi.

Avšak niečo sa deje... Problém je tu jeden.
Všetci sa mi ozývajú no čo má ona? Neviem.
Riešim všetko a všetkých a vždy a všade...
A cítim sa ako mäsožravec v jablkovom sade.

Proste nič, čo by mi chutilo. Nikde žiadne mäso!
A tak som ako nahúlený kretén od smútku hlesol.
,,Ja som šialený!" hovorím Vám. Ono je to tak!
A pokiaľ nezabijem sa sám, trafí ma šľak.

A potom ma zakopú a potom zožerú ma červy.
Alebo ma nájde kanibal a naporcuje do konzervy.
A možno sa zobudím z tohto šialeného sna...
A aj predstava zobudenia je šialene príšerná.

Fajn, asi seriem na to. Tvárim sa, že mám to v paži!
A pôsobiť v pohode sa tvrdohlavo snažím!
A keď to nejde, tak si aspoň poviem: ,,Neviď to krivo!"
Keď už nemám ženu, vyriešim to inak. Otvorím si pivo =)

O mojej krásnej kvetinke

20. února 2012 v 22:12 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
O mojej krásnej kvetinke
Bez úvodov, bez predhovorov a bez nejakého predstavenia.
Bez vnesenia svetla do situácie a zverejnenia tvojho mena.
Len obraz tvojej pekne tváre, len malý záblesk opísať...
Iba priznať sa ti, že ťa vidím, ako v samej sebe topíš sa.

Za narcizmus skrývaš, ako veľmi sa cítiš zranená.
Zvykla si si bez dôvery, pochopenia alebo pomocného ramena.
Myslíš si, alebo sama seba previedčaš, ako všetko zvládaš.
No stratila si túžbu nájsť odpoveď, keď otázku hľadáš.

Samu seba presviedča, že maska, ktorú nosíš, si ty.
Neviem, či blato v alobale, alebo diamant v nej zaliaty.
Možno obe a možno ani jedno. No či na tom záleží?
Veď iba stojíš v plášti pod oblohou a pýtaš sa, či nasneží...

Kým padne biely zamat, nastane zmen alebo apoň niečo nové.
Miesto, kam by si sa mohla uchýliť a utiecť vlastnej hlave.
A možno si myslíš, že sa chceš zabávať, kým sa dá, a žiť.
No hlboko vo vnútri cítiš, že si chorá a chceš sa vyliečiť.

A možno ak budeš správne počúvať, pochopíš odkaz, ktorý som skryl.
Pomalý opis uplynulých rokov, dní, hodín a možno len chvíľ...
Poslednú myšlienku a najhoršie odhalenie skrývam v poslednej vete.
Ľutujem, miláčik, ale pred sebou nemáš kam utiecť na tomto svete.

Písať

20. února 2012 v 21:45 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Čo nás v škole neučili? Písať. Avšak ja som taký pozér, že to aj tak skúšam!

Posledný list
Červený. Takmer vidí, ako horí plameňmi slnečného svitu.
Padá pomaly a s čistým klamstvom na perách. A nesie pravdu k zemi.
Odchádza so cťou a dúfajúc, že zostane spomienka na jeho meno.
A bez slov a zvuku spieva pieseň... jasne a nahlas, aj keď je nemý.

Unáša ho vietor. A možno vietor uctil si ho a necháva sa skrotiť.
Možno aj príroda cíti poéziu a jej jemné a agresívne vnemy.
Už by som len povedal, že aj anjeli pochopili, aký poklad vlastne vidia.
Zrejme už každý chápe metaforu a ten odkaz príjemne nepríjemný.

Možno padá z lipy. A možno ho píše teplá ruka za chladnej noci.
Možno je plná lásky a zúrivosti a možno bezradne pokreslila jeho lemy.
Možno žilky označujúce jeho rub a líc skrývajú veľké tajomstvo.
A MOŽNO sme ho celý pochopili nesprávne a jeho autor je teraz v rumenci a zahanbený.

Spútaní večným nespútaním

20. února 2012 v 21:27 | Loivissa |  Poézia Loivissa


Fakt sa mi nechce hrať s tými čiarkami, bodkami a inými zvieratkami. Domyslite si to tam ;)

Spútaní večným nespútaním

Uprostred zafajčenej izby
Sedí on, sám, opustený
Minulosť ho opäť trýzni
Čas lásky a pochybení

Tak veľmi ranil sklamal
Tak veľmi dobre to chápal
Bez rozmyslu jej srdce zlámal
A teraz tu ticho plakal

Takmer zabudol, aké to je
No teraz cítil úplne podrobne
Aké je mať srdce na dvoje
Vedieť, že ona to cíti podobne

Chvíľa, keď pocítil túžbu, smäd
Sa mu v mysli črtala len nejasne
Čo koná, to nevedel hneď
Nevedel, že vodou iskru zhasne.


Keby...

16. února 2012 v 17:32 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Keby...

Naozaj nádherné je, uvažovať si v hlave banality.
Rozvíjať konšpiračné teórie, podporovať mýty.
Len tak túlať sa v myšlienkach, aké by to bolo pekné...
No v tom na lavici zobudím sa a v krku ma sekne.

Fyzika. Nikto nechápe. Trápime sa zasa.
A tie vzorce fakt ma desia, viacej ako divé prasa.
A tak znova ponorím sa tých krásnych spletí...
Kde je šťastie, možno ona a s ňou pár ukecaných detí.

Keby sa stane toto a potom aj niečo iné,
darilo by sa mi až tak dobre, že bolo by to divné.
A presne preto nestane sa, čo sa mi tak páči,
pretože aj keď to vadí, čo mám, mi vlastne stačí.

ALE! Konšpiračné teórie. Čo keby sa toto stane?
Čo keby si zatrsáme, pripijeme a spíme v stane.
A čo keby som len našiel 500 eur na tej zachnápanej zemi.
Keby vážne príde zazrak s týmito eurami...

No, neplačem už. Je to na nič, aj tak je to len "KEBY".
Otrepané staré klišé, stretneme sa všetci v nebi.
A keby aj nie, nevadí to asi ani v takej miere,
aj tak buchne atómovka a my vyhynieme =)

Sviatok Svätej Vandy Leopoldovskej

7. února 2012 v 18:38 | Wodin |  Úvahy
*Tento článok bol schválený najvyšším inkvizítorom vesmíru - robocopom*
Dnes (7.2.) je deň Svätej Vandy Leopoldovskej, patrónky koľajníc a ľudí, čo jedia tresku s troma rožkami.
Vanda bola obyčajné dievča z chudobnej rodiny, ktoré jedávalo tresku s troma rožkami, čo sa zmenilo vo chvíli, keď ju zrazil vlak.
Či mala alebo nemala čas uveriť je neznáme, keďže vlak ju sekol v rýchlosti 80 km/h a rovnomerne rozvláčil po koľajniciach medzi Leopoldovom a Hlohovcom,no podľa očitých svedkov boli jej posledné slová "Ježišikriste!". Z toho aj plynie jej pripisovaný zázrak - desať kilometrov kolají, na ktorých bola Vanda v roku 1936 rozflákaná nebolo odvtedy vôbec treba meniť, ba ani na nich vykonávať údržbu.
Koľaje sú zjavne pod Božou ochranou, keďže prežili Americké bombardovanie v roku 1944 a vraj dokonca opätovali paľbu.
Vanda umrela mučeníckou smrťou, keďže rušňovodič bol ateista a bola vyhlásená za svätú pápežom Henrichom "Čipsom" Izidorom Nečakane Druhým, nikto nevie kedy, keďže to bol pápež tajnostkársky a tak trochu trafený, keďže jedol medvede (zaživa... po smrti už ich nejedol).
Svätovandiánska tradícia mala okrem okresu Hlohovec silné zázemie najmä v Hontianskych Tesároch, kde istý Bonaventúr Kamižník v roku 1947 vymyslel to, čo dnes všetci poznáme a jeme ako tresku v majonéze (niektorí to jedia ako jogurt, ale potom im je zle). Vraj ho k tomu inšpirovala Sv. Vanda, ktorá sa mu mala zjaviť v sne a povedať: "Bono, vymysli tresku v majonéze a zjedz ju s troma rožkami!" Po jej pravici vraj stála Panna Mária so svojím frajerom - Bohom a hrali 3D piškvorky.
Bonaventúr teda vymyslel tresku v majonéze a Svätá Vanda je odvtedy zobrazovaná s treskou a troma rožkami (čo je pokrok oproti pôvodným zobrazeniam, kde je interpretovaná ako povlak na koľajniciach so svätožiarov).
A keďže pápež Dažďovkár VII. sa pomýlil a povedal, že Vanda jedávala odmalička tresku v majonéze s troma rožkami, tak je jasné, že to tak naozaj bolo, pretože pápež je neomylný v otázkach viery, ako sa rozhodlo na Päťdentskom koncile. Preto hneď na začiatku textu uvádzame, že "...obyčajné dievča z chudobnej rodiny, ktoré jedávalo tresku s troma rožkami..." a preto nemôžeme byť odsúdení pre herézu, aj keď tento fakt zaťažuje časopriestorové kontinuum a dobre dodrbáva kauzalitu, ale čo by dobrý katolík neobetoval na oltár svätej cirkvi rímsko-všeobecnej, aj keď toto už nie je sranda, pri takomto paradoxe hrozí vznik čiernej diery...
Toľko k Svätej Vande Leopoldovskej.
A ponaučenie? Ak si chudobné dievča z malého mestečka, nezúfaj a hoď sa pod vlak, môžeš to tak dotiahnuť až na svätú.
________________________________________________________________________________________________________
Ďalší zázrak, časti textu sa mi z nejakého magického dôvodu podfarbili na bielo a nejde to odfarbiť. A toto píšem kurzívou, ale keď som to pred chvíľkou uložil, nebolo to vidieť.
PS: Časti príbehu sú fikcia, ktorú som si vymyslel, aby som pred spolužiakmi ospravedlnil, prečo mám 7.2. na desiatu silne aromatickú tresku. Vlastne je to celé vymyslené, jedine, že by pápež uznal príbeh za pravdivý...

Na konci cesty

4. února 2012 v 21:06 | Loivissa |  Poézia Loivissa
Zúfalá, v tmavej bezmoci,
hľadá v tráve to, čo stratila.
Sklamaná.

Nie, už jej niet pomoci -
- pavučinku snov si dovila...
Ticho blúdi v tmavej noci,
sen o svetle dosnila.

Tichý pád to temnoty,
do mlčanlivej beznádeje
preklínajúc životy
zvyšky nádeje vyleje
len tak do prázdna.