Prosinec 2011

Finta s imelom

26. prosince 2011 v 22:40 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Finta s imelom

Bol raz jeden človek, čo odmietal samého seda.
Aby niekoho dostal, vymyslel fintu teda.
Hľadal nejakú rastlinu, nesympatickú dosti,
pod ktorou by sa mohol s niekým žužlať od radosti.

Bola to finta vážne milá, obsahovala dáku trávu.
A tento človek na fintu ukecal každú nedospelú kravu.
Teraz všetky baby strašne túžia, aby sa muchlali sa pod ňou,
ako keby bola táto vec čarovná a nie parazit stromov.

Aby som bol presný, neviem presne, ako to bolo.
Či to vymyslela dievčina, alebo mužské nemehlo.
Dáky zakomplexovaný idiot potreboval trik na baby
a my sa teraz musíme dívať na strop, aby sme sa nebáli.

Či tam visí, či tam nevisí, všetci sa strašne boja,
všetci kukajú do luftu a dávajú bacha, pod čím vlastne stoja.
Preto preklínam toho idiota, čo vymyslel fintu dementného imela,
nech zomrie on v bolestiach, alebo riadne dostane do tela.

Lingvistický hnidopich

26. prosince 2011 v 15:56 | Wodin |  Úvahy
Klipso sa chvastá, že koľko má peňazí.
Jorge mu na to:"To je nič, ja mám raz toľko jak ty."
Džiberaldo Klipsovi: "To je furt nič, ja mám dva razy toľko ako ty!"

Slovenčina je na hlavu. Logické nezrovnalosti sú asi v každom jazyku, no na slovenčine, prvom cudzom jazyku, ktorý som sa naučil, to vnímam asi najvýraznejšie.
Okrem dvojitého záporu, teda nič nemám = niečo mám alebo nejdem nikam= idem niekam sa v slovenskom jazyku vyskytujú mnohé ďalšie kuriozity. Napríklad raz toľko = dva razy toľko. Ale mudrci z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra samozrejme neriešia takéto nelogickosti, pretože ich prácou je každý deň dve hodiny bazírovať nad výslovnosťou každej hlásky v každom slove.

Ako je možné, že raz toľko, napriek tomu, že je v ňom použitá iná číslica má rovnakú hodnotu ako dva razy toľko? Predstavte si to zakreslené do grafu. Začiatok grafu, raz toľko, dva razy toľko - stagnácia a zrazu tri razy toľko - rast! Možno pre toto sa ekonomika dostáva z recesie pomalšie, ako do nej upadá! Možno preto som z matematiky prechádzal na slabé štvorky celú strednú školu, možno v tom spočíva jedinečný a večný problém brániaci Človeku v ceste k osvieteniu, to večné poleno hodené pod nohy pokroku.
Keby tento problém neexistoval, možno by ľudstvo bolo na raz takej, čoby, na dva razy takej úrovni ako teraz! Môj škrečok by bol ešte na žive, pretože by nežil raz, ale najmenej dva razy toľko, ako priemerný škrečok džungarský.

No ja to teraz nerozriešim, keďže nie som mudrc z JúĽŠ. Ja som proste mudrc. Radšej sa pýtam, ako odpovedám.
Toto je len námet na rozmýšľanie pre všetkých, ktorý nemajú nič lepšie na práci. A keď nemáte nič lepšie na práci, tak by som vám radil robiť niečo konštruktívne. Napríklad zobrať lopatu, vykopať jamu a zakopať ju. Potom vykopať raz takú jamu a zakopať ju. Potom vykopať dva razy takú jamu ako pôvodnú a zakopať ju.
To je chlapské empirické riešenie problému, nie takéto obkecávačky. Neskôr by ste mi mohli napísať, ako experiment dopadol, mne sa totiž lopatu v garáži lopatu hľadať nechce, je tam strašný bordel. Jamy by ste mohli nechať vedľa seba vykopané a vykopať ešte tri razy takú pre porovnanie.

PS: Rozhovor zo začiatku tohoto útvaru som naozaj zažil. Akurát sa nepojednávalo o peniazoch, ale o... dobre, sme svetaznalí inteligentní ľudia, nie nejaký puritáni (ospravedlňujem sa členom reformovanej cirkvi, ktorí by toto čítali), tak to teda poviem... Rozprávalo sa o dĺžke penisu.
Akurát som to nechcel napísať hneď na začiatku, aby som vyvrátil svoju povesť perverzáka, vulgárneho kokota a zvrhlíka, ktorý sa teší zo všetkého čo i len trocha zvrhlého. Neúspešne.


Keďže sa vedecké kapacity po prečítaní článku dožadovali dôkazu formou experimentu, poskytujem ho priamo tu:
(postup je rovnaký ako pri kopaní jám: začnete čiarou, narysujete raz takú, dva razy takú a pre kontrolu tri razy takú)
Z obrázku jasne vyplýva, že raz taká a dva razy taká čiara majú rovnaké (alebo prinajmenšom takmer rovnaké) dĺžky.

Si môj tieň

25. prosince 2011 v 22:47 | Loivissa |  Poézia Loivissa
Áno, každú svoju tvorbu potrebujem najprv obkecať. Som lenivá, nechce sa mi v tejto básni hrať s rytmikou. Nie je to tak presladené ako ostatné moje veci, preto to sem dávam. Popravde, Nemunai ma nazval presladenou naivnou romantičkou, no pochopíte to? :D

Si môj tieň

Spolu so svetlom v srdci,
našla som aj tieň-
-temný pocit večne vrúci,
súkromnú čiernu sieň.

Zasiala mi ju do duše
a zlomila lýru od Erato.
Každý tvoj úsmev ma kúše,
voz popola, no pripomína zlato.

Si môj temný, verný tieň,
lákaš, vábiš, si nenápadná...
Vždy berieš mi to, čo chcem,
večne milá, dobrá, záhadná.

Nerozumiem tvojim citom,
a bojím sa vlastného strachu.
Vraj si už iba mýtom,
no stále cítim strašnú ťarchu.

No keď hry svetla v sieni
odhalia svoju pravú tvár,
zisťujem, že stojím v tvojom tieni,
preto si súčasťou mojich chmár.

Kedy to vyjde najavo?
Si démon ty? Skôr ja.
Súdim ťa, i keď nemám právo...
si môjho šťastia tieň, ktorý ma zabíja.

Šťastné a veselé Vianoce pre nás všetko najlepšie Jemu ;)

24. prosince 2011 v 12:53 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Šťastné a veselé Vianoce pre nás
všetko najlepšie Jemu ;)

Štastné a veselé prajem Vám všetkým,
dneska prosím nehrešte, milé moje dietky.
Nech má Ježiško radosť a nech sa z nás teší,
veď od rána do večera darčeky nám rieši.

Neviem, čo mi donesie. Najskoršie aj nič.
Taký som bol milý, že potešil by bič.
Alebo mi z tradície dá chrontavú krumpľu,
to je ešte stále dobré, ak mi nedá na papuľu.

Neposlúchal som ho, priznávam sa ponížene.
Bol som zlý ku kamošom, ale aj k nejednej žene.
Pobil som sa, nadával som a búchal som petardy,
kto vylieči ľudí z toho, že sme v skratke retardi?

No tak aspoň želám Ježiškovi fajný sviatok,
veľa darčekov pre mňa, pretože som malý škriatok.
Prajem mu všetok najsamlepšie a všetko, čo si želá
a hlavne nech odpustí mi, že sa správam ako teľa.

Všetko, čo si Boh môže priať, s láskou želám Ježiškovi ;)
(a hlavne ponožky!!!)

Jedného dňa mi narástli krídla

20. prosince 2011 v 22:46 | Wodin |  Poviedky jednorázové (Wodin)
Včera ráno, poviem vám, to bola šupa... jebol som si hlavu o strop. Toľko k nevýhodám života v podkroví. Tak som si len tak ležal, v hlave mi pulzovala bolesť, chystal som sa začať sa chystať do práce. Sadol som si, opatrne, aby som si hlavu nedojebal už totálne. Sedel som jak cipina, nemohol som si zívnuť, neznášam ten pocit.
Zrazu som začul nejaký čudný šuchorivý zvuk. To moja frajerka spadla z postele a stiahla so sebou aj perinu. "Vypni ten gramofón," zašvitorila a strčila sa palec do pusy.
Irena, to neni gramofón, to je práčka, chcel som povedať, ale vtom mi došlo, že je to naozaj hudba. Dredatý dilino s prehulenými očami, čo býval pod nami každý deň peckoval drum and bass. Od rána do večera.
"Mucko, choď mu vynadať!"
Obliekol som si mikinu a tepláky, neobliekol som si župan ako prototyp nasratého suseda, neznášam také priondené hyperboly.
Zabúchal som na dvere. Zabúchal som na dvere dôraznejšie. A ten tretíkrát, no bál som sa, že povolia v pántoch...
Vráta debilné sa otvorili a za kúdolmi dymu, ktoré z nich vyšli sa vyvalila hlava... alebo sa kúdole vyvalili a hlava vyšla? No, bol som ešte rozospatý. A vytočený.
"Čo je more?" privítal ma vychrtlý týpek, spoza neho sa stále ozývalo tuc-c-c-p-c-p-p-tuc-c-p-c-p-p-p.
"Počúvaj, stíš si tie hučáky."
"Hovorí kto?"
"Ja hovorím."
"Ale piču, tvoja pipka hovorí. Keď si ty doma sám, počúvaš takéto isté takto isto nahlas."
To bol fakt, keď bola Irena preč, pustil som si dramáč nahlas aj ráno, to bol taký posledný vzdor. Nejak som nevedel čo povedať, analyzoval som tie nie neznáme, aj keď už dávno nepocítené vône, čo sa ondili z jeho bytu.
Naraz mi tá dredatá vobluda pichla pod nos niečo malé, plechové a fajkovité.
"Daj si práska brácho!"
"Stíšiš to potom?"
"Temu ver."
"Oukej, ale len jedného."
Potom Irena po mne hučala jak siréna, že ten sedlák tie sračky nestíšil a čo čumím jak drbo a či som plakal, a že nejak divne smrdím, a že ju nikdy nepočúvam a kopu ďalších debilín... no neviem, nepočúval som ju...
Potom zas tie jej vyhrážky, že sa odsťahuje, a ja, že nech si ide a ona fakt odišla. Tak som si pustil primerane nahlas hudbu. A jak hlina v kvetináčoch nadskakovala a okná sa triasli, cítil som sa fajn. Hovorím vám, narástli mi krídla.


"Ale stále neviete, čo vás viedlo k tomu činu?"
Pozrel naňho prekvapene. "Jakému činu?"
"Vyskočili ste z okna."
"Šak vám hovorím, mal som krídla, chcel som lietať."
"Prečo ste mali krídla?"
"Bol som zhulený a tak."
"Po vašom čine polícia vykonala prehliadku aj v byte pána Častoviča." Lekár si posunul okuliare.
"A?"
"To, čo ste fajčili nebol hašiš, bola to len zmes aromatických byliniek."
"Snáď rozoznám haš, som neni kokot."
"Zmes bola určená na to, aby chutila ako hašiš. A vo vašej krvi ani stopa po tetrahydrokanabinole."
"A to znamená?"
"Že ste v poslednej dobe nehulili."
Pacient sa nervózne zahmýril, sklopil hlavu, brada až na hrudníku, zhlboka sa nadýchol.
"Tak teda úprimne, z toho okna som jebol, keď som chcel zavolať Irenu naspäť, keď vychádzala z vchodu, len jej to preboha nepovedzte, by ste neverili, jak sa teraz ku mne chová, keď si myslí, že som kvôli nej skočil z okna, je jak vymenená, vidíte tie koláčiky? To sama napiekla, ona nikdy nepiekla, ona nevie piecť, sú odporné. Ale robila ich s láskou. Dáte si?"
"Ponúkate mi hnusné koláčiky?"
"Keď ma nebonznete."
Doktor sa natiahol k tácke. Ochutnal, uznanlivo pokrútil hlavou a vypľul sústo do servítka.
"A hento," ukázal na prázdnu časť tácky, "to ste zjedli?"
"Nó?"
"Celé?"
Doktor uvidel jeho bolestný pohľad.
"Vy ste to fakt zjedli!"
"Šak vám hovorím..."
Doktorovi sa rozšírili oči ako anime alebo pre tých zvrhlejších hentai postavičke.
"Nebonznem vás, len mi sľúbte, že pred svojou priateľkou poskrývate všetky nebezpečné veci."
"Pred ňou? Prečo? Aké?"
"Aké? Škoricu, aníz, hrozienka, zázvor, muškátový orech a zaprisahávam vás, nepúšťajte ju na kilometer ku klinčekom! A prečo? Tú chuť z úst nedostanem do večere."
Pacient zvesil hlavu. "Oukej pán doktor."

"Ešte ťa baví, robiť si blázna z bláznov?"
"Baví Ivanka, baví." Odpovedal som.
"Ten chlapec mal v hlave guláš už keď ho k tebe doviezli, ako sa musí cítiť teraz."
"Zmätenie bláznov je len predstierané, organizmus sa nemôže zblázniť, je zdravý, len v hlave si vytvoril filtre, bariéry, pomenil pamäť, upravil udalosti."
Žena na mňa gánila. "A ako mu pomôže, keď mu to tam ešte viac pomiešaš?"
"Riešime to už snáď tridsiaty raz, dobre poznáš moje metódy!"
Uchechtla sa, tak nepríjemne, ako to len ona vie. "Tvoje metódy. Bod absolútneho zmätenia, kde si k tej hlúposti prišiel? Kormidluješ ho stále ďalej a ďalej od skutočných udalostí. Myseľ psychicky chorého človeka nie je gumička do vlasov, nemá bod, v ktorom proste praskne, môže sa naťahovať a skrúcať donekonečna, ďalej a ďalej od príčetnosti, ale čo keď sa mýlim a myseľ je ako gumička a keď praskne, tak čím viac našponovaná bude, tým horšie to ňou mrskne? Ten chlapec si to nezaslúži!"
"A čo si zaslúži? Strčil hlavu svojho suseda medzi dvere a trikrát ich zabuchol. Potom si ešte potiahol z jeho fajky na trávu a vyšiel ako nejaký mačo po schodoch za svojou priateľkou, ktorú prehodil cez okno. Vytáčala ho už dlho, mal ta to racionálny dôvod. Aj sused ho vytáčal. Jednal možno v afekte, ale nebol chorý. Neboli to vraždy, ale zabitia to boli určite, to by mal najmenej na pätnásť rokov. Ale pozor, chlapec si vymyslí lži, lži, ktoré sú také dobré, že im sám uverí. My im prirodzene neveríme, ale to je jedno, na to, aby neišiel do väzenia stačí, aby im uveril on. Jednal ako zdravý človek, scvokol sa až z následkov. Ale je tu, v psychiatrickej liečebni, aj keď by mal byť v base." Bol som mierne rozčarovaný, pretože Ivana ma vôbec nepodporovala pri mojej pracovnej snahe.
"A ešte aj tie koláčiky. Čo je to za terapiu, piecť koláčiky?! Veď tam nasypal snáď všetko korenie, čo mu prišlo pod ruku, keby ich nedajbože všetky zjedol, ovracal by celý cvokhaus, ale to Pleviakovej nevadí, lebo podľa nej robí pokroky! Aké pokroky? Spravil lepšie cesto ako minule? Nech sa to chlapcovi v hlave dobre pomieša, bude v tom mať taký bordel, že pre jeho mozog bude jednoduchšie čeliť realite, ako udržiavať v chode tie vyfabrikované protirečivé fantasmagórie." Asi som bol už aj červený v tvári, lebo Ivana potom zmiernila rétoriku.
"Števko, ja nehovorím, že na tej teórii nič nie je, iba sa bojím o chlapca, čo ak sa z toho zosype alebo sa nebodaj pokúsi o samovraždu."
Aj ja som sa trocha uvoľnil. "Keď sa do praxe zaviedli elektrošoky a koláčiky, prečo by sme neskúsili toto?"
"Len si dávaj dobrý pozor, je to tvoj prvý pacient v tomto programe, mohol by si prísť o granty."
"Zvládnem to, neboj sa."

Myslel na to, ako sa rozpleštila pod oknom, ako žaba. A na pohľad Časťa, keď ho chytil za tie odporné ulepené dredy a hlavu mu oprel o zárubňu. Na nezaplatenie.
Prešiel ku dverám a pozrel cez okienko von. Vzduch bol čistý. Rozmrvil v ruke kúsok koláčika a vytiahol kovovú rúrku spod postele. Nie je to bongo de luxe, ale čo už. Pozrel na mrvenicu vo svojej ruke. Nie je to nejaký prvotriedny matroš, vlastne je bordel bez hocijakých účinkov, ale chutilo to dobre, dalo sa pri tom relaxovať. Čo už. Strčil to do rúrky a pripálil si. Miestnosť naplnila sladkastá vôňa korenia a byliniek.
Nejakú dobu tu ešte pobudne. Prachy za to, že odpravil Časťa, toho malého hajzlíka, čo svojou lacnou trávou zadrbal celé mesto, mal na účte a vonku ho čakala Veronika, ktorá snáď neurobí tú chybu, že ho začne podvádzať, ako Irena...
Nateraz mal pristrihnuté krídla, ale keď sa mu zrastú, to ešte len bude let.
Aj keď ten doktor bol divný. Fakt divný. Chvíľami mal pocit, že ho nelieči, ale snaží sa ho scvokatiť. Možno je to tak, že chorých tu liečia a zdravých bláznia... Jebať na to, koláčiky mu nezoberú...


Logický záver č. 1

18. prosince 2011 v 21:10 | Wodin |  Úvahy
Prečo sú po celej Amerike ploty z pletiva bez betónových základov? Lebo normálne by zombíci nezvalili...
___
After watching AMC's The Walking Dead

Škaredý príbeh

18. prosince 2011 v 2:21 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Škaredý príbeh

V škaredom údolí, na škaredom poli
škaredý mládenec usedá na škaredom koni.
Škaredé má topánky a škaredé nohy
netuší, že to, že je škaredý, aj toho koňa bolí.

Škaredá princezná škaredú kyticu niesla,
takú škaredú, že aj u toho koňa hlboko klesla.
Taká škaredá scenéria, až je mi z toho špatne,
čo škaredé dialo sa ďalej, pamätám si iba matne.

Škaredý šuhaj zoskočil dole a usmial sa škaredo,
škaredý kôň od toľkej šarády bez debát odpadol.
Škaredá žena cítila sa asi trošku biedne,
tak otvorila škaredú fľašku slivovice jemnej.

Škaredo sa škaredá dvojka ožrala v poli,
ani ako nevedel, no chlapík už aj draka skolil.
Teda... tá škaredica bola skôr nechutný krokodíl,
avšak krutý a škaredý a ešte stále plný síl.

A škaredá žena si pamätá škaredý zážitok,
ako bola taká spitá, že kôň jej pripomínal nábytok.
Avšak čo sa dialo na ňom, nepoviem vám radšej,
pretože, že neskončí to škaredo, možno máte ešte nádej.

Škaredá žena roztiahla škaredé nohy,
tak škaredý pohľad nenaskytol sa mnohým...
Škaredý chalan však nenechal odradiť sa týmto,
škaredo si zajazdil na tomto zadku neumytom.

Ďalej dejú sa, ako viete, škaredé veci,
ktoré kvôli zdraviu radšej odmietajú čítať všetci.
A preto preskočíme túto časť, kým by sme sa dovracali,
pozrieme sa, čo sa deje neskôr v škaredom kraji.

Škaredý chalan, škaredá ona a škaredý kôň,
človeku ostáva rozum stáť, ako je dobre týmto trom.
Škaredá žena si je už mesiac istá,
že predstava jej škaredého dieťaťa ostáva hlmistá.

Škaredá žena má škaredý ksicht a aj škaredé brucho,
k tomu prirobený hrb, jak keby ju niekto lakťom buchol.
Škaredý chalan so škaredým mečom okolo pása,
pôsobí ešte škaredšie ako predtým, všetkým takto zdá sa.

A škaredý kôň sa spomedzi nich sa má jediný škaredo,
pretože nafasoval povinnosť dve škraty nosiť natvrdo.
A preskočme zase kúsok v príbehu ďalej,
nakoľko čaká nás škaredých vecí ešte celá alej.

Škaredé mesiace, škaredé týždne a škaredé dni
ubehli od našej poslednej škaredej návštevy.
V škaredom dome škaredá žena škaredo kričí,
že jej dieťa lezie z... eh, na svet.

Škaredý muž škaredo ignoruje túto chvíľu veľkú,
škaredo tvári sa a pre futbal pozoruje telku.
Škaredý kôň vonku žerie škaredú trávu,
ľavým očkom trochu mrká, aby zbalil špatnú kravu.

Zo škaredej ženy vyliezlo však celkom pekné bábo,
čo by zrejme ani jeden z vás tak ľahko neuhádol.
Škaredý tatko takto zľakol sa pekného syna,
že v škaredom človeku prebudila sa škaredá špina.

Myslel si, že keď on je škaredý, aj jeho dieťa bude také,
avšak ono celkom milené je, čo zazlieval matke.
Aký je to dedič škaredého trónu, ty moja špata?
Tomuto škriatkovi ani škaredé dane nikto nezaráta!

S kým si ma podviedla, žena moja festne hnusná?
Týmto škaredá atmosféra stala sa vám nepriepustná.
Nijak, drahý škrat môj, nijak nešpiní ma vina,
nemôžem ja za to, že je pekná táto malá sviňa...

A tak škaredí rodičia zachovali sa fakt špatne,
čo dieťatu nadelil osud, to už je nedovratné.
Pekné dieťa dostali iní, celkom pekní ľudia,
kým v škaredej famílií škaredé piesky sa mútia.

Pekné deculo chovalo sa pekne a našlo si aj peknú ženu,
peknú v tvári, peknej postavy a pekne oblečenú.
Bolo to fér, ľudia dobrí, všetko bolo parádne. =)
... len decko dvoch pekných ľudí zasa bolo šeredné.

Inšpirovaná strachom

16. prosince 2011 v 12:27 | Nemunai |  Poviedky jednorázové (NN)
Inšpirovaná strachom

Typický obraz typickej ulice s typickou scenériou. Tam krík, tu smetiak. Odpadky niekde úplne pomimo neho. Ulica medzi dvoma blokmi domov z červených tehál natlačených vedľa seba. Po ulici kráča muž v čiernom kabáte s klobúkom na hlave a kráča prirýchlo na to, aby som to mohol nazvať kľudnou chôdzou. Pravú ruku má hlboko vo vrecku, aby mohol roztržitými pohybmi zápästia obracať ruženec..
Všade ticho. Šialené a ťažké ticho. Nie je to ticho pred búrkou a ani ticho po nej. S búrkou to nemá nič spoločné. Ako opísať ten pocit?
Zažili ste strach, ktorý vás v noci sám od seba zobudí. Ste okamžite čulí. Triezvi a schopní reagovať na ten najmenší podnet. Najprv neviete, čoho sa bojíte a tak otvárate oči, ale po ich otvorení ten nepokoj iba rastie. Mohli by ste prisahať, že na sebe cítite pohľad. V tme vám oči odrážajú len tie najmenšie svetielka a vy sa nepokojne prehadzujete na posteli. Nedokážete nájsť dostatočne hrejivý pocit bezpečia na to, aby ste mohli zaspať a nenazbierate ani dosť odvahy, aby ste sa o to pokúsili. Jediné, čím ste si v danej chvíli istí, je to, že vo vzduchu cítite strach. Je prítomný. Takmer živý a jeho dlhé biele prsty studené ako ľad vám behajú po chrbte a musíte sa triasť.
Čo je to strach? Je to slabosť? Alebo len pocit, ktorým pud sebazáchovy kričí, aby ste sa dostali zo situácie skôr, ako vás niekto ohrozí... Je to výplod ľudskej mysle?
Nemyslím si, že je to niečo, čo stvorila naša myseľ. Nie je to myšlienka, pocit a ani emócia. Čo keby to bolo naopak? Čo keby to bolo úplne iné, ako sa zdá
Muž sa obzerá okolo seba a pri najmenšom náznaku pohybu sa strháva. Dýchla prerývane a plytko. Kvapky studeného potu mu ovlažujú tvár a zreničky má tak naširoko, až sa jeho oči zdajú čierne.
Nikde nič a nikto. Ticho. Šialené a ťažké ticho.
Muž sa náhli ďalej svojim vydeseným krokom, no v tom sa prudko zastaví. Obe ruky si zdvihne do výšky pŕs a na tej pravej sa ešte stále hompáľa ruženec.
Možno sa mu to iba zdá... a možno aj nie. Spoza stromu na druhej strane cesty vidí dve malé, smaragdovo zelené svetielká. Oči takej krásy, že vyrážala dych. A zároveň z nich sršalo niečo, z čoho bolo jasné, že sa ich treba báť.
Muž inštinktívne cúvol. Len dva kroky, ale už vrazil chrbtom do steny jedného z domov. Uprene hľadel na zdroj tohto strachu a keď začal rozoznávať obrysy majiteľa, vydesil sa ešte viac.
Žena. Mladá, asi 20 ročná, v dotrhanej zástere. Bledozelené lampáše jej žiarili čím ďalej tým viac, alebo aspoň strach z nich rástol. Boli ako dvere do duše... priamo za nimi sa dal rozoznať hnev, bolesť, strata a nenávisť. Bledé vlasy sa jej vznášali okolo hlavy, ako keby do nej udrel blesk.
Mám ju opisovať detailne? Každú jazvu, vrásku a znamienko? Nemyslím si, že je to treba. Predstavte si ju. Krásnu, dobitú a šialene desivú. Mladú ženu, ktorá stelesňuje váš najhlbší, najintímnejší a presne VÁŠ osobný najväčší možný strach.
Strach nie je obraz človeka. To človeka sme si určili ako obraz strachu. Strachu, ktorého chladné biele prsty behajú jeho obetiam po tele a spôsobujú šialené bitie srdca.
Predstavte si, ako vás váš osobný strach chytá za ruku. Pritisne svoje telo k vášmu a perami prebehne po krku až k brade. Jej ľadové ústa sa zastavia na tých vašich a zatiaľ vám ľadovú ruku vsunie pod oblečenie a položí vám ju na hrudník. Vysáva z vás teplo a schopnosť racionálne uvažovať. Za celý čas ani raz nežmurkne a svojimi obrovskými zelenými očami vpíja tie vaše. Obmotá svoje tenké ruky okolo vášho krku a neprirodzene silno stiahne. Neškrtí vás, ale tým, že narušuje váš osobný priestor, vás núti cítiť sa ešte nepríjemnejšie. Núti vás myslieť iba na ňu a šialene túžiť utiecť. Nedokážete povedať, odkiaľ sa tu vzala a ani kto to je... avšak zároveň to viete presne. Za sklenými očami, ktoré by mohli byť aj mŕtve, dokonale vidíte obraz jej duše. Viete jej meno. Ekvivalent k tomu vášmu. Presne vystihujúce meno a zároveň úplne opačné k menu, ktoré vystihuje vás. Vidíte všetko, čo zažila. Ako ju mučili životom, ako jej život skončil a ako jej život pokračoval po živote samom... A keď si v priebehu času, ktorý trvá jeden letmý pohľad, prečítate celý jej životopis, uvedomíte si, o čo tu ide. To, prečo si vás našla. Nechce vás odtiahnuť od života a poslať niekam inam. Chce vás k životu pripútať a urobiť z vás to isté, čím je ona. Zasadiť do vás semienko parazitického ľudského strachu, ktoré vo vás bude rásť až nakoniec úplne prevezme kontrolu nad vašou mysľou, telom a dušou. Zasiať do vás seba a tým vám nikdy nedovoliť odísť. Urobí z vás ju.

Nie... strach nie je myšlienka. Strach nie je pud alebo idea. Strach je živý, je prítomný a niekedy dokonca hmotný. Strach je tmavá postava s očami, ktoré nepotrebujú žmurkať, stojaca v každom tmavom kúte a pevne objímajúca všetko, čo je nám neznáme. Strach je bytosť, ktorú cíti každá ľudská bytosť a každá si ju aj sama dokáže pomenovať. Strach nás vystihuje a zároveň je to náš opak.

O czem? O pravopise!

12. prosince 2011 v 21:26 | Wodin |  Úvahy
Prvii raz piiszem czlaanek k teeme tiidna. Asi to bude tiim, zse totok je prvii raz, czo ma aj teema tiidna zaujala...
Jako ste si iste vszimli, piiszem nejako divne. Bude to asi tiim, zse som lavaak.

Ale nee, je to tiim, zse pouzsiivam starii pravopis. Nejako takto sa zapisovala Slovenczina aj Czesztina eszte pred 300 rokmi. Predchodcu makczena a dllzsna vimislel siice uzs Jan Hus (toto znamiinko zapisoval jako bodku nad piismenkom), no nasze jaziki sa eszte dlho po tem zapisovali takzvaniim sprzeszkoviim pravopisom.
Pri temto druhu pravopisu sa na vijadrenii jednej hlaaski uzsiiva vaac piismeneek. Totok je spuusobenee tiim, zse lacinka nemaa znaki pre hlaaski, keree sa nenachaadzajuu v Lacinskeem jaziku.
Ide hlavne o č (cz), š (sz), ž (zs), dž (dzs), ch (ch), ď (v trnafskeem pravopise neni, ale ket usz, tak "gy"), ť ( v trnafskeem pravopise neni, ale kebi neezco,tak ty ), ľ ( v trnafskeem pravopise rozhodne neni ), ň ( v trnafskeem pravopise neni, ale "ny"), ng ( v trnafskeem pravopise naszczascii neni), th (pokaal neszuszlete, tak v trnafskeem pravopise neni ), gh (WTF?).

Jak ste si mohli vszimnuut, piiszem Trnafski, to je moje naareczii a moj rodnii jazik. Trnafczina je recz tvrdaa, pre tvrdiich chlapov a dzifczataa, czo... ok, nenapadlo ma nicz neuuchilnee... Teraz to nejak zahrat do autu... Ahaa, uz to mám:

Jakee suu podla mna viihodi stareeho pravopisu?
- naucziite sa ho omnoho lahszii jako pravopis dnesznii
- nemaate klaavesnicu zaprasenuu vszelijakiimi znakmi, keriich lokalizaacija vaam nejde dostat do hlavi a tak piiszete sisteemom shift - klik na makczen - klik na piismenko (dva kliki na jedno piismenko suu ovela riichlejszee)
- neni v nem ypsiloon, takzse pat rokov teroru na zaakladnej skole, keree boli viplnenee uczeniim sa, dze dat i a dze y moozsete viuzsit napriiklad na poflakovaanii sa po szkole a filozofickiimi rozhovormi se szkolniikom

A neviihodi?
- tekst vipadaa trochu jako Fiinczina (pokaal vim, Fiini suu jedzinii, czo dlhee samohlaaski zapisujuu jako zdovejeniin)
- dost prerobiite na smskách

Starii pravopis do istej miiri uzsiivajuu eszte Polaaci. Kebi nebolo umeliich konsztruktov na Slovensku zavrrszeniich Ludeviitom Sztuurom a jeho "Slovenczinou," kerej nasadzil czeresniczku azs Mr. Y Hattala, zaapadoslovanskee jaziki bi boli navzaajom ovela zrozumitelnejszee. Kebi sa uzsiival starii pravopis, ej veru, chleba bi bol lacnejszii! Kebi som zaczal vimenuvaavat szecki kebi, bolo bi to zdllhavee...
Ale predsalen, kebi1, kebi2, kebi3 a moje obluubenee kebi4. Nesmiime zabudnuut ani na kebi 5 a 6 a kazsdopaadne...
Histoorija je uzs raz napiisanaa a poslednee storoczaa je písaná novým pravopisom.

GRAMATYKA, Ty vole...

12. prosince 2011 v 18:13 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
GRAMATYKA, Ty vole...

Áno, pravopis. Podľa mňa je to téma v skutku skvelá.
Keď vidím slová ako je "cmuq", takmer tyčka letí z tela.
Raňajky, desiata, obed, olovrant, čaj a aj večera,
tak dokáže ma nasrať v našej materinčine každá medzera.

Krásne chyby, skvelá úprava a štylistika na štýl prasiat.
,,AhOjQy, pOpÍsMenQuješ? :-** "" chce sa mi vracať.
Prýpadné chibi, ktoré niekto vimislel alebo aj íčka,
asi sa už opakujem, no ozýva sa vo mne tyčka.

Neklamem vám, je to strašné. Nôž sa mi otvára vo vrecku.
Pretože špiny špatné škaredé ignorujú gramatiku slovenskú.
Milujem svoj jazyk a milujem svoj národ a milujem seba,
avšak ak napíšeš myslel s mäkkým I, môžem Ťa jebať.

Že sa ignorujú čiarky a iné pekné veci, to samozrejmé jest.
Avšak keď čítam statusy na facebooku, týždeň nechutí mi jesť.
Milá KarinQa napísala, že nasrala ju dáka Qiqa
a potom ja, nevinný, v slzách po Štúrovi vzlykám.

Chudáčik Ľudko... vari žiadal od nás až tak veľa?
Veď keby snažíme sa, naučíme písať každé teľa!
Ale nie, oni rozhodli sa, že zbytočné je na jazyk dbať,
preto rozhodli sa, že budú jebať reťazovky a nástenky zasierať!