Judith

1. prosince 2011 v 21:49 | Loivissa |  Poviedky jednorázové (Loivissa)

Áno, stále som len decko čo má rado rozprávky... a preto ich občas aj píšem :D Táto nie-tak-úplne-rozprávková poviedka je dosť dlhá, pôvodne som premýšľala o tom, že ju rozdelím na dve časti ale nespravím to: koho to bude baviť, nech sa potrápi a prečíta si to až do konca aj za cenu, že by to mal dať na dvakrát a koho nie, tak ten nech sa strčí..:) Inak prajem príjemné čítanie všetkým odvážlivcom, ktorí sa do toho pustia ;)

-Judith-

Pokoj.
Ticho.
More.
Medzi nami je pár tých, čo vycítia, že čas ich odchodu sa blíži. Že musia prejsť na druhú stranu, nechať sa pohltiť koncom, skutočnosťou, že ich úloha sa skončila. Všetko, čo mali vykonať bolo vykonané, to, čo mali povedať bolo povedané a oni už len dožívajú, vediac, že ich posledné chvíle práve nastali.
Gregorio bol jedným z nich. Nebol veľmi starý, no jeho vlasy už dávno obeleli a čierne oči nabrali hĺbku, ktorú možno vidieť u ľudí s množstvom skúseností. Jeho pokožku dlhé roky hladili slnečné lúče a preto bola tmavo hnedá s nádychom červenej.
Jeho vysoká, mierne zhrbená postava sa opierala o drevené zábradlie lode. Gregorio jastril do diaľky, užíval si pocit, keď mu vietor udieral do tváre a strapatil mu vlasy a vedel, že koniec sa blíži a že i dnešok môže byť dňom, ktorý bude poslený.
Ak pre niečo žil, bolo to more. Bolo jeho jediným domovom i láskou, s ktorou toho prežil veľmi veľa.
Loď splavovala more i keď bola ošarpaná a zničená, bola skúsená ale i unavená. Gregorio to vo svojom srdci jasne cítil a preto sa s ňou vydal na poslednú plavbu.
Vedel, že aj keby túto cestu prežil, táto loď sa už na ďalšiu nebude môcť vybrať. Neprežije už ani jednu búrku, ba Gregorio vedel, že v okamihu, ako dokončí túto svoju cestu, loď nebude schopná splaviť ani to najpokojnejšie more.
Smutne si povzdychol a hladil zábradlie lode podobným spôsobom, akým muž hladí svoju milenku a díval sa pred seba, kde zbadal čosi, čo ho prekvapilo...

Dvojsťažňový rybársky škuner sa plavil po týchto vodách už štyridsať rokov, no nikdy nezamieril k malému ostrovčeku na východe, pretože si ho Gregorio doteraz nikdy ani len nevšimol, čo mu pripadalo zvláštne a preto sa teraz rozhodol, že to nenechá len tak a poriadne ten ostrov preskúma.
A tak zmenil smer priamo k zelenému ostrovu.
Keď konečne stál na jeho pobreží a díval sa na svoju drahú loď Judith, jeho srdce zaplavil neopísateľný smútok. Na novú loď nemal peniaze. Ak táto nevydrží do jeho smrti, nezomrie na svojom milovanom mori tak, ako vždy chcel.
Odvrátil od nej zrak a vylovil zo svojej vesty mapu. Rozprestrel si ju pred tvárou. Poznal ju ako vlastné topánky - veľmi dobre vedel, že tam tento ostrov nie je zakreslený, no i tak sa do nej ešte raz pozrel. Na mieste kde bol tento ostrov bola len zožltnutá plocha, ktorá jasne značila, že by sa tam mala nachádzať len masa vody.
Gregorio sa na mapu zamračil a vrátil ju do vrecka.
Bol to skutočne veľmi pekný ostrov. Gregorio stál v jemnom bielom piesku a dovoľoval moru, aby mu nežne omývalo nohy, kým sa díva na džungľu pred sebou. Premýšľal, ako je možné, že si tento ostrov dosiaľ nikto nevšimol ale zároveň sa tešil, že zakreslí niečo nové na svoju mapu. Rozhodol sa, že o ostrove zistí čo najviac a tak sa vydal priamo do džungle.
Džungľa, ako inak, prekypovala životom. Aspoň spočiatku. Čím hlbšie sa v nej ocital, tým väčšmi mal pocit, že tu niečo nie je v poriadku. Lístie stromov bolo čím ďalej tým tmavšie, až sa ocitol na mieste, kde sa stromy skláňali k vyprahnutej zemi a ich lístie bolo čierne. Nikde nebolo počuť zvuky fauny - Gregorio neutŕžil žiadne štípance od obrích komárov a okolo nepreletela ani jedna nadrozmerná vážka.
Gregorio si to nevedel vysvetliť a tak pokračoval stále hlbšie v domnienke, že zistí, čo sa s týmto pralesom deje. Cítil v tom niečo diabolské...
Vtom sa zalesnená plocha skončila a on sa ocitol v strede lesa, na mieste, kde bol počiatok všetkého zla.
V strede z vyprahnutej pôdy vyrastal jediný strom - zo zeme sa plazili obrovské korene až k hrubokánskemu zakrútenému kmeňu, ktorý bol podstatne menší, než jeho koruna. Tá siahala až kamsi do neznáma a pýšila sa nekonečným spektrom odtieňov zelenej a žltej. Bol to na prvý pohľad nádherný strom, no stačilo sa naň dívať o pár sekúnd dlhšie a bolo jasné, že niečo nie je v poriadku - ten strom pôsobil umelo, akosi mŕtvo, išla z neho zlá energia. A okrem toho, okolo jeho kmeňa bol obkrútený zelený had. Jeho čierne oči boli upriamené priamo na Gregoria, ktorý cítil ako ho prebodávajú.
Kým sa stihol z toho pohľadu spamätať, had začal zliezať dolu smerom k nemu. Prekvapený Gregorio mierne odstúpil a vytasil svoj meč odhodlaný brániť sa. Had však kúsok od neho zastal a začal sa krútiť do hora tak vysoko, že nakoniec mal hlavu nad úrovňou Gregoriových očí.
Z úst mu trčal rozdvojený jazyk a nepríjemne syčal Bol ohromne veľký - napriek tomu, ako ďaleko bola jeho hlava od stromu, stále mal okolo neho značnú časť tela obmotanú.
Gregorio si však všímal hlavne jeho tmavé oči.
Vtom sa hadove ústa otvorili a ozval tichý hlas.
"Načččo ssssi sssem prišššiel, cudzineccc?"
Gregoriovi chvíľku trvalo, kým strávil skutočnosť, že k nemu práve prehovoril had. Pevnejšie v zovrel meč a odvážne prehovoril: "Prišiel som na tento ostrov aby som ho preskúmal a zakreslil ho na mapu, pretože ho ešte žiadna z máp, ktoré sa mi dostali do rúk, nezobrazuje."
Had prekvapene zodvihol svoju hlavu ešte vyššie.
"Tento ossstrov nesssmie byť na žžžžiadnej mape, cccudzineccc..."
"Ale prečo?"
"Pretožžže je môj a ľudssská noha naň nevssstúpila užžž ccelé ssssstoročia."
"Teraz som tu však ja a neodídem odtiaľto, bez toho, aby som ho nezaznačil."
"Po týchto sssslovách by sssi neodišššiel nikdy, ak by ssom neprisssahal, že užž nikdy nezabijem sstvorenie ľudssskeho rodu," zasyčal had.
Gregoriovi padol kameň zo srdca - takže had mu neublíži. Vlastne ak by chcel, stačilo by jediné rozohnanie sa mečom a hadovo srdce by dobilo.
"To, že ti nemôžem ublížžiť všššak nezanemná, že ti nemám čo dať za to, žže tento osstrov na mapu nezazzznačíš. Praj sssi čo len chcešš, dostaneššš to."
"Môžem si priať čokoľvek?"
Had prikývol a opäť so syčaním vyplazil svoj dlhý jazyk.
Gragorio premýšľal, čo by si najviac prial. Ak mu môže had splniť skutočne čokoľvek, mohol by si priať nesmrteľnosť, večnú mladosť, nekonečné bohatstvo. Potom však prišiel na to, čo potrebuje najviac: novú loď. Iba tak bude môcť až do smrti splavovať svoje milované more.
"Chcem novú loď," odvetil napokon.
"Tak loď, áno? Ssi sssi sssvojim rozhodnutím isstý? Môžeš ssi priať čokoľvek, bohatssstvo, ženy, večný život... ssskutočne chcešš len hlúpu loď?"
Gregorio prikývol a had zatvoril oči. Obrátil sa a pomaly sa plazil späť k svojmu stromu. "Máš ju mať. Je na západnom pobreží a čaká len na teba," povedal a opäť začal svojim telom objímať strom.
Gregoriovi sa nechcelo veriť, že to tak naozaj je, ale povedal si, že to nedá najavo a len sa presvedčí, či had dodržal svoje slovo. Ak nie, jedhoducho ho zabije. Vtom mu však v hlave začala vŕtať jedna vec, ktorú by chcel veľmi vedieť.
"Had, prečo si prisahal, že už nikdy viac nezabiješ žiadneho človeka?"
Ozvalo sa čosi, čo sa s trochou fantázie dalo nazvať smiechom a had odvetil. "Lebo sssmrť nie je pre mnohých ničččím iným, ako vykúpením a ja ľuďom nerád pomáham. Ale teraz už bež za svojou loďou..."
Nebolo treba hovoriť mu to dva krát. Gregorio sa rozbehol smerom na západ a bežal, až kým ho neuvidel - celkom novučičký dvojsťažňový škuner bol už pripravený na plavbu. Gregorio neváhal a vydal sa na plavbu. Cítil nekonečné šťastie - takto bude môcť more splavovať až do samotného konca, ktorý bol každou chvíľou bližšie.
Loď voňala novotou a prekypovala krásou. Bola presným protikladom staručkej, zomierajúcej Judith.
Po niekoľkých hodinách však radosť z plavby začala ustupovať. Gregorio sa díval na všadeprítomné more a jeho srdce zahaloval tieň. Miloval more, prečo sa však z neho nedokázal tešiť?
A potom si to uvedomil.
Nie more, ale jeho stará loď bola dôvodom, prečo miloval plavby. To ona bola jeho domovom, jeho najväčšou láskou. Ak jej život končí, aký má ešte dôvod na to, aby žil on sám?
Zrazu sa cítil ako obrovský hlupák. Okamžite otočil loď a vydal sa naspäť k ostrovu. Túžil, aby loď išla rýchlejšie a on by mohol čo najskôr odčiniť svoje nesprávne konanie.
Díval sa, ako sa ostrov pred ním stále viac zväčšuje a on bol čím ďalej, tým viac nedočkavý. Mal pocit, že loď ide stále pomalšie a keď bol už ostrovu celkom blízko, začínal byť presvedčený, že to nie je len pocit. Zaháňajúc tie myšlienky sa oprel o kormidlo a srdce mu vyskočilo kamsi do krku, keď sa cezeň prepadol a ocitol sa na zemi. Nechápal, čo sa stalo, kým nezbadal na mieste, na ktorom predtým stálo kormidlo len veľkú kôpku piesku.
Doplazil sa k nej a neveriacky do nej zaboril ruky. Ako sa to mohlo stať?
Vtom sa mu začal piesok sypať aj na hlavu, akoby ho začala zhadzovať samotná obloha. To sa plachty a sťažeň rozhodli nasledovať osud kormidla. Kým sa Gregorio stihol spamätať, na piesok sa menilo aj zábradlie lode, prova i korma, dokonca aj paluba pod ním sa začala meniť na piesok. Ani sa nenazdal, a už čľupol do vody a po jeho lodi nebolo ani stopy. Had ho oklamal.
Gregorio nahnevane šliapal vodu a ďakoval všetkým bohom ktorých poznal, že nie je ďaleko od pobrežia. Doplával k nemu bez väčších ťažkostí ale bol veľmi nahnevaný. Vstúpil do džungle a stále mokrý sa rozbehol smerom k jej stredu.
Tam spal had, stále obmotaný okolo kmeňa stromu, ktorý akoby žil na úkor všetkých ostatných rastlín. Gregorio pri pohľade naň zastal a zreval: "Čo to bolo za lesť, čo si mi spriadol, drahý had? Nevravel si, že žiadneho človeka už nezabiješ?"
Had sa okamžite prebudil a doplazil sa k Gregoriovi. "Vari nie sssi ssspokojný sso ssvojou loďou?"
"Nie som! Rozpadla sa na piesok."
"Ale za to nesssúď mňa, ale ssvoje myšlienky. Rozhodol si sa vzdať sa môjho daru, všakže?"
"Nikdy ssom sa nezaviazal k tomu, že ho musím prijať."
"Je to, akoby si sssa dobrovoľne vzdal toho, čo najviac miluješšš. Ničč si nechcel viac, ako tú lod, tak prečo si sa jej chcel vzdať?"
"Pretože pre mňa bola prázdna, rovnako ako ten strom, okolo ktorého si obmotaný. Bola krásna, ale bez života, bez toho, čo lod robí loďou, čo strom robí stromom. Bola síce nová, ale bez duše, nebola ostrieľaná, nemala skúsenosti a nebola vôbec podobná mne samotnému."
"Na to sssi mal myssslieť ssskôr. A môj sssstrom je úplne v poriadku,..."
"Vysáva život z tohto lesa. Ak už nebude život v lese, z čoho bude brať energiu?"
"Z mora," odvetil had. "Zo živočíchov a rastlín čo posssievajú jeho vnútro."
"A tak to bude pokračovať?"
"Možžno," pripustil had.
Takže potom vysaje energiu z morí a oceánov, neskôr z kontinentov až zabije celú zem a jediné čo ostane, bude tento had a strom, ozvalo sa Gregoriovi v hlave.
"To nesmiem dopustiť," povedal.
"A čo chceš ssspraviť? Zoťať ho svojim mečom?" z hadovho hlasu bolo cítiť výsmech. "Tak či tak, nedossstaneš sa k nemu. Možno je sssmrť pre ľudí vykúpením, no assssi budem musssieť svoju prísssahu porušiť - pre mňa totiž bude vykúpením to, keď ssa ťa zbavím."
Had spravil rýchly výpad s naširoko otvorenou papuľou v ktorej sa kmital rozdvojený jazyk. Avšak Gregorio bol napriek svojmu veku stále veľmi obratný a tak bleskovo tasil svoj meč a rozohnal sa po hadovi tesne pred tým, ako mu stihol ublížiť. Had však dopadol veľmi zle - meč mu hladko odťal hlavu, ktorá spadla na zem a ešte posledný krát šokovane žmurkla. Gregorio bol taktiež prekvapený rýchlym sledom udalostí - srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Kým si stihol aspoň troška vydýchnuť, začali sa diať ďalšie zvláštne veci. Telo hada vzbĺklo, rovnako, ako aj jeho hlava. Zdalo sa, že horí aj strom, pretože plameň zachvátil aj tú časť tela, ktorú mal had obmotanú okolo hrubokánskeho kmeňa.
Ako rýchlo plameň vzbĺkol, tak rýchlo aj zmizol. Odrazu bol preč a každučký pohyb sa zlial do pomalého padania popola, ktorý bol jedinou vecou, čo po hadovi ostala.
Gregorio si už začínal myslieť, že celá šou sa skončila, no to ešte netušil, že tá je len na začiatku. Z ničoho nič sa strom zatriasol, akoby zo seba zhadzoval prach či šteklivú rosu. Potom jeho lístie nabralo akési bledšie odtiene a medzi nimi sa začali ligotať biele kvety - strom rozkvitol. Zadul vietor a svet okolo Gregoria sa začal meniť - z vypriahnutej pôdy pod jeho nohami začala rásť tráva a kvety, stromy skláňajúce k zemi sa s praskaním vystierali a na ich holých konároch vyrastali zelené listy. Všetko sa vrátilo do normálu, mŕtvy svet ožil.
Starý muž sa očarene díval okolo seba. Mal pocit dokonalého zmierenia. Sám pre seba sa usmial a vedel, že mu chýba už len jedna vec - jeho loď. Preto odkráčal, so srdcom plným zvláštnej radosti, spôsobenej tým, že spravil správnu vec.
Keď prišiel na pláž, pohľadom poláskal dôvod svojho bytia. Judith. Jeho milovaná loď. Stará, ošarpaná, zničená, unavená životom, odvážna a odhodlaná. Presne ako Gregoriova duša.
Starec sa so svojou loďou vydal na svoju poslednú plavbu. Uvedomil si, že nechce zomrieť na mori. Chce zomrieť na tejto lodi aj napriek tomu, že loď bude ťarchou, ktorá ho bude ťahať ku dnu mora, pretože mala podľa všetkého menej času ako on. On sa však rozhodol, že zomrie spolu s ňou. Aký by mal jeho život zmysel, ak by stratil jediné, čo kedy mal a miloval?
Díval sa na ostrov, ktorý pomaly ale iste opúšťal a šťastný, že naň narazil, vďačný za klenoty, ktoré si odtiaľ odniesol, vydal sa naproti smrti.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Wodin Wodin | 1. prosince 2011 v 23:15 | Reagovat

Rozhodne sa to oplatilo čítať :)

2 Denika Denika | Web | 1. prosince 2011 v 23:44 | Reagovat

Náaadhernéééééééééééé! :)
Rozhodne máme právo na rozprávky v hociktorom veku! :)
AKo napísal Wodin oplatilo sa čítať do konca. Dokonca v polke som sa zasekla, keď bojoval z hadom a  som rozmýšľala, je to rozprávka on nesmie zomrieť :D skončí to šťastne! S tou starou loďou ako mu bola manželka :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama