Yavë 3.

19. listopadu 2011 v 12:00 | Loivissa |  Kapitolové poviedky (Loivissa)

Mladík prechádzal tmavou dlhou chodbou. V ruke niesol fakľu a na tvári zlostný výraz. Čierne vlasy mu padali do blčiacich očí. Bol tak frustrovaný... sklamaný... nazúrený, že to ani nevedel popísať. Mal pocit, že ak zo seba ten hnev nedostane, zomrie.
Pri tej myšlienke sa ešte viac zachmúril. Mnohým by svojou smrťou pomohol. Dobre to vedel a boli chvíle, počas ktorých úplne vážne uvažoval o tom, že si väzme život. No teraz boli takéto myšlienky zbytočné. Galbatorix poznal každý jeho pocit. Každú myšlienku... je zvláštne, keď vás donútia prisahať v starodávnom jazyku, že nespáchate samovraždu.
Murtagh znechutene pokrčil nosom nad puchom vo väzení. Chodbu každých niekoľko metrov prerušovali mierne prehnité dvere. Pri jedných z nich zastavil a zhlboka sa nadýchol. Venoval im dlhý pohľad, kým sa odhodlal vytiahnuť kľúčik a otvoriť ich.
Vošiel do temnice. Jediným zdrojom svetla bol oheň jeho fakle, ktorý sa svojim svitom opieral o steny a mimo neho vládla číra tma.
Bolo tam takmer dokonalé ticho. Človek by povedal, že temnica je prázdna, keby sa z času na čas v nepravidelných intervaloch neozývali chrčivé nádychy človeka, za ktorým Murtagh prišiel.
Zatvoril oči a chvíľu mu len načúval, kým sa odvážil nájsť jeho tvár.
Šiel za zvukom, ktorý prichádzal z kúta temnice. Murtagh podišiel k nešťastnému klbku, ktoré sa tam skrúcalo na zemi. Nohy i ruky malo v okovách, opieralo sa o stenu a zdalo sa, že spí.
Murtaghove srdce zovrela neviditeľná dlaň. Pocítil bodnutie v hrudi a ruka mu znenazdajky vyskočila k boľavému srdcu. Odrazu necítil hnev... už len bolesť a strach.
Kľakol si k tmavému dievčaťu a odhrnul jej čierne vlasy zo zavretých očí. Ako veľmi ho bolelo do čoho ju dostal... ako veľmi ju z toho chcel vytiahnuť.
Nenávidel Galbatorixa. A kráľ to vedel. No netrápil sa tým - to bolo Murtaghovi jasné. Nemal strach, že by mu Murtagh mohol niečo vyviesť. Niekedy mal nad jeho vlastným telom väčšiu moc Galbatorix než on sám. Spomienka na tie chvíle ho desila... nechcel na to viac myslieť...
No pohľad na Nasuadu mu do mysle vháňal všetky nespravodlivosti, ktoré ho sem dostali. Jej tvár sa zdala byť strápená, akoby dievča ani v spánku nenachádzalo pokoj. Pri tom pohľade odrazu vedel, čo má robiť. Ešte má šancu... Vždy je tu šanca, že sa dostane z problémov.
Pohladil Nasuadine líce a usmial sa. Nežne sa k nej naklonil a vtisol jej na čelo nežný bozk.

***
Roran sa zamračene díval na oblohu. Zdalo sa, že bude pršať.
Už prešli tri dni od Eragonovho prejavu. Odvtedy s ním nebol. Každý z nich mal povinností nad hlavu. Roran pomáhal pri zbrojení mužov a pri ich výcviku, na ktorý i tak nemali dosť času. Dával im rady, snažil sa ich podporiť a vniesť do ich srdcí väčšiu nádej a odhodlanie.
Práve uvažoval nad tým, že by mal ísť pozrieť Elain, ktorá pred dvoma dňami počala syna. Našťastie zdravého, no Elain sa veľmi pohoršilo.
Do zorného poľa sa mu však dostala obrovská modrá škvrna v podobe Zafiry. Roran sledoval ako sa stále zväčšuje a v obrovských špirálach klesá až napokon zo zadunením pristála na zemi niekoľko metrov od neho. Hneď z nej zoskočil Eragon a neveselo mu kývol.
Roran prekvapene zdvihol obočie keď si všimol, že na Zafire visí veľký vak a Eragon sa k nemu blížil v plnej zbroji.
"Zdravím ťa, Roran," podával mu ruku. Roran ju pevne stisol a spýtavo si ho prezrel.
"Ty odchádzaš?" vhŕklo z neho.
"No... práve kvôli tomu som tu. Potrebujem od teba pomoc, bratranček. Nevedno ako dlho budem preč a niekto sa musí starať o Nasuadin ľud. Si mojím zástupcom."
"A to odkedy?" zasmial sa Roran a pokrútil hlavou. "Si si tým istý? Katrina ma zabije."
Eragon sa zasmial. "Možno."
"Vieš, Eragon, ona chcela odísť do Surdy. Nemôžem uveriť, že som ju prinútil prísť až sem," pretrel si oči a zdvihol zrak smerom k nebu akoby niečo zvažoval. Bolo na ňom vidieť, že sa trápi. Chvíľu mlčky stáli, no potom opäť prehovoril.
"Čo chceš tou cestou dosiahnuť? Ľud ťa potrebuje."
Eragon odfrkol. "Živého. Spomínaš ako som ti hovoril o eldunarí? Mám len jedno. Takto by ma Galbatorix s Murtaghom prevalcovali behom chvíle. Keďže sa súboj medzi nami blíži, musím nájsť miesto, kde ich jazdci pred kráľom podľa legiend skrývali. Iba ak ich nájdem mám šancu uspieť."
Rorana to zjavne podráždilo. Rukou nervózne zvieral porisko kladiva a nahnevane si premeriaval mladšieho bratranca.
"Čo si si o sebe myslel, Eragon? Nahovoril si všetkým Vardenom, že máme šancu vyhrať. Myslel som si, že si už tento problém vyriešil."
Eragon pri výčitkách ani na okamih neuhol pohľadom a napokon sa len smutne usmial.
"Áno, máš plné právo mi to vyčítať. No myslím, že je pravý čas na odplatu. Cítim, že som napriek všetkému spravil správnu vec, ale i tak z tvojej strany nečakám nadšenie. Možno všetkých vediem do záhuby, Roran," povzdychol si. "Ale ak nezaútočíme teraz, kedy teda? Mužov ubúda a Nasuada... musím ju zachrániť."
Roran sa zamyslel a potom prikývol.
"Dobre, vezmem to, ale aj ty niečo spravíš pre mňa."
"Hm?"
"Pred tým než si začneš riešiť svoje povinnosti vezmeš so sebou Katrinu do Surdy a dostaneš ju do bezpečia."
Eragon vrhol spýtavý pohľad na Zafiru. Potom sa opäť pozrel bratrancovi do očí a podal mu ruku: "Beriem to."
***

Murtaght vstúpil to trónnej sály. Bola to kruhovitá miestnosť s klenutými oknami a veľkým trónom uprostred, ktorý bol okrem sviec jedinou vecou v sále - kráľ si nikdy nepotrpel na čačkách ako sú obrazy alebo koberce.
Za oknami vládla čarovne jasná noc a cez sklený klenutý strop do miestnosti prúdilo striebristé svetlo okrúhleho mesiaca.
Poobzeral sa. Zdalo sa, že tu nikto nie je a tak sa rozhodol, že sa vráti, no vtom sa ozval hlboký hlas.
Murtagh.
Murtagh sa mykol a poobzeral sa okolo seba ako divé zviera. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že ten hlas je v jeho hlave, ale zároveň sa mu zdal byť vzdialenejší ako zvyčajne.
Som tu, môj pane.
Zajtra vyrážaš. Stretneme sa až keď sa vrátiš. Dúfam, že svoju úlohu splníš.
Áno, pane.
Cítil, ako sa spojenie jeho a Galbatorixovej mysle prerušilo. Murtagh chvíľu nemo stál a vtom si uvedomil niečo zvláštne. Niečo, v čo tak dlho dúfal. Uvažoval nad tým, či si to len nenamýšľa, no povedal si, že sa najlepšie presvedčí tým, že to vyskúša.
Jeho telo sa naplnilo vzrušením a vedel, že Tŕň je na tom rovnako. Nemuseli sa rozprávať - patrili jeden druhému do takej miery, že slová neboli potrebné.

Rozbehol sa preč z trónnej sály, preč z hradu a spomalil až keď videl, že hradné väzenie je na dohľad. Vlastne to bola len malá budova v tvare ihlanu, v ktorej boli zabudované ťažké dvere a pred ňou stáli dvaja ozbrojení muž. Pokojne si k nej vykračoval a keď prechádzal okolo ustatých strážcov, na pozdrav im kývol hlavou.
"Chcelo by to oheň," povedal jednému z nich. Ten podal svojmu spoločníkovi kopiju a obrátil sa chrbtom k Murtaghovi. Mal tam nejaké vrece a vedľa neho zhasnutý lampáš, takže ho začal zapaľovať, kým sa ten druhý mračil.

"Pán nespomínal, že pôjdete do väzenia o tomto čase," nadhodil podozrievavo.
"Pán nespomínal, že sa obyčajnému strážnikovi zdôveruje so svojimi úmyslami," odvetil Murtagh ostro, na čo vojak odpovedal nahnevaným stiahnutím pier. Našťastie sa práve vtedy podarilo druhému strážnikovi zapáliť oheň a podával Murtaghovi lampáš.
"Ďakujem," zamrmlal a počkal, kým ten nahnevaný otvorí dvere. Otvorili sa zo zaškrípaním ktoré rezalo uši. Za nimi sa objavila číra tma a schody vedúce do podzemia. Strašne to tam páchlo, pravdepodobne tam niekto zabudol mŕtvolu alebo tam zdochlo nejaké zviera. Murtagh zvraštil tvár a vydal sa dole schodiskom. Počul, ako sa za ním zatvorili dvere a on sa ocitol v takmer dokonalej tme.
Bolo dosť komplikované nájsť tie správne dvere. Bol by to problém za svetla, čo ešte v tejto tme. Keď si bol konečne istý, že našiel tú správnu temnicu, vytiahol z vačku kľúče a odomkol dvere. Ledva stihol vojsť, niečo ho ovalilo po hlave. Prekvapene zažmurkal a snažil sa zahnať tupú bolesť, ktorá mu ňou prešla... Prežil si aj omnoho horšie, tak sa vzchop, pomyslel si.
Pošúchal si miesto kde ho to "niečo" zasiahlo a poobzeral sa po miestnosti. Napriek tme stihol zbadať kus zhnitého dreva, ktorý mu preletel tesne popri hlave a Nasuadu s zlostným výrazom v tvári.
"Preboha, prestaň!" zasyčal, kým sa Nasuada ako zmyslov zbavená vrhla k zemi a zdvihla ďalší kus dreva, ktorý po ňom šmarila. Murtagh sa hravo uhol a usmial sa, keď zbadal, že na zemi sa už nenachádza nič, čím by sa ho ešte mohla pokúsiť prizabiť. Vtedy luskol a ozvalo sa zarinčanie ocele. Nasuade z rúk spadli okovy.
Na chvíľu ohromene stála a prezerala si svoje zápästia. Potom zdvihla zrak a prebodla Murtaha jedovatým pohľadom.
"Ďalší trik? Neskočím ti na to."
"Vládzeš chodiť?"
Murtagh videl, ako prekvapene vyvalila oči.
"Idem na popravisko?"
"Možno," pripustil. "To záleží od toho, či nám to vyjde. Na trápne monológy, ktorými by som ti vysvetlil o čo sa pokúšam, nemáme čas. Takže ak vládzeš chodiť, ideme."
"Kam?"
Murtagh si rezignovane povzdychol a zúfalo si pretrel oči.

"Tak ti to vysvetlím v skratke. Máme už len niekoľko chvíľ na to, aby sme odtiaľto vypadli a ak sa nám to podarí, na strane Vardenov už nebude len jeden jazdec. Ale viac ti nepoviem, lebo to, čo stváram je svojim spôsobom samovražda. Tak, ide sa!"
Nasuada sa tvárila pochybovačne a ani sa nepohla. "No čo, pomôžem si? Asi nemám na výber. Čokoľvek bude lepšie než toto," zamrmlala. Murtagh sa usmial a spoločne sa rozbehli preč z temnice a zastali až pri schodoch. Tam Murtagh Nasuadu poprosil, aby nešla von, kým ju nezavolá.
Spravila ako povedal a keď jej pokynul, že môže ísť von, strážnikovo telo ležalo na zemi a jeho hlava o niekoľko metrov ďalej. Nasuada sa zhnusene uškrnula, keď zbadala, že Murtagh má tvár posiatu čerstvými kvapkami krvi.
"Aký je plán? Zabiť každého, kto bude stáť v ceste?"
"Musíme čakať," povedal Murtagh kým si meč utieral do trávy. "Tŕň je už na ceste. Ale mám silné tušenie, že nie je jediný."
"Hm?"
"Nebol tu len jeden strážnik, ale dvaja. Myslím, že jeden šiel žalovať. Ak je to tak, čoskoro budeme obkľúčení..." stíchol, lebo jeho obavy sa potvrdili: zo všetkých strán sa začalo ozývať tlmené dunenie ťažkých nôh vojakov. Nasuada si zrejme uvedomila, že niet úniku, lebo sa otočila okolo vlastnej osi a zúfalo si povzdychla. Z každej strany bolo možné vidieť malé temné postavy, ktoré sa neustále blížili. Prešla k mŕtvemu strážnikovi, vzala si od neho meč a opäť sa postavila vedľa Murtagha. Keď mu pozrela do očí, po zúfalstve nebolo ani stopy.
"S mečom ruke túto udalosť nebudeme môcť nazvať prehrou," smutne sa pousmiala.
"Myslíš, že by som ťa z väzenia vytiahol len tak, aby si tu zahynula? Nie som hlupák, Nasuada," ukázal na oblohu a zlovestne sa usmial. Len niekoľko metrov nad nimi brázdil oblohu červený drak. Na šupinách sa mu trblietal svit mesiaca... vyzeral úchvatne - zlovestne a krásne zároveň. Nasuadea padol kameň zo srdca, no zjavne predčasne - drak nezosadol rovno pred nimi, hnal sa k mužom, ktorí sa ich chystali zajať.
"Čo to robí?" zavrčala Nasuada.
"No, troška sa s nimi zahráme."
"Vždy si bol pochabý."
"Áno, viem. A pomstychtivý."
Sledovali, ako sa Tŕň vrhol strmhlav dole a z hrdla sa mu vydralo zlostné zrevanie. Z úst mu vyšľahol plameň a podaktorí vojaci ani nestihli vykríknuť: ich telá už spaľoval smrtonosný oheň.
Murtagh chytil Nasuadu za zápästie a bežal s ňou smerom k drakovi. Spálil veľkú časť vojakov, možno niekoľko desiatok a teraz sa bavil tým, že ich trhal na franforce.
To však nič nemenilo na tom, že ich postupne dobiehali muži zo všetkých strán. Tŕň to vedel a preto sa rozbehol Nasuade a Murtaghovi naproti.
Murtagh naňho vyskočil a vytiahol zo sebou aj Nasuadu. Tá ho pevne objala okolo pása a sledovala, ako muži zahadzujú meče a napínajú tetivy lukov. Tŕň začal mocne mávať krídlami, takže im tváre chladili závany vzduchu. Drak stúpal veľkou rýchlosťou, čoskoro bol desať metrov nad zemou. Muži strieľali, no pomaly začali chápať, že to je zbytočné - všetky šípy sa odrážali od neviditeľnej zábrany medzi nimi a drakom. Vojaci sa pomaly zmenšovali a zmenšovali, až z nich takmer nič nezostalo. Tŕň ich odnášal preč od hradu, dokonca aj od samého Uru´beanu. Nasuada sa mesto ani nepozrela, hnusilo sa jej, nechcela ho vidieť i keď tušila, že musí byť krásne. Radšej pevnejšie objala Murtagha a vyvrátila pohľad k oblohe, na ktorej sa jagali hviezdy. Ach, tak veľmi jej chýbali.
"Sme z toho vonku?" zatiahla ticho.
Murtagh k nej obrátil tvár a na tvári mal blažený úsmev. "Snáď."
"Nerozumiem tomu," priznala. "Galbatorix predsa vedel tvoje pravé meno... ako si sa mu mohol vzoprieť?"
"Už ho nevie... zmenilo sa. Ty si ho zmenila."
"Ja?" neverila Nasuda.
"Nebyť teba, nikdy by sme sa odtiaľ nedostali. Bližšie to preberieme zajtra. Určite si unavená, tak si odpočiň."
Nasuada neprotestovala a o chvíľu už bolo počuť jej pokojné oddychovanie na Murtaghovom pleci.


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 C.V.O.K. C.V.O.K. | Web | 20. listopadu 2011 v 12:36 | Reagovat

*priťapene sa usmieva* Krásne :-) Murtagh bol od dňa, keď som Odkaz dračích jazdcov prečítala prvý krát mojim zlatíčkom. Úprimne, Eragon a Roran mi boli ukradnutý, hrdina knihy bol proste on.
Túto FF píšeš naozaj úžasne - perfektne vymyslené, pútavo napísané... Ja to žeriem. Kedy bude pokračovanie???

2 Nemunai Nemunai | Web | 20. listopadu 2011 v 13:56 | Reagovat

ako pozerám na Cvočkine komentáre... asi máme trvalého fanúšika =P

3 C.V.O.K. C.V.O.K. | Web | 20. listopadu 2011 v 15:37 | Reagovat

[2]: to si píš ;) ale stačí povedať a ja budem ticho, ak vadí...

4 Nemunai Nemunai | Web | 21. listopadu 2011 v 19:21 | Reagovat

v žiadnom prípade. najlepšieho fanúšika si neodstránime =)

5 vestec vestec | Web | 12. ledna 2012 v 15:32 | Reagovat

Dobry clanek, hezky blog, podivas se na muj webik?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama