Sny nepotrebujú názvy.

3. listopadu 2011 v 16:27 | Nemunai |  Poviedky jednorázové (NN)
Sny nepotrebujú názvy.

Len tak. Z ničoho nič a úplne nečakane. Ocitám sa na nejakom podklade. Nie je ani chladný, ani teplý. Ani drsný, ani jemný. Dokonca sa neodvážim ani povedať, či na ňom stojím.
V tom okola mňa prebehne dieťa. Malé, asi 5 ročné dievčatko s tmavohnedými vlasmi a žiarivými čiernymi očami. Žiaryvé čierne oči? Nie som si istý, či je niečo také možné, ale jej uhľovo čierne oči odrážali svetlo ako zrkadlá. Ladili k jej tmavým vlasom a bledej pleti.
Bolo to tými očami, alebo ma zmiatlo niečo iné? Ako to, že som si doteraz nevšimol, že má na sebe jednoduché biele šaty a v rukách loptu. Ružovú s kvetinkami.
Odrazu iba vidím, že tú loptu držím v rukách. Kedy mi ju hodila? ... ale je to vôbec podstatné? Z lopty som preniesol pohľad späť na dievča a uvedomil som si, že už tam nestojí. Namiesto nej tam bola krásna žena.
Neisto sa na mňa zaškerila, vyplazila jazyk a vyskočila vysoko do vzduchu. Nohami dopadla do hustej mokrej trávy, zasmiala sa a vyskočila znova.
Vyletela ďaleko nadomňa a zdalo sa mi, akoby okolo nej poletovali lupene ružových kvetov.
Vznášala sa nadomnou a strácala sa mi. Prečo odchádza? Vyskočil som za ňou.
Lietal som s ňou vo výške a spomedzi oblakov, ktoré tam neviem kto a neviem kedy dal, odrazu začali vyletovať motýle. Malé, žiariace bledučkou modrou a obletovali nás.
Všetko bolo také ľahké, stačilo len chcieť...
Pozrel som sa na hodinky, ale nič som z nich nevyčítal. Niekto im ukradol ručičky. Prečo na mňa taká šialenosť pôsobila upokojujúco?
A v tom sa mi do hlavy vkradla myšlienka. Čo ak... toto nie je skutočné, ale je to len sen? Čo ak je to len ilúzia?
Pozrel som sa na ňu. V mysli som jej položil otázku. Hneď som v nej aj počul odpoveď. To, že sa mi to sníva neznamená, že to nie je skutočné.


Niekde úplne inde, v inom čase, v inom priestore.
,,Je čas," prehovoril vysoký muž v bielom plášti.
Mladá žena, oblečená tiež v bielom, vyronila slzu a tá mi padla na líce. Potom vypla elektrinu a prístroj, ktorý za mňa dýchal iba rezignovane stíchol. Kardiograf odrazu klesol na nulu a ja som pochopil, čo sa stalo.


Za celý svoj život som prvý raz pocítil slobodu. A to až v momente, keď som zomrel. Čo ma teraz čaká?
,,Potrebuješ odpoveď na otázku, čo je život, aby si mohol začať žiť?" ozval jemný ženský hlas.
,,Potrebujem dôvod, aby som sa prestal pýtať," odpovedal som.
,,Vieš, teba to v skutočnosti nikdy nelákalo..."
,,Čo ma nelákalo?" spýtal som sa prekvapene.
,,Ty si nechcel vedieť, čo je život," odpovedala s úsmevom. ,,Chcel si žiť."
,,Na to je už trochu neskoro..." odpovedal som s pohľadom do zeme.
,,Záleží na tom, či oslobodenie z tela nepokladáš za druhú šancu," povedala a pobozkala ma líce.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Denika Denika | Web | 3. listopadu 2011 v 23:12 | Reagovat

Dokonalé! MOc sa mi to páči :) Tie sny vyjadrené nemá to chybu a potom ten smutný koniec :( Moc vydarené :)

2 Soini Soini | 4. listopadu 2011 v 18:03 | Reagovat

Plné duše, skvelé!
Píšeš veľmi poeticky a bez patetizmu, to mám rada

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama