Leden 2012

Artificial art 2.

22. ledna 2012 v 22:14 | Wodin |  Úvahy

Nezvestný chydožnik

Niektorí si možno pamätajú, čo ma viedlo k napísaniu prvej časti o plesnivom drotárovi. Nemyslel som, že druhá časť príde tak skoro, ale čuduj sa svete, ona prišla!
Na hodine umenia a kultúry sme opäť dostali quest, vytiahnuť si obrázok z divotvornej škatuľky a osobu na obrázku opísať na dve strany.
Zaplniť dve A4 opisom tlstého Rusa, ktorého môj azbuku (zrejme nie dostatočne) ovládajúci spolužiak označil za Nezvestného chydožnika sa mi teda nechcelo, ale keď som sa naňho pozrel, zistil som, že je to vlastne môj osobný priateľ, starý Rurik z Leningradu (dnešného aj vtedajšieho Petrohradu.) dobová fotografia ho zobrazuje nejak takto:

Nechcel som svoj veľký tromf, teda to, že zobrazeného chydožníka poznám vytasiť hneď na začiatku, tak som začal svoj opis zdanlivo nezávislo. (Pre grafofetišistov a iných fajnšmekrov ukážem najprv JPG pôvodného textu, za ktorým bude nasledovať jeho prepis do počítačovčiny.)

Tento nezvestný chydožnik má stehná jak brontosaurus z toho, jak stále vysedáva, čumí z ďalekohľadu a napcháva sa. Je to taký kotangens, čo šmíruje každý večer susedy. Dvanásť rokov sa neholil, v brade má zachytené: 0,4 litra piva, vši (napriek svojmu vznešenému pôvodu), ťaháky z geografie, vrabčiu rodinu, medovníky a 0,4 kg fajkového popola.
Tvári sa dosť indiferentne, asi je mu jedno, že ho opisujem. Nos nemá veľmi baltidný, árijské črty sú podobné skôr nordickému typu, jedná sa teda o potomka Vikingov, v Rusku nazývaných aj Varjagovia. Možno sa volá Rurik a je právoplatným dedičom Kyjevskej Rusi. Zakladá si na svojom športovom úspechu - v dvanástich rokoch vyhral medailu za plávanie (tretie miesto) a dodnes ju nosí na krku.
Vlasy má plavé alebo sa len dlho nezmýval. Všetko má v jednej farbe, lebo si myslí, že to zoštíhľuje, ešte aj bombarďáky má nefritové.
Má rozopnuté nohavice, takže sa buď vrátil z toalety alebo chystá čosi nekalé.
K tým stehnám, sú fakt enormné! Že sa vôbec zmestí na stoličku, Zjavne má rád Pytagorovu vetu a pivo, pizzu, pirohy, piškóty, proste slová na pi/y.
V okne má položenú knihu, aby aj okoloidúci vedeli, aký je Rurik vzdelaný. Má slúžku Pivóniu, je na pi, takže ju má rád. Tá mu bradu pečlivo zastriháva do pravidelného hranola. Oči má tmavé, čo vypovedá o tom, že netrpí albinizmom.
Po tomto nasleduje druhá strana. Tretia nie je a prvá už bola...
Na ďalekohľade má emergenčné vajco v zlatom puzdre, keby dostal akútny hlad a pivónia by bola niekde v PIešťanoch. A tie jeho stehniská... Musí mať pozadie jak mamut (možno aj také osrstené).
Odkedy ho sleduje, ani sa nepohol, je taký leňochod, ktorého jediný pohyb je vidličkou od taniera k puse (pokiaľ ho pivónia nekŕmi). Je zázrak, že nedostal v dvadsiatke infarkt, ako mu predpovedal pán doktor Golis. On to ignoruje a ďalej tlačí hamburgery.
V skutočnosti má len 25 rokov, ošedivel, keď sa zľakol samého seba v zrkadle, keď sa išiel kúpať. Rovnomerne sa roztiekol po objeme vane, ako cesto vo formičke, prívalová vlna vytopila polku Leningradu (vtedajšieho a dnešného Petrohradu).
Je pokojnej povahy, stále sa rozčuľuje a hádže o stenu torty, ktoré mu neustále vypeká jeho teta Gertrúda von Grünburg. Dávno sa ich objedol, keby radšej už zdoch... skonala a ponechala mu dedičstvo (ktoré v skutočnosti odkázala svojej lesbickej priateľke z Kamčatky, ale to Rurik nevie).
Rurikovým najväčším priateľom je Plesnivý Drotár od Miloša Alexandra Bazovského a zároveň aj Ja, Wåþin zo IV. B Gymnázia Ivana Kupca v Hlohovci, Komenského 13.
___________________________________________________________________________

Pozor Budúcnosť (môže byť šokujúca)

___________________________________________________________________________

V roku 1825 pôjdu Rurika popraviť pre jeho účasť na povstaní dekabristov. Ako ho budú vešať, strhne na seba celú šibenicu. Cára to pobaví natoľko, že mu udelí milosť.
Rurik si vstúpi do duše, schudne 186 kilov a stane sa hadím mužom v cirkuse Žabitó. Vezme si Pivóniu a majú tri deti.

Snáď sa mi prepečie aj toto...

O nevinnosti

17. ledna 2012 v 15:16 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
O nevinnosti

Takže nevinnosť je téma dnešný blogov?
Prišiel som o ňu, keď som mal 7 rokov.
Prvý raz som naďabil na koláčik v obchode...
Vrátil bych ho, lenže skončil v záchode.

Fajn, tak teraz vážne! Sú to špeci veci.
Skutočná tá je, ktorú stráčaš na matraci.
Vlastne teraz je niečo ako ohrozeným druhom,
aj tak bol vždy môj sen stať sa sexuálnym dobrodruhom.

Keď ona chce, on si už vážne veľmi nepomôže.
Ona spraví dáke kliky-haky s riťou a on potom skáče z kože.
To je sila, nemám pravdu? A že ochrana práv ženy!
Väčšej neprávosti jak je toto na svete už ani neni.

Akože... odolaj zákusku, keď máš veľmi rád sladké.
A keď sa ti núka... nevezmeš si? Šak aj koláč vezmeš babke.
Pekné ženy a ich špinavé triky, na to dáke čáry-máry,
no a čo asi vzniklo z "nevinnej" prechádzky po chotári....

Nevinnosť je super vec, za to bojujem jak nik.
Pred svadbou žiadny sex, som predsa katolík!
Ale veď raz zobudím sa z útopie a nájdem si ženičku...
A potom asi dám si facepalm, no miesto dlane jebnem žehličku.

Príbeh o kanibalovi

16. ledna 2012 v 21:58 | Nemunai |  Poviedky jednorázové (NN)
Viete, vážení naši čitatelia, momentálne sme nabrakovaní učením sa. Naša škola je dosť ubiják a evidentne vymierame, čiže momentálne sa nám nedarí písať a búchať sem veci ako na bežiacom páse, na čo ste možno predtým boli zvyknutí. Avšak ja sa odhodlám niečo napísať, aj keď zajtra do školy vstávam 5:20 a odpovedám z pólročného učiva.

Priznal som sa už niekedy, že milujem kanibalizmus? Je veľmi vtipný, ak sa pýtate na môj názor.

Príbeh kanibala

24. deň, 7. mesiac.
Dnes sa minuli posledné slonie stejky. Na tomto ostrove som už 24 dní a 7 mesiacov. Celý čas som jedol len slonie stejky, ktoré som sa naučil pripravovať z knihy "Človek chorý na elefantiózu, príprava na sto spôsobov". Presne tak! Všetci, ktorí tu doteraz boli, mali elefantiózu. Už ju mám aj ja, nakazil som sa z mäsa mojich spolubývajúcich. Avšak už nijakí nie sú. Všetko som zjedol.

25. deň, 7 mesiac.
Po zistení, že slonie stejky už nie sú, odhodlal som sa jesť všetko, čo zostalo. Postupne som prešiel cez 7 mesiacov a 25 dní staré pečivo až po paštétu. Odpudzujúce, že už tu nie sú žiadni ľudia, ktorých by som jedol.

14. deň, 8. mesiac.
Z nedostatku ľudského mäsa, na ktorom by som sa vybil svoje gurmánske úchylky, začal som si obhrýzať nechty. Avšak ma tu trýzni ešte jedna vec... Cítim sa sám. Treba to vyriešiť. Asi idem uvoľniť napätie pobytom v latríne.

16. deň, 8 mesiac.
Dnes sa mi sníval sen o mojich manželkách. Vlastne boli štyri. Prvá zomreli na otravu hubami. Druhá zomrela na to, že jej telo neprijalo muchotrávky zelené. Tretia zrejme pokašľala hríbovú polievku, po jej konzumácií sa už nikdy nezobudila. Štvrtá kupodivu zomrela na rozťatie hlavy... totiž, ona nechcela žrať huby.

19. deň, 8. mesiac.
To bola posledná kvapka, musím sa s niekým rozprávať. Vytiahol som z kopy vecí, ktoré zostali po mojich posledných elefantoch, čižmu. Zrejme bola Jimmyho... (Nech je mu latrína ľahká.) Čižmu som pomenoval Lady Henrieta von Vebber de la Manca Luxemburská, druhým menom Francisca. Budem sa rozprávať s ňou.

6. deň, 9 mesiac.
S Heňou mám geniálny vzťah. Máme kopu vecí, o ktorých sa môžeme rozprávať. Je veľmi dobrá spoločníčka, len jej trocha smrdí z huby.

18. deň, 9 mesiac.
Pohádal som sa s ňou. Ododneška nespí v mojom stane, absolútne ju odmietam. Hnusí sa mi!

29. deň, 9 mesiac.
Áno, náš konflikt bol moja chyba. Dnes sa jej ospravedlním, prichystal som si aj kvety.

30. deň, 9 mesiac.
Odmietla moje ospravedlnenie. Úplne ma zavrhla, už so mnou nechce mať nič spoločné. Čo som mal robiť? Tak som ju zatĺkol sekerou!

4. deň, 10 mesiac.
Nemá to bez nej cenu... pripravil som všetko potrebné, dnes sa obesím na povraze. Aj tak už tu nie je nikto, koho by som mohol zjesť........

MC Vajco Morka Della de la sprosté tela

5. ledna 2012 v 21:57 | Wodin |  Poézia Wodin
Na toto sa môžete tešiť (Pokiaľ ste retardi, zdravý človek by sa na toto netešil) v tretej kapitole mojej nezmyselnej knihy, plnej zmutovaných sobov a nevyprofilovaných postách, ktorých je tak veľa, že keby to nebola banda psychopatov, nedali by sa rozoznať. Rozmýšľam, že sem prestanem hádzať nové kapitoly, až pokiaľ knihu nedopíšem. Tak aspoň fragment z tretej kapitoly, kde najväčší raper z celého paneláku o pol šiestej ráno dostane skvelý nápad na pesničku:

...vylízal ten tlstý homoš Melodymu gule
Narval si ich namojveru celé do papule
Hubu mal zachlpacenú od porastu mieška
Nasral sa a ostrihal mu semenník na ježka



Sádelnatý buzerant, čo jebe sa do rapu
Neuspeje asi jak ked tahal dedko repu
Zjebe sa na tlstú prdel a zaplací draho
Raz ho nájdu s dírou v čele a ja budem vrahom...

Jeho umelecká snaha prebudí hlavnú hrdinku tejto časti príbehu a tá mu vyčistí žalúdok, na čo raper Miro reaguje:

Ja nejsom Miro,
Som Vajco Morka Della de la sprosté tela
Čávo jakého si ešče nevidzela...
a pokračuje:

Do keho sa obúvaš ty ščetka modrovlasá
Po kerej v gothic porne túži každé prasa
Dostal som kick od múzy, tak nemám inú možnost
Teraz musím rapovat, tak nejeb sa mi pod nos

Jebeš do mna volným veršom s tvoju hubu vadnú
Nikoho už nezaujmeš až ci kozy zvadnú
Utekaj si dat nejaký další latex na seba
Vyfajči kár satanovi a nechaj sa pojebat"

Ok, teraz môžete začať vracať (fanúšikovia rapu tlieskať).