Ako som si vďaka svojej (nie tak celkom) milej (nie tak sladko) pospal

20. listopadu 2011 v 23:28 | Nemunai |  Kapitolové poviedky (NN)
Ako som si vďaka svojej (nie tak celkom) milej (nie tak sladko) pospal
(kapitola ŠTVRTÁ)

Akože seriózne sa jej začínam báť. Je desivá ako ksicht mojej angličtinárky, na ktorú nezabudnem do smrti koňa otca mojej tety, ktorej som na pohrebe nepriniesol kvety... počkať, to som nechcel hovoriť. To viete! Keď ste v narkóze a vaša posteľ smrdí ako nohy mŕtveho veveričieho muža, ktorý celý život nosil gumáky... ach, ani to som nechcel povedať.
Dobre, takto. Ležím v posteli, ktorá má pre mňa a pre kovošrot istú hodnotu. Teda je strunová, ťažká ako fakulta elektrotechniky a iných somarín a tlačí ma tak intezívne, ako som ja tlačil dnes ráno na záchode. Moje ojazdené posteľné vybavenie vážne zapáchalo grcanicou nejakej strašnej vodnej kreatúry vyvrhnutej zo samotného pekla špecificky vyhradeného pre štrašné vodné kreatúry. Vedľa postele bol nočný stolík. Na ňom boli... no, ani nechcite vedieť, čo za príšernosti na ňom boli. Vážne to ale nechalo doživotnú traumu na mojom sexuálnom živote.
A teraz sa zamyslite. Ako to, že som schopný to opisovať, keď som ešte len pred chvíľkou bol v bezvedomí? Ale hej, prebral som sa. Pozrel som sa po izbe a potom som znova odpadol. Prečo som znova omdlel, hm? To je jednoduché. Moja ošetrujúca "sestrička" pripomína skôr ošetrujúcu "pra-pra-pra-pra-babičku" a presne v strede brady jej sídli monštruózne gigantická bradavica, z ktorej vyrastajú nečakane husté a nechutne dlhé vlasy (Nie chlpy, podotýkam. To sú vlasy.) a preto mi nejakým úchylným spôsobom pripomínala Albusa Dumbledora. (To bol ten človek, čo predával bagety na Piešťanskej čerpacej stanici, ak ste už zabudli.)
Fajn, fajn. Toľko k tete Bete, ako ju volám. Omdlel som prirýchlo, aby som sa mohol spýtať na jej skutočné meno a tak som bol nútený nejaké jej vymyslieť. To je ono: Brunhilda Bastriguli Besná. Skrátene Beta.

A teraz sa už konečne presuňme k tomu, čoho sa má táto kapitola týkať. Je to môj sen. Opisujem:
Dedko. Veľmi sympatický, pekný a milý dedko. Toto je osoba, ktorá sedí na stoličke v nejakej peknej kľudnej miestnosti, na ktorú neviem nájsť vhodný výraz. Keby už, tak by to bol napríklad "RAJ PARIČOV". Vedľa dedka sedí vnúčik. Veľmi sympatický, pekný a milý vnúčik. Evidentne po dedkovi. Ja som bol dedko. Vnúčik som nebol Ja... ale aj tak sa cítim celkom dobre.
,,Ty, dedko! Hral si už najťažší level v najnovšom Bandicootovi?" ozval sa vnúčik.
,,Že váhaš! Čo ti mete? Tak som ich vytrieskal... ako tých namyslených idiotkov zo Serede, keď som bol mladý a pekný. Teraz som už len pekný, ale Playstation-king som ešte stále Ja."

A teraz to príde! Kraken vplával do kľudných vôd a svojim vreštiacim hlasom preťal vzduch. Všetci dvaja sme sa totálne zľakli a len tak-tak sme sa nedosrali strachom.
,,Čo to toho chlapca učíš, ty kretén starý?!" ozvalo sa.
Ja som sa na ňu len s kľudom Angličana pousmial, vstal zo stoličky a podal si lavórik s teplou vodičkou. Potom som doň stročil nôžky, vzal si chlebík a čakal, čo bude.
,,Ty starý kretén, čo ho to učíš?? No čo, pýtam sa!? Keď mu toto budeš vtĺkať do hlavy, bude taký sprostý jak si ty! Ty chren vypatlaný!"
Neodpovedal som... zase. Vypočul som si ju a keď odišla, len som sa utrápene pozrel na chlapca a povedal mu:
,,Chlapče môj, nežeň sa."

/Náhle prebudenie./
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wodin Wodin | 21. listopadu 2011 v 22:06 | Reagovat

Ty chren vypatlaný... Niekedy mám pocit, že si gentleman :D

2 Nemunai Nemunai | Web | 22. listopadu 2011 v 15:19 | Reagovat

na to ma pridobre poznáš, priateľu =D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama