Ako sa mi nevyplatilo, že som spoznal svoju (nie tak celkom) milú

13. listopadu 2011 v 16:25 | Nemunai |  Kapitolové poviedky (NN)
Ako sa mi nevyplatilo, že som spoznal svoju (nie tak celkom) milú
(DRUHÁ kapitola)

Stalo sa to takto, milé deti. Bolo to v dobách, keď sa piesok lial, sypal vodopád a ešte sa neprivatizovalo, ale pekne, čestne a starým výrazom sa jednoducho kradlo. Žilo vtedy veľa dobrých ľudí. Bol som medzi nimi aj Ja. (Prosím, nečudujte sa, že Ja píšem s veľkým J. Som tak trochu self-lover a preto mi na deň narcisov veľa ľudí posiela blahoželania k môjmu sviatku.)
Asi je zbytočné hovoriť, že obývačku mám zariadenú presne tak, ako by mala vyzerať obývačka muža, čo žije sám. Takže je tu televízor, notebook, ktorý vyzerá ako keby som ho zdedil po samotnom Mojžišovi, asi sto rokov staré zhnité kvety, ktoré mi priniesla ešte moja (nie tak celkom milovaná) mamička, škaredé závesy farby rannej stolice a samozrejme, na stole sídli kalendár s erotickou tematikou.
Vedľa neho sídli nádoba, v ktorej sú všetky druhy cukríkov a tie sa nazbierali na spôsob, ktorý nazývam "študenstký hrniec".
(Študenti žijú na internáte a každý deň si varia také tie chabé napodobeniny jedla pre ľudí. Žijú si svojimi veselými životmi, fetujú, húlia a roztúžene slintajú za prsatými spolužiačkami a vo všeobecnosti sú spokojní. Avšak sú leniví a nechce sa im umývať riad, preto od pondelka až do piatka používajú ten istý hrniec. Najprv sa v ňom varia párky, potom vajíčka, potom cestoviny a v piatok večer sa už ani nestačia čudovať, prečo sa im špagety hýbu na tanieri a tak si rezignovane vyvodia záver, že najbezpečnejšie bude, ak ich pred vložením do úst najprv poriadne pobodajú vidličkou.)
Na gauči je asi taká hrubá vrstva prachu, že i saharskí prašní démoni by iba s bázňou a smutnými očami na štýl psa dobitého elektrickým obuškom pozerali ako vyoraní.
No, už nikoho radšej nebudem zaťažovať opismi mojej (nie tak celkom) luxusnej vily a radšej začnem rozprávať (VEĽMI MONŠTRUÓZNY) príbeh dnešného večera.
Stalo sa to takto, milé deti (po druhý krát).
Mladý, (nie tak celkom mužný) jedinec druhu Homo Sapiens Sapiens sídli na svojom koberci pred televízorom. Na koberci preto, lebo si nechce zasrať jeho (takmer) čistú košeľu, ktorú kúpil od šikmookého vendora na burze za "tli evlo, tlittsad pet tsenti".
Na obrazovke sa práve rozbieha nejaká úchylná hra, kde sa dva ľudia rozhodujú, kto si skôr odpíli nohu a tým pádom prežije. Ja iba znudene pozerám na obrazovku a hovorím si tieto slová: ,,No, to nie je ešte také zlé. Aspoň si nedostal vynadané za to, že si zachránil nejakú namyslenú fiflenu predtým, aby ju za zastávkou okefoval nejaký houmlesák."
V tomto (nie tak celkom epickom) momente zazvoní mobil. Moja mastná hlava sa rozhliada po izbe so zhnuseným výrazom a uvedomí si, že to nemôže môj, lebo som vo svojej (nie tak celkom akčnej) robote zožral baterku tým (*********) hadom.
Ach, jasne. Veď to je ten vychytaný samsung tej (nie tak celkom milej) paničky.
,,Challó?" ozve sa mojim bytom z mojich otrávených úst.
,,Láskavo mi vráť mobil, ty idiot!!!" príde (VEĽMI HLASNÁ) odpoveď.
Okamžite som si strčil malíček do ucha a snažil som sa zastaviť to príšerné zvonenie, ktoré som následne počul.
,,Och, dobre že voláš. Prídeš si preň?" ozval som sa JA slušným tónom.
,,Fajn. V ktorom pajzli bývaš?"
Rozhliadol som sa okolo seba a nakoľko som videl tú kataklizmu, nedalo sa inak.
,,Nie som doma a dnes ani neprídem. Za to ti dám adresu do práce a tam si môžeš zajtra docupkať."
,,(zavrčanie)... Dobre, no."

A tak som dohodol deal, ktorý mi (bohužiaľ) zmenil život.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 C.V.O.K. C.V.O.K. | Web | 17. listopadu 2011 v 18:34 | Reagovat

Môžeš mi pekne prosím vysvetliť, kde chodíš na vety ako: "Na gauči je asi taká hrubá vrstva prachu, že i saharskí prašní démoni by iba s bázňou a smutnými očami na štýl psa dobitého elektrickým obuškom pozerali ako vyoraní." ??? Lebo ja som v koncoch. A TY hovor MNE niečo o tom, že dobre píšem. NA TEBA ZLATKO NEMÁM ani v tom najkrajšom sne. JA si tu môžem utĺcť o stôl hlavu do bezvedomia, ako sa ma vetu po vete zmocňujú neovládateľné záchvaty smiechu. Čert to vezmi, pošlem ti faktúru z nemocnice za otras mozgu...
(kedy bude pokračovanie? a prečo je to také krátke? môžem si vás dať medzi obľúbené stránky?)

2 Nemunai Nemunai | Web | 18. listopadu 2011 v 13:59 | Reagovat

môžeš a my si dáme Teba. =)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama