Jedného dňa mi narástli krídla

20. prosince 2011 v 22:46 | Wodin |  Poviedky jednorázové (Wodin)
Včera ráno, poviem vám, to bola šupa... jebol som si hlavu o strop. Toľko k nevýhodám života v podkroví. Tak som si len tak ležal, v hlave mi pulzovala bolesť, chystal som sa začať sa chystať do práce. Sadol som si, opatrne, aby som si hlavu nedojebal už totálne. Sedel som jak cipina, nemohol som si zívnuť, neznášam ten pocit.
Zrazu som začul nejaký čudný šuchorivý zvuk. To moja frajerka spadla z postele a stiahla so sebou aj perinu. "Vypni ten gramofón," zašvitorila a strčila sa palec do pusy.
Irena, to neni gramofón, to je práčka, chcel som povedať, ale vtom mi došlo, že je to naozaj hudba. Dredatý dilino s prehulenými očami, čo býval pod nami každý deň peckoval drum and bass. Od rána do večera.
"Mucko, choď mu vynadať!"
Obliekol som si mikinu a tepláky, neobliekol som si župan ako prototyp nasratého suseda, neznášam také priondené hyperboly.
Zabúchal som na dvere. Zabúchal som na dvere dôraznejšie. A ten tretíkrát, no bál som sa, že povolia v pántoch...
Vráta debilné sa otvorili a za kúdolmi dymu, ktoré z nich vyšli sa vyvalila hlava... alebo sa kúdole vyvalili a hlava vyšla? No, bol som ešte rozospatý. A vytočený.
"Čo je more?" privítal ma vychrtlý týpek, spoza neho sa stále ozývalo tuc-c-c-p-c-p-p-tuc-c-p-c-p-p-p.
"Počúvaj, stíš si tie hučáky."
"Hovorí kto?"
"Ja hovorím."
"Ale piču, tvoja pipka hovorí. Keď si ty doma sám, počúvaš takéto isté takto isto nahlas."
To bol fakt, keď bola Irena preč, pustil som si dramáč nahlas aj ráno, to bol taký posledný vzdor. Nejak som nevedel čo povedať, analyzoval som tie nie neznáme, aj keď už dávno nepocítené vône, čo sa ondili z jeho bytu.
Naraz mi tá dredatá vobluda pichla pod nos niečo malé, plechové a fajkovité.
"Daj si práska brácho!"
"Stíšiš to potom?"
"Temu ver."
"Oukej, ale len jedného."
Potom Irena po mne hučala jak siréna, že ten sedlák tie sračky nestíšil a čo čumím jak drbo a či som plakal, a že nejak divne smrdím, a že ju nikdy nepočúvam a kopu ďalších debilín... no neviem, nepočúval som ju...
Potom zas tie jej vyhrážky, že sa odsťahuje, a ja, že nech si ide a ona fakt odišla. Tak som si pustil primerane nahlas hudbu. A jak hlina v kvetináčoch nadskakovala a okná sa triasli, cítil som sa fajn. Hovorím vám, narástli mi krídla.


"Ale stále neviete, čo vás viedlo k tomu činu?"
Pozrel naňho prekvapene. "Jakému činu?"
"Vyskočili ste z okna."
"Šak vám hovorím, mal som krídla, chcel som lietať."
"Prečo ste mali krídla?"
"Bol som zhulený a tak."
"Po vašom čine polícia vykonala prehliadku aj v byte pána Častoviča." Lekár si posunul okuliare.
"A?"
"To, čo ste fajčili nebol hašiš, bola to len zmes aromatických byliniek."
"Snáď rozoznám haš, som neni kokot."
"Zmes bola určená na to, aby chutila ako hašiš. A vo vašej krvi ani stopa po tetrahydrokanabinole."
"A to znamená?"
"Že ste v poslednej dobe nehulili."
Pacient sa nervózne zahmýril, sklopil hlavu, brada až na hrudníku, zhlboka sa nadýchol.
"Tak teda úprimne, z toho okna som jebol, keď som chcel zavolať Irenu naspäť, keď vychádzala z vchodu, len jej to preboha nepovedzte, by ste neverili, jak sa teraz ku mne chová, keď si myslí, že som kvôli nej skočil z okna, je jak vymenená, vidíte tie koláčiky? To sama napiekla, ona nikdy nepiekla, ona nevie piecť, sú odporné. Ale robila ich s láskou. Dáte si?"
"Ponúkate mi hnusné koláčiky?"
"Keď ma nebonznete."
Doktor sa natiahol k tácke. Ochutnal, uznanlivo pokrútil hlavou a vypľul sústo do servítka.
"A hento," ukázal na prázdnu časť tácky, "to ste zjedli?"
"Nó?"
"Celé?"
Doktor uvidel jeho bolestný pohľad.
"Vy ste to fakt zjedli!"
"Šak vám hovorím..."
Doktorovi sa rozšírili oči ako anime alebo pre tých zvrhlejších hentai postavičke.
"Nebonznem vás, len mi sľúbte, že pred svojou priateľkou poskrývate všetky nebezpečné veci."
"Pred ňou? Prečo? Aké?"
"Aké? Škoricu, aníz, hrozienka, zázvor, muškátový orech a zaprisahávam vás, nepúšťajte ju na kilometer ku klinčekom! A prečo? Tú chuť z úst nedostanem do večere."
Pacient zvesil hlavu. "Oukej pán doktor."

"Ešte ťa baví, robiť si blázna z bláznov?"
"Baví Ivanka, baví." Odpovedal som.
"Ten chlapec mal v hlave guláš už keď ho k tebe doviezli, ako sa musí cítiť teraz."
"Zmätenie bláznov je len predstierané, organizmus sa nemôže zblázniť, je zdravý, len v hlave si vytvoril filtre, bariéry, pomenil pamäť, upravil udalosti."
Žena na mňa gánila. "A ako mu pomôže, keď mu to tam ešte viac pomiešaš?"
"Riešime to už snáď tridsiaty raz, dobre poznáš moje metódy!"
Uchechtla sa, tak nepríjemne, ako to len ona vie. "Tvoje metódy. Bod absolútneho zmätenia, kde si k tej hlúposti prišiel? Kormidluješ ho stále ďalej a ďalej od skutočných udalostí. Myseľ psychicky chorého človeka nie je gumička do vlasov, nemá bod, v ktorom proste praskne, môže sa naťahovať a skrúcať donekonečna, ďalej a ďalej od príčetnosti, ale čo keď sa mýlim a myseľ je ako gumička a keď praskne, tak čím viac našponovaná bude, tým horšie to ňou mrskne? Ten chlapec si to nezaslúži!"
"A čo si zaslúži? Strčil hlavu svojho suseda medzi dvere a trikrát ich zabuchol. Potom si ešte potiahol z jeho fajky na trávu a vyšiel ako nejaký mačo po schodoch za svojou priateľkou, ktorú prehodil cez okno. Vytáčala ho už dlho, mal ta to racionálny dôvod. Aj sused ho vytáčal. Jednal možno v afekte, ale nebol chorý. Neboli to vraždy, ale zabitia to boli určite, to by mal najmenej na pätnásť rokov. Ale pozor, chlapec si vymyslí lži, lži, ktoré sú také dobré, že im sám uverí. My im prirodzene neveríme, ale to je jedno, na to, aby neišiel do väzenia stačí, aby im uveril on. Jednal ako zdravý človek, scvokol sa až z následkov. Ale je tu, v psychiatrickej liečebni, aj keď by mal byť v base." Bol som mierne rozčarovaný, pretože Ivana ma vôbec nepodporovala pri mojej pracovnej snahe.
"A ešte aj tie koláčiky. Čo je to za terapiu, piecť koláčiky?! Veď tam nasypal snáď všetko korenie, čo mu prišlo pod ruku, keby ich nedajbože všetky zjedol, ovracal by celý cvokhaus, ale to Pleviakovej nevadí, lebo podľa nej robí pokroky! Aké pokroky? Spravil lepšie cesto ako minule? Nech sa to chlapcovi v hlave dobre pomieša, bude v tom mať taký bordel, že pre jeho mozog bude jednoduchšie čeliť realite, ako udržiavať v chode tie vyfabrikované protirečivé fantasmagórie." Asi som bol už aj červený v tvári, lebo Ivana potom zmiernila rétoriku.
"Števko, ja nehovorím, že na tej teórii nič nie je, iba sa bojím o chlapca, čo ak sa z toho zosype alebo sa nebodaj pokúsi o samovraždu."
Aj ja som sa trocha uvoľnil. "Keď sa do praxe zaviedli elektrošoky a koláčiky, prečo by sme neskúsili toto?"
"Len si dávaj dobrý pozor, je to tvoj prvý pacient v tomto programe, mohol by si prísť o granty."
"Zvládnem to, neboj sa."

Myslel na to, ako sa rozpleštila pod oknom, ako žaba. A na pohľad Časťa, keď ho chytil za tie odporné ulepené dredy a hlavu mu oprel o zárubňu. Na nezaplatenie.
Prešiel ku dverám a pozrel cez okienko von. Vzduch bol čistý. Rozmrvil v ruke kúsok koláčika a vytiahol kovovú rúrku spod postele. Nie je to bongo de luxe, ale čo už. Pozrel na mrvenicu vo svojej ruke. Nie je to nejaký prvotriedny matroš, vlastne je bordel bez hocijakých účinkov, ale chutilo to dobre, dalo sa pri tom relaxovať. Čo už. Strčil to do rúrky a pripálil si. Miestnosť naplnila sladkastá vôňa korenia a byliniek.
Nejakú dobu tu ešte pobudne. Prachy za to, že odpravil Časťa, toho malého hajzlíka, čo svojou lacnou trávou zadrbal celé mesto, mal na účte a vonku ho čakala Veronika, ktorá snáď neurobí tú chybu, že ho začne podvádzať, ako Irena...
Nateraz mal pristrihnuté krídla, ale keď sa mu zrastú, to ešte len bude let.
Aj keď ten doktor bol divný. Fakt divný. Chvíľami mal pocit, že ho nelieči, ale snaží sa ho scvokatiť. Možno je to tak, že chorých tu liečia a zdravých bláznia... Jebať na to, koláčiky mu nezoberú...

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama