II.

20. listopadu 2011 v 16:50 | Wodin |  Kapitolové poviedky (Wodin)

O chlapíkovi, ktorý mal tiež veľké matatizo, až pre ne prišiel o arbejde

a k tomu furt tie vitun soby!

Peter Ilčan mal všetko. Osýpky, ovčie kiahne, slepé črevo (teda ho vlastne už nemal). Už mu na um neschádzal iný takmer nevyhnutný jednorázový zdravotný problém, ktorý by mu mohol skrížiť cestu.
Na displeji svietilo 00:03. Na prebehnutie celej miestnosti a deaktiváciu prístroja mal tri sekundy. 00:02 ; 00:01. Ak to nestihne tak... Izbou sa rozľahlo pípanie. Opäť ho porazila mikrovlnka.
"Zas sa hráš na Jamesa Bonda?" Spýtala sa Milka.
"To nie je hra, len skúšam, či dokážem prebehnúť miestnosť za tri sekundy, proste len cvičenie, žiadna hra."
"Tak prečo si vždy, keď sa ti to podarí pískaš soundtrack z Jamesa Bonda?"
"To je z Mission Impossible," odvrkol Peter. "A čo sa ty do toho vlastne staráš, robím ti desiatu, tak sa ešte sťažuj."
Milka prevrátila oči. "Nemusíš mi robiť desiatu, aj tak by som si kúpila niečo v bufete a aj tak je..."
Peter ju prerušil. "Nie sme milionári! Teda... vlastne sme. Ale to ťa neoprávňuje pohŕdať mojím kuchárskym umením." Hodil obsah mikrovlnky do saklíka. "Dobrú chuť chrobáčik." Povedal s úsmevom sladším ako pocukrené včelie hovienko a vtisol desiatu svojej dcére do rúk.
"Robíš to naschvál, chceš ma nasrať."
"Áno, robím to z pozície sily a mám z toho úprimnú radosť. A teraz padaj do školy."
"Dneska je sobota." Povedala Milka a išla tam, kam mala pôvodne namierené.

ªªª
"Nedarí sa mi zistiť novú adresu centrály, ani číslo, ani mail, proste nič, ako keby celé FSA rozpustili."
"Ale nerozpustili snáď."
"Výplata stále chodí, ale posledné rozkazy, fú... A posledná kontrola, však pamätáš, štyri roky dozadu."
Varg sa uškrnul. "Ale fakt, to bolo, nepovedali sme mu, že ten absinth je pašovaný z Ruska, potom vyliezol na strechu, odkiaľ skočil na strechu latríny a zapichol sa meter päťdesiat do sračiek."
"Ale napísal, že je všetko v najlepšom poriadku."
"Čo mu iné ostávalo, keď sme ho mali nafoteného s hovnami za ušami."
Jorge s vážnou tvárou prikývol.
"Takže žiadne posily nehrozia, čo?"
"Už to tak vyzerá, žiadny kontakt s Forsvarets sikkerhetsavdeling, na žiadnej úrovni."
"Presne, ako sme si vždy priali, aby nás nechali na pokoji a posielali výplaty. Pätnásť rokov to fungovalo celkom dobre. Ale tak čo už, nakopeme tým kurvám parohatým ich..."
Jorge sa zasekol a pohľad mu skamenel.
"Telepati?"
"Nie, seklo ma v krížoch."
Vtedy im došlo, že to, čo pred pätnástimi rokmi zvládli dvaja svieži tridsiatnici s rotou vojakov, by sa dnes nemuselo podariť dvom zaguľateným mužom v strednom veku.
Chvíľu kráčali potichu. Sneh im pod nohami skuvíňal ako ušliapaný vozíčkár na koncerte Beatles. Bolo poobedie, čosi po tretej, ale ako to už na jeseň na severe býva, slnko práve zapadalo. Nadporučík Varg Køppl poslušne kráčal vedľa svojho podriadeného, Jorgeho Knutsena. Možno to bolo tým, že mal Jorge dlhšiu bradu, o dva roky viacej, o dvadsať kilov viacej, väčšiu autoritu, väčšiu výdrž pri chľastaní, nech to bolo čímkoľvek, v tejto dvojčlennej vojenskej jednotke sa subordinácia po čase postavila na hlavu.
"Je v našej kompetencii povolať na pomoc miestnu políciu," povedal Varg po chvíli.
"Jedine, že by si chcel vyzdobiť les, na každej vetve jeden obesený fízel, a ešte by sa pri tom usmievali. Títo dedinskí policajti sú dobrí akurát tak na odpratanie sobích mrcín a aj vtedy sa nájdu takí, čo neodolajú nutkaniu vystreliť si mozog z hlavy, boli by to jatky."
"Pravda."
Jorge zavrel oči a začal recitovať:
"Å eg veit meg eit land
Langt der oppe mot nord,
Med ei lysande strand
Mellom høgfjell og fjord..."
Popri tom si oprel brokovnicu o rameno.
Varg tiež odistil pušku a obzeral sa po lese. Nikde nevidel žiadneho soba. Chvíľu rozmýšľal nad tým, či Jorge proste nedostal akútnu potrebu v básni ospievať krásy vlasti. Túto myšlienku zavrhol chvíľu po tom, čo mu čiapku osypala trocha snehu. Zamieril hore. Z korún stromov sa k nemu strmhlav rútil sob. Jeho podobnosť so stíhacím bombardérom Junkers bola umocnená piskľavým pokrikom, ktorý kopytník vyrazil. Recitujúceho Jorgeho nabral zboku na parohy iný sob. Posledný verš sa teda podľa novej interpretácie končil "dopičekurvarohatá." Najprekvapujúcejšie je, že sa to rýmovalo.
Letiac vzduchom Jorge okrýkol Varga: "Mal si ma kryť blonďáčik!" No vtedy si všimol, že Varg je k zemi prišpendlený masívnym kopytom.
Ešte počas letu dvakrát vystrelil. Max Payne je oproti mne šuflikant, pomyslel si a nabúral v úctyhodnej rýchlosti hlavou do stromu.
Ako to všetko stihol za ten krátky čas, kedy sa bránil zemskej príťažlivosti?
Viete, to je vojenský výcvik, rýchlosť reči na úkor artikulácie a skutočnosť, že ľudská myšlienka je fakt rýchla. Keby mali myšlienky preteky, tie ľudské by vyhrali a šimpanzie by sa spráskané šuchtali naspäť do ľudoopích hláv. Boli by to depresívne myšlienky plné prehry a poníženia, mnohí šimpnazi by spáchali samovraždu, preto sa preteky myšlienok radšej neorganizujú.
§§§
Tentoraz bol naozaj pondelok. Včerajšia búrka strhla topoľ na elektrické vedenie, bolo asi deväť hodín, keď elektrikári usúdili, že už majú dosť čumenia na letokruhy a uznanlivého pokyvovania hlavami nad silou živlu. Magnetická búrka vyhodila prúd aj tam, kde nerástli labilné topole.
Na to doplatil Peter, ktorého zobudilo buchnutie dverí, ako jeho dcéra odišla do školy. Podľa hodín bolo 00:50, z čoho usúdil, že buď má Zem už plné zuby nezáživného točenia sa okolo svojej osi alebo výpadok prúdu zneškodnil jeho budík*.
Jeho žena bola služobne odcestovaná, niekde v Mexiku, či kde to.
Zapol mobil a po zistení, že už desať minút mal vysvetľovať, z akého dôvodu prezident skopol lotyšského ministra zahraničia zo schodov. Vyletel z domu ako namydlená kométa. Ako sa mihal kuchyňou, všimol si, že na s láskou pripravenej desiatej pre Milku je prilepený papierik hlásajúci Si robíš srandu?Cesnakové??? o.O
Schmatol sáčok a šprintom sa prepravil k autu.
Ten senilný trotel ho skope pod čiernu zem, určite si už sám nepamätá, prečo dal podnožku Valdisovi Ušakovsovi.
Mal povedať niečo v zmysle, že je trápne, aby médiá riešili to, že si lotyšský minister nepozerá pod nohy a obviňovali nášho úctyhodného prezidenta z pokusu o atentát. Veď je jasné, že "išlo o poľutovaniahodnú nehodu, za ktorú sa pán prezident osobne ospravedlnil pánovi Ušakovsovi, dnes ho bol navštíviť v nemocnici."
Nejaký sráč z TA3, ktorý mal zjavne informácie zo zákulisia položil otázku. No Peter so zdesením zistil, že mu nerozumie ani slovo.
"Mohli by ste prosím repetirlo otázku?"
"Akože zopakovať?"
"Áno, veď to som għidt, nie?"
Redaktor sa zamyslel nad touto psychologickou hrou a zopakoval otázku.
"Je pravda, že pán prezident v nemocnici zaútočil na pána ministra ľaliovou kyticou?"
Peter zvážil svoju odpoveď. "O ničom takomto nemám информација, bude zjavne opäť novinárska pato, ako napríklad to, že signore prezident kradol počas obedu opekané zemiaky japonskému veľvyslancovi."
Novinári stáli s otvorenými ústami.
Že by som mal až takú charizmu? Pomyslel si Peter.
"Na ďalšie otázky antwoord neskôr, kiitos za pozornosť."
Rázne sa otočil a vykročil smerom ku svojej kancelárii. Zvládol to dobre.
Ako hovorca prezidenta republiky pracoval už viac ako dva roky a naučil sa nečudovať sa nad častými faux pas spôsobenými jeho nadriadeným. Prezident trpel akousi obsesívnou zlomyseľnosťou, s tým sa nedalo nič robiť. Peter si to všimol hneď, ako sa s ním zoznámil. Prezident mu (podľa oficiálnej verzie) nechtiac pichol prstom do pravého oka. Asi o dve minúty aj do ľavého. To, čo Peter videl zaslzenými očami nebola tvár sadistu vyžívajúceho sa v jeho utrpení. Bola tvár vrúcne sa ospravedlňujúceho postaršieho pána podávajúceho mu servítok. Bol posypaný červenou paprikou.
To bolo pre Petra príliš, hneď nato vynadal budúcemu prezidentovi do maniakálnych gerontosaurov. To kandidáta na prezidentské kreslo zjavne oslovilo, keďže (brániaceho sa) Petra zatiahol do prázdnej miestnosti, kde mu ponúkol miesto svojho hovorcu, za predpokladu, že vyhrá voľby. Peter túto výzvu prijal.
Po dvoch rokoch si bol vedomý toho, že by bol bez vyštudovaného práva schopný na súde obhájiť aj toho najhoršieho masového vraha. Prezident bol pohroma, jeho ochranka slúžila na to, aby pred ním chránila ľudí v jeho okolí, čo sa jej aj väčšinou darilo, no keď sa niečo posralo, s vysvetlením musel vyrukovať Peter.
Ako keď počas vianočnej recepcie starý pán vylial na bezbariérový vchod do hotela asi pätnásť litrov vody, ktorá behom minúty zmrzla. Guvernérovi národnej banky, ktorý bol vozíčkar to neprišlo veľmi vtipné. Takisto ani predsedovi parlamentu, ktorému guvernér valiaci sa rýchlosťou okolo tridsiatich kilometroch za hodinu prerazil dvere na služobnom bavoráku.
Je ešte taký infantilný alebo už taký senilný?
Najhoršie na tom bolo, že politici trpiaci takýmito úchylkami bývali väčšinou takmer nesvojprávnymi bábkami v rukách mužov za oponou. Starý pán bol však napriek všetkému schopný štátnik a charizmatický vodca.

ªªª
POZOR! Ak vás už nebaví sledovať, ako mužná dvojica heterosexuálnych nórskych vojakov masakruje zmutované soby, pokojne skočte až za symbol "§§§"
Ak vás celkovo táto kniha nezaujala, mali by ste prehodnotiť svoj vkus, ktorý je zjavne dosť úbohý.

Sneh bol pokrytý krvavými škvrnami. Varg, ktorý bol privalený tristokilovým sobom sa prvý prebudil z mdlôb. Pozrel na obrovský šarlátový fľak, ktorý zaberal priestor okolo neho. Elementárne znalosti biológie mu napovedali, že je buď duch alebo tá krv nie je jeho. Chladnúce telo kopytníka mu napovedalo, že takto musel ležať aspoň dvadsať minút. No vďaka nemu sa necítil podchladený. Pokúšajúc sa odvaliť soba zistil, že trpí najčastejším bojovým zranením hrdinov v dobrodružnej literatúre. Mal polámané rebrá.
Jorge ležal o kúsok ďalej a červená svätožiara okolo jeho hlavy napovedala, že táto krv už bude jeho.
Varg sa konečne vysúkal spod soba a opretý o pušku došmatlal k Jorgemu. Ten zo seba vydal bolestiplný ston. Varg sa pozrel na červenú mapu okolo kolegovej hlavy. "Vstávaj vole, vlasy sa ti rozpúšťajú."
Po dvoch sekundách ticha sa obidvaja začali rehotať. Keďže smiech s polámanými rebrami nie je práve príjemný, Varg sa opäť bezmocne zvalil do snehu.
Keďže smiech s otrasom mozgu tiež za veľa nestojí, Jorge sa povracal.
Vidíte, tu sa nemasakrovali žiadne soby.
A teraz tie sľúbené symboly:

§§§
"Pane, to musí byť noe nedorozumenie."
"Zase si to urobil!"
"Čo?"
"Čo je to noe?"
"Aké noe?"
"Ty si to povedal!"
"όχι."
"Aké όχι, robíš si zo mňa prdel?!"
Po dvoch rokoch vtipkárskeho teroru z vašej strany by to bolo na mieste, ale teraz fakt nechápem, o čo sa jedná. Pomyslel si Peter.
"Ben vážne neviem, o čom hovoríte."
"Kto ti je tu Ben?! Za prvé sa nevolám Ben a za druhé, aj keby som sa tak volal, bolo by vrcholne neslušné oslovovať tak mňa, hlavu štátu!" Prezident bol červený jak rak. Zato Peter bol bledý ako albínsky polárny medveď.
Prezident sa nadýchol a povedal otcovským tónom: "Peťko, aké bolo prvé slovo tvojej poslednej vety?"
"Ja."
"Áha." Starý pán pokýval hlavou.
"???"
"Kde je Emília?"
"Ktorá, Kiçik alebo staršia?"
"Aké bolo druhé slovo tvojej poslednej vety?"
"Mladšia."
"Áha." Ďalšie pokývanie hlavou.
"Aký má toto förnuft?"
"Aký má toto čo?"
"Zmysel."
"Áha."
Ten starý úchyl z toho musí mať fakt radosť.
"Molim vás, prestaňte mit tým."
"Si cvok Peter, regulérny cvok. Vlastne čo je horšie, nie regulérny, si špeciálny cvok, taký prípad pre vymetača diabla s diplomom z psychológie."
Peter už nechápal ani hovno.

Keď prišiel domov, obidve Emílie (dcéra aj žena) sedeli pred televízorom. Manželka sa teda vrátila zo služobky, super, bude sex...
"Tati, na to ťa nahovoril šéf?"
"Na čo?"
"Ako si si robil srandu z tých novinárov."
"какво srandu?"
"Ó, aký mafiánsky prízvuk." Zapojila sa do rozhovoru Emília staršia.
"Oh, morjens láska, ako bolo sisse Mexiku?"

Nemohol tomu uveriť. Počúval svoj hlas nahraný na mobile. Pamätal si, čo hovoril pred pár minútami, ale ten tatár v nahrávke hádzal slová, ktoré Peter vživote nepočul. Vegna þess að, ndege, cinta, kibaszott, retardado, мудак.
"Už nám veríš?" Opýtala sa ho dcéra.
"Beraz moja reč je hatlanina."
"Nie celkom láska, vieš, že môj otec je z Dunajskej Stredy a tam je takmer nemožné nevedieť, čo je to kibaszott..."
"Takže len varf cudzie slová, ktoré som qatt nepočul, čo? Greannmhar."
"Peter, naozaj prisaháš, že to nerobíš schválne?"
"Wi."
"To bolo áno?"
"نعم."

Nemohol tomu uveriť. Skúšal písať. Pri písaní sa mu to nestávalo. Myslel normálne. Rozumel normálne. Hovoril jak drbko z béčkovej rádoby vtipnej knihy.
Problém bol však v tom, že peniaze nedostával za písanie, myslenie, ani rozumenie, ale práve za hovorenie. Bol presvedčivý. Keby bol podomový obchodník, mali by všetci domy zapratané rárohami a ľudia by za ním vybiehali na ulicu ako deti v amerických filmoch za zmrzlinárom. Keby bol jehovista, všetci by boli jehovisti.
Mal dar slova, mal proste svoje osobné čaro, keby niekto iný hovoril presne to isté, čo on, nemalo by to ten istý efekt.
Prezident to chápal a preto ho poslal na "dovolenku zakiaľ sa neprepneš spátky, tri mesiace budeš dostávať plat, nieže budeš simulovať, lebo ťa roztrhnem jak kondóm z lidlu."
Tak teda išiel doktorovi, ten ho napoly vysmial, ale predsalen ho poslal psychológovi, ten ho poslal neurológovi a ten ho poslal za šamanom, lebo on vraj praktikuje len serióznu medicínu a takéto žartíky nech si strčí voľakam. Keďže Peter nepoznal žiadneho šamana, vrátil sa k psychológovi, ktorý ho vrátil k neurológovi s lístkom, na ktorom bolo niečo napísané doktorským škrabopisom.
Neurológ si prečítal lístok, otočil ho a na rub napísal niečo svojimi klikihákmi a poslal ho späť k psychológovi. Psychológ niečo zúrivo naškriabal na ďalší lístok a poslal ho za neurológom. Peter bol schopný prečítať iba výkričníky. Bolo ich šesť.
Neurológ s bohorovným kľudom otočil lístok a napísal svojou doktorskou šifrou zopár slov. Petrovi ani nebolo treba hovoriť, čo treba urobiť.
Vo chvíli, keď stál pred ambulanciou psychológa mu došlo, že robí dobe informačných technológii poštovného holuba. Vykašlal sa na to a išiel hľadať šamana.


PS: Peter sa ešte vráti v dajme tomu piatej kapitole a... Bude mať nový účéés! S vyplazeným jazykem


* Kto ešte dnes používa takýto typ budíkov? Asi iba autori hľadajúci zdôvodnenie, prečo postava zaspala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama