Inšpirovaná strachom

16. prosince 2011 v 12:27 | Nemunai |  Poviedky jednorázové (NN)
Inšpirovaná strachom

Typický obraz typickej ulice s typickou scenériou. Tam krík, tu smetiak. Odpadky niekde úplne pomimo neho. Ulica medzi dvoma blokmi domov z červených tehál natlačených vedľa seba. Po ulici kráča muž v čiernom kabáte s klobúkom na hlave a kráča prirýchlo na to, aby som to mohol nazvať kľudnou chôdzou. Pravú ruku má hlboko vo vrecku, aby mohol roztržitými pohybmi zápästia obracať ruženec..
Všade ticho. Šialené a ťažké ticho. Nie je to ticho pred búrkou a ani ticho po nej. S búrkou to nemá nič spoločné. Ako opísať ten pocit?
Zažili ste strach, ktorý vás v noci sám od seba zobudí. Ste okamžite čulí. Triezvi a schopní reagovať na ten najmenší podnet. Najprv neviete, čoho sa bojíte a tak otvárate oči, ale po ich otvorení ten nepokoj iba rastie. Mohli by ste prisahať, že na sebe cítite pohľad. V tme vám oči odrážajú len tie najmenšie svetielka a vy sa nepokojne prehadzujete na posteli. Nedokážete nájsť dostatočne hrejivý pocit bezpečia na to, aby ste mohli zaspať a nenazbierate ani dosť odvahy, aby ste sa o to pokúsili. Jediné, čím ste si v danej chvíli istí, je to, že vo vzduchu cítite strach. Je prítomný. Takmer živý a jeho dlhé biele prsty studené ako ľad vám behajú po chrbte a musíte sa triasť.
Čo je to strach? Je to slabosť? Alebo len pocit, ktorým pud sebazáchovy kričí, aby ste sa dostali zo situácie skôr, ako vás niekto ohrozí... Je to výplod ľudskej mysle?
Nemyslím si, že je to niečo, čo stvorila naša myseľ. Nie je to myšlienka, pocit a ani emócia. Čo keby to bolo naopak? Čo keby to bolo úplne iné, ako sa zdá
Muž sa obzerá okolo seba a pri najmenšom náznaku pohybu sa strháva. Dýchla prerývane a plytko. Kvapky studeného potu mu ovlažujú tvár a zreničky má tak naširoko, až sa jeho oči zdajú čierne.
Nikde nič a nikto. Ticho. Šialené a ťažké ticho.
Muž sa náhli ďalej svojim vydeseným krokom, no v tom sa prudko zastaví. Obe ruky si zdvihne do výšky pŕs a na tej pravej sa ešte stále hompáľa ruženec.
Možno sa mu to iba zdá... a možno aj nie. Spoza stromu na druhej strane cesty vidí dve malé, smaragdovo zelené svetielká. Oči takej krásy, že vyrážala dych. A zároveň z nich sršalo niečo, z čoho bolo jasné, že sa ich treba báť.
Muž inštinktívne cúvol. Len dva kroky, ale už vrazil chrbtom do steny jedného z domov. Uprene hľadel na zdroj tohto strachu a keď začal rozoznávať obrysy majiteľa, vydesil sa ešte viac.
Žena. Mladá, asi 20 ročná, v dotrhanej zástere. Bledozelené lampáše jej žiarili čím ďalej tým viac, alebo aspoň strach z nich rástol. Boli ako dvere do duše... priamo za nimi sa dal rozoznať hnev, bolesť, strata a nenávisť. Bledé vlasy sa jej vznášali okolo hlavy, ako keby do nej udrel blesk.
Mám ju opisovať detailne? Každú jazvu, vrásku a znamienko? Nemyslím si, že je to treba. Predstavte si ju. Krásnu, dobitú a šialene desivú. Mladú ženu, ktorá stelesňuje váš najhlbší, najintímnejší a presne VÁŠ osobný najväčší možný strach.
Strach nie je obraz človeka. To človeka sme si určili ako obraz strachu. Strachu, ktorého chladné biele prsty behajú jeho obetiam po tele a spôsobujú šialené bitie srdca.
Predstavte si, ako vás váš osobný strach chytá za ruku. Pritisne svoje telo k vášmu a perami prebehne po krku až k brade. Jej ľadové ústa sa zastavia na tých vašich a zatiaľ vám ľadovú ruku vsunie pod oblečenie a položí vám ju na hrudník. Vysáva z vás teplo a schopnosť racionálne uvažovať. Za celý čas ani raz nežmurkne a svojimi obrovskými zelenými očami vpíja tie vaše. Obmotá svoje tenké ruky okolo vášho krku a neprirodzene silno stiahne. Neškrtí vás, ale tým, že narušuje váš osobný priestor, vás núti cítiť sa ešte nepríjemnejšie. Núti vás myslieť iba na ňu a šialene túžiť utiecť. Nedokážete povedať, odkiaľ sa tu vzala a ani kto to je... avšak zároveň to viete presne. Za sklenými očami, ktoré by mohli byť aj mŕtve, dokonale vidíte obraz jej duše. Viete jej meno. Ekvivalent k tomu vášmu. Presne vystihujúce meno a zároveň úplne opačné k menu, ktoré vystihuje vás. Vidíte všetko, čo zažila. Ako ju mučili životom, ako jej život skončil a ako jej život pokračoval po živote samom... A keď si v priebehu času, ktorý trvá jeden letmý pohľad, prečítate celý jej životopis, uvedomíte si, o čo tu ide. To, prečo si vás našla. Nechce vás odtiahnuť od života a poslať niekam inam. Chce vás k životu pripútať a urobiť z vás to isté, čím je ona. Zasadiť do vás semienko parazitického ľudského strachu, ktoré vo vás bude rásť až nakoniec úplne prevezme kontrolu nad vašou mysľou, telom a dušou. Zasiať do vás seba a tým vám nikdy nedovoliť odísť. Urobí z vás ju.

Nie... strach nie je myšlienka. Strach nie je pud alebo idea. Strach je živý, je prítomný a niekedy dokonca hmotný. Strach je tmavá postava s očami, ktoré nepotrebujú žmurkať, stojaca v každom tmavom kúte a pevne objímajúca všetko, čo je nám neznáme. Strach je bytosť, ktorú cíti každá ľudská bytosť a každá si ju aj sama dokáže pomenovať. Strach nás vystihuje a zároveň je to náš opak.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama