Listopad 2011

Krvavé kusadlá - 1.

30. listopadu 2011 v 21:05 | Wodin |  Kapitolové poviedky (Wodin)
1. Šťastné správy

Toto je príbeh mravcov. Nie mravcov ako takých, ale konkrétnych mravcov žijúcich na konkrétnom mieste.
Na južnom úpätí Považského Inovca sa rozprestierajú lesy a lúky, ktoré sú domovom mnohých zvierat, z ktorých nás zaujímajú iba mravce. Ak by nás zaujímali iné zvieratá, tak len preto, že nejakým spôsobom zasahujú do života mravcov.
Medzi starým hrabom a agátom stojí kopček. Kopček je spevnený ihličím, aj keď čo oko dovidí, ihličnaté stromy tu nerastú. Kopček má hlavnú bránu na južnej strane a hneď za ňou sú kasárne. Tento kopček je mravenisko. A toto je príbeh mravcov z tohto mraveniska.

No hlavne je to príbeh Klipsa. Klipso sa narodil ako robotník. V každom inom mravenisku by ho to determinovalo ku zbieraniu žrádla a kopaní chodbičiek. No tu v Hragáte mal otvorené široké spektrum možností.
Klipso vyrástol z chutnej larvičky na švárneho mládenca a zapojil sa do pracovného procesu mraveniska. Zbieral žrádlo a kopal chodbičky.
Napriek svojej vyspelosti, viac ako polovica hragátskej populácie stále pracovala ako nezaradená pracovná sila. Proste obyčajné mravce... Teda nie úplne obyčajné, oni boli lepší! Najlepší. A vedeli to.
Potom tu bolo asi 10% vojakov. Tí mali širokú škálu povolaní, v ktorých sa mohli uchytiť.
A zvyšní rodení robotníci boli "špecialisti." Robili tie najrôznejšie veci, o ktorých sa obyčajným tupým mravcom mimo Aliancie ani nesnívalo.
Ah, spomenul som Alianciu...
Alianciu tvorí osem mravenísk roztrúsených na úpätí nie vysokej, avšak dosť masívnej hory. Vládne v nich sedem kráľovien, v jednom kráľovná nevládne, aj keď tam stále je. Tieto mraveniská sa spolu bránia barbarským hordám, ktoré ohrozujú ich kúsok civilizácie (áno, naozaj je to civilizácia) zo všetkých strán. Pri obrane preferujú metódu preventívneho útoku. Aliancia prosperuje a mravce sú šťastné. A to je super, no nie?

Predtým, ako sa po tykadlách vrhneme do príbehu by som pridal ešte jednu poznámku. Mravce, i keď veľmi inteligentné sa kultúrno-biologicky do značnej miery líšia od ľudí. Preto som ich v tomto rozprávaní trochu antropomorfizoval. Teda, keď "Klipso povie," myslím tým, že "Klipso tykadluje" alebo "Klipso chemicky signalizuje." A keď sa Klipso tvári... no ten vám teda hádže ksichty...

A teraz sa Klipso tvári naozaj znechutene. Majster kopáč mu so zanietením vysvetľuje, ako správne obkopať zrnko štrku.
"Blaaa blaaa blaaa blaa blaaa."
"Áno pane."
"Blaa blaaaa blaaa blaaa blaaaa?"
"Áno pane."
"Blaa?"
"Áno pane."
"KLIPSO, POČÚVAŠ MA VLASTNE?!"
"Samozrejme pane."
"O čom som teda hovoril?"
"O bezpečnosti pri práci?"
Majster rozdrapil kusadlá. "Chceš ty vôbec niečo v živote dosiahnuť?"
Klipso sklopil hlavu. "Mám vlastné sny, ku ktorým kopanie rozhodne nepatrí."
"Prečo si teda u kopáčov?"
"Nikam inam ma nezobrali."
Majster sústrastne prikývol. Nevedel si predstaviť, že niekoho kopanie nenapĺňalo neskutočnou radosťou. Už to, že chlapca život pripravil o radosť z kopania bolo smutné. " Dobre Klipso, vidíš tamtie hrudy?"
"Áno pane."
"Choď ich porozbíjať."
To bola najľahšia práca. Aj majster kopáč mal v prenesenom význame srdce. Majster kopáč bol starý a skúsený, videl, ako mu udalosti frčia pred očami, dnes bolo všetko možné. Za starých časov by za takéto chovanie majster odkusol kopáčovi hlavu.
Ale staré časy boli preč. Boli preč už veľmi dlho, spomienka na ne sa zachovávala len v ošúchaných príbehoch, ktoré vychovávatelia rozprávali čerstvým odlarvencom. Boli to časy magické, no zlé. Vtedy aj veľké mravce neboli o moc lepšie od primitívnych krpcov, ktorí žili okolo nich.
Z myšlienok ho vytrhol chemický signál (teda dajme tomu, že rozhlas). Všetkých zvolávali do Veľkej siene, obrovskej haly na prízemí, kam sa v prípade potreby zmestilo celé mravenisko. Chcel tam poslať aj Klipsa, no keď sa otočil, toho už nebolo. Pojašenec. Pomyslel si a pobral sa k sieni.

Klipso sa rútil po chodbách, poznal ich bez problémov, veď tu vyrastal. Hragát bolo druhé najväčšie mravenisko v aliancii, no Klipso ho poznal takmer celé spamäti. Bežal stále vyššie a vyššie, až narazil na svojho brata a zrejme aj najlepšieho priateľa Lakiho. (Dva tucty po sebe narodených mravcov vždy tvorili rodinu)
Laki bol rozložitý robotník, ktorý sa odmalička túžil stať vojakom. Gény sú však neúprosné a tak sa upokojoval aspoň tým, že vo voľnom čase tĺkol vojakov po baroch.
"Klipso! Pohni, nech si chytíme dobrý flek."
"Aj tak to bude nejaká hovadina."
Okolo nich vírili stovky iných mravcov, nikto z nich nechcel ostať vzadu. Mamu okrem zopár vyvolencov nevídali mravce naživo často.
Dorazili do Veľkej siene bočným vchodom a prepchali sa dopredu, boli asi v trinástom rade.
Zazneli fanfáry a na pódium vypochodovala asi stovka kráľovniných gardistov. Za nimi sa objavili robotníci, ktorý niesli kráľovnú na lístku ďateliny.
"Mohol som tam byť aj ja." Povedal smutným hlasom Laki. Ako prenášač nadmerných nákladov bol tiež v databáze nosičov, keby naňho narazil nejaký úradník, mohol ho povolať a...
"Laki, ty si pýcha mraveniska, vieš o tom? Si dokonale pobláznený kráľovninou veľkou riťou."
"Takto o mame nehovor! Je trocha pri tele, to áno, ale..."
"Trocha pri tele? Po väčšine chodieb sa ani nemôže pohybovať, keď ide niekam na inšpekciu, rozširujú sa všetky koridory."
Laki sekol Klipsa po hlava. "Sklapni, dobre? Mama ide hovoriť."
A Naozaj, celá sála stíchla a kráľovná prehovorila.
"Ako iste všetci viete, pred dlhším časom nás opustila vaša sestra, ktorá sa vydala až na ďaleký juh, celkom pri vinohrady. Je to teritórium ďaleko od vplyvu aliancie husto osídlené drobnými plemenami."
"Myslela tým skurvenými krpcami." Precedil cez kusadlá Laki.
"Vypatlaný šovinista." Povzdychol si Klipso.
"Sklapnite obidvaja!" Zasyčal robotník stojaci za nimi.
"Chceš jednu medzi oči?" Rozohnil sa Laki.
"Nechaj brata na pokoji!" Vskočil do toho statný vojak.
Klipso konflikt ignoroval a ďalej počúval kráľovnú.
"Pred chvíľou prišli poslovia, ktorí nám popísali, ako sa výprava po strastiplnej ceste prebojovala až na okraj lesa, na dohľad od viniča a našla skvelé miesto, kde založili nové mravenisko. V najbližšej dobe budú prijatí do Aliancie, naše obchody budú obohatené o nové výrobky a suroviny a náš vplyv sa opäť posunie ďalej, opäť skultivujeme ďalšie územie."
A zotročíme ďalších krpcov. Pomyslel si Klipso. Kyselina. Rozpráva o hrozne a pritom ide len o kyselinu. Pochytali ste už snáď všetkých krpcov v lese a nás stále pribúda, tak je nám kyseliny málo. Všetko fičí na kyselinu, všetky stroje, všetky zbrane a bez kyselky si už ani nevieme predstaviť život. Tak to teda je, tešme sa a jasajme!

A sála burácala. Hragát jasal. Táto správa potešila všetkých. Vojaci sa tešili, tí mierumilovnejší pre to, že nová kolónia ochráni južné hranice. Tí bojachtiví pre to, že ju bude treba brániť a to bude zo začiatku vyžadovať veľké výpravy.
Odlarvenci sa tešili na sladké hrozno. Obchodníci si už teraz medlili paprče...
Kráľovná už dávno dorozprávala.
V tom Klipso s Lakim začuli niekoho, ako volá ich mená. Bol to ich bratranec Cipino (rodina narodená pred vašou a rodina po vašej, to sú vaši bratranci). Zastavili a nechali Cipina, aby ich dobehol.
"Tak čo chalani, ideme to zapiť?" Spýtal sa s desivým leskom v očiach inžinier.
"Že váhaš!" Odvetil Laki, pretože si rád pripíjal na zdravie kráľovnej.
"Tomu ver!" Odvetil Klipso, pretože rád chlastal.

Kliatba

30. listopadu 2011 v 20:16 | Nemunai |  Poviedky jednorázové (NN)
Kliatba

Ľudia väčšinou ničia to, čoho sa boja. Je to v ich povahe. Bezohľadu na ich vieru, zásady alebo výchovu... ak v nich dokážete prebudiť strach, otvoríte dvere nenávisti. A ak nenávidia práve to, čoho sa boja, je s tým koniec.
Mladej žene priviazanej k hranici stiekla po líci slza. Jej uschnuté pery a hladom ostrúhaná tvar toho veľa neprezradia. Záleží na tom, čo vlastne spravila?
Nemohla za to ani cirkev, ani ľudia samotní. Strach je v nás... vždy bol a navždy zostane. Tentokrát si to odniesli takzvané čarodejnice.
,,Bože, prečo?" ozvalo sa z jej úst takmer nepočuteľne.
Pribehol nejaký človek, udrel ju a napľul jej do tváre. ,,Teraz sa dovolávaš Boha, diablova slúžka?! Nerúhaj sa ešte aj v posledné okamihy svojho špinavého života!"
,,Myslíš, že týmtu Jemu slúžiš? Si tak pochabý, priateľ môj." Síce slabá ale stále hrdá mladá žena mu odpovedala pevným hlasom.
,,Patríš dopekla, démon!" ozvalo sa nejaké dieťa z pozadia.
,,To tvoji rodičia by mali byť trestaní, ak sa môžeš pozerať na verejnú vraždu," odpovedala.

Je zbytočné sa tým zaoberať. Prečo ja a prečo niekto iný? Prečo si ľudia prispôsobili vieru tak, aby vyšla pre ich súkromné a sebecké zámery ako užitočná?
Niekto hodil fakľu a začal sa tanec. Plamienky jej ako dvaja milenci tancovali po tele a ona len tíško plakala a modlila sa. Tí ľudia nevedia, čo činia, tak nech im Boh aspoň odpustí a dovolí prísť do večného raja. Nemodlila sa za seba. Jedna z mála, ktorá sa v minútach smrti nemodlila za seba.
Vo vzduchu bolo cítiť nepríjemný zápach spálených vlasov. Jemné svaly, ktoré sa jej celý život formovali do krásy, horeli ohňom a navierali na nich pľuzgiere. Avšak žena rozhodnutá vydržať až dokonca sa nepoddala a výkrik z jej úst nevyšiel.

Ľudia majú v povahe vzájomne sa ničiť. Človek nemá prirodzeného nepriateľa... žiadneho. Jedine seba. Svoje nelogické túžby, svoj patetický strach a nevysvetliteľné pudy.

Avšak tá kliatba práve ustúpila. Ona už nieje zasiahnutá kliatbou ľudskej obmedzenosti. Týmto tá kliatba padla a možno sa konečne dostane tam, kam by si želala ísť. Už nie je prekliata ĽUDSKOSŤOU.

Stavili sme sa...

26. listopadu 2011 v 15:54 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Čítal som si v dokumentoch najstaršie priečinky a keď som videl tieto "zaprášené" kúsky myšlienok, nemohol som odolať...


Jiraiya

23. listopadu 2011 v 10:57 | Nemunai
Neverím tomu, že píšem do témy týždňa. Avšak táto je taká lákavá, že musím.
Moja obľúbená postava? Asi pôsobím ako lama, keď si vyberám postavu z mangy, rozhodne je to Ero Sennin Jiraiya.

Fajn, je to perverzák a totálny grobian. Ale celý život sa snažil pomôcť svetu a obetoval preto všetko, čo mohol. Je úplne skvelý učiteľ, totálny a dobrák a najviac na tom všetkom je mi sympatický v tom, že sa zamiloval do ženy a aj keď mu lásku ona neopätovala, on si zobral na plecia bremeno jej šťastia a budúcnosti. Dokázal obetovať vlastné šťastie, aby jej pomáhal. Na koniec zomrel pri robení niečoho, čím chcel zachrániť život jej a svojmu "vnukovi" a zároveň pri tom, ako sa snažil napraviť chybu zo svojej minulosti. Bol mi blízky v úplne všetkom. Celú mladosť strávil tým, že hľadal samého seba a to sa mu ku koncu aj tak nikdy nepodarilo. Nenašiel zmysel svojho života, pretože ten mu vzal aj študenta, ktorého miloval ako syna, vzal mu právo na lásku a aj najlepšieho priateľa, ktorého mal radšej ako brata. Celý život bojoval proti vojne a jeho najväčším snom bol mier. A nakoniec je mi blízky aj tým, že bol spisovateľ. Ako postava je úplne najlepší.

A navyše má sympatickú čelenku =D

História facebooku na Slovensku

22. listopadu 2011 v 22:34 | Wodin |  Komentáre
Facebook je fenomén. Väčší jak Rytmus? Si píš!
A čo sa deje s takýmito vecami, ktoré najprv všetci milujú, ktoré sú na začiatku super cool?

2008
Začalo to nenápadne...

Nejakí kockáči spomínali nejaký facebook, ževraj je to niečo ako myspace, ale lepšie...Blik Blik... oh, nová RPéčka.

2009
No zrazu...
Facebook, celosvetovo rozšírený a populárny sa pomerne rýchlo presadil aj na Slovensku a vytlačil pokec.sk z jeho pôvodnej pozície.
Bolo fascinujúce sledovať, ako Pokec z mesiaca na mesiac vymieral keď morová epidémia v modrom kosí jeho aktívne účty (mám pocit, že dnes si na Azet.sk chodia chatovať snáď už len úchyláci a stroskotanci. Ako to môžem vedieť? Ehm...)

Z akého popudu ľudia prechádzali na facebook?
Užívateľ A: Regnem sa na facebook. Má prehľadnejší chat a je na ňom väčšia sociálna interakcia.
Užívateľ B: Áčko je na facebooku, skúsim, čo je to zač.
Užívateľ C: Omg, všetci sú na facebooku, musím aj ja!

2010
Všetci sú na facebooku. Len totálni ignoranti (dospelí) a chronickí antagonisti nie.

Užívateľ A: Statusy, kvízy, chat, aplikácie, fotky, wuááááá, toto je raj. Napíšem status o tom, ako vymýšľam kvízy o fotkách, ktoré som pomocou aplikácie poslal chatom!
Užívateľ B: Pozriem fotky, hodím status, hmm hmmm hmmmmm...
Užívateľ C: Nedopustím sociálnu izoláciu, mám 128 priateľov a mám to POTVRDENÉ. Treba držať krok.

Áno, boli to hektické časy. Každý týždeň niečo nové, "pick five things you could throw through window if you gone mad" , "zisti, ktoré znamenie člupackého horoskopu si" , "nakŕm virtuálneho hráča hry 'nakŕm virtuálne rybyčky' " , a podobne.

2011
Toto obdobie bolo niečo ako vytriezvenie z mánie, patologických facebookáčov ubudlo, začali sa ozývať hlasy konštruktívnej kritiky, že mať 12 bratov a 14 sestier je možno reálne v živote osadníkov, ale ako by ste sa preboha všetci pomestili do trojizbového bytu na sídlisku?
A okrem toho, prestaňte už o sebe písať v tretej osobe, je to retardované! A preboha, zakážťa písmeno q v menách!!! (Sorry Quido)
Toto všetko poniektorí hovorili od začiatku, ale až teraz sa tieto názory dostali do všeobecného povedomia.

Užívateľ A: stále píše o tom, ako si dal na raňajky koláčiq. Bol dobručký. A teraz si ide sadkať a napísať statusíq. Už ho písenká, už kliká enteríq J

Užívateľ B: Ja to tu balím, som megainteligentný a najlepšie to dám najavo, keď demonštratívne odídem z FB. Neuznávam sociálne siete! (Deň na to sa regne na google plus)

Užívateľ C: som zmätený, čo robiť, čo robiť? Béčko je fuč, Áčko ostáva, keď odídem, nebudem cool pre A, keď tu ostanem, nebudem cool pre B... ale ... počkať ... už to mám!
Ostanem na facebooku a budem písať statusy o tom, ako ho neznášam! Mehehehehe! (Céčkovi nedošlo, že keďže Béčko odišiel, jeho facebookovohaterské statusy nikto neuvidí. Jedine tí, ktorí na FB ostali. A to sú napríklad iné Céčka, ktoré vidia jeho výlevy a pripájajú sa k nim, veď v jednote je sila!*)

A tak je tu teda Súčasnosť,
kedy sa všeobecná klíma antifacebookizovala. Neprebieha polarizácia názorov, na facebook nadávajú proste všetci bez ohľadu na výšku, váhu, veľkosť nosa, či obľúbený druh jogurtu... Inteligentní ľudia nemajú radi facebook, ten je pre pipky, čo sa fotia o zrkadlo a pre úchylov (vlastne tí sú na pokeci).
Facebook je trápny, všetci to vedia, je to fakt, ale napriek tomu, vo chvíli keď toto píšem mám 31 priateľov online, čo je zhruba tretina z ich celkového počtu. Tu sa prejavuje céčkova (alebo céčková?) mentalita.

Užívateľ A: Battle, kto je krajší, Ja, alebo Téčko? Hlasujte ;) Za mňa samozrejme...
Užívateľ B: Keďže už nie som na facebooku, mohol by som vám trebárs zahrať trochu ľahkej hudby na trombóne: PoM Pom PoM PoM PoM Pom Pom PoM Pom PoM....
Užívateľ: Facebook je trápny, facebook sucks, facebook stojí za... Plop ... Jeeeej, niekto mi píše...

Budúcnosť
Zlí roboti zotročia ľudstvo a budú nás používať ako lacnú pracovnú silu. Budú títo roboti chodiť na facebook?

Užívateľ a: Status: connected 01010000101011010101000010101110010000011010011001000
100011100101000011010100010111111111000010100001000001100100010100000
Užívateľ b: Status: Pq3758
L0L ! 01000 10 11111111111 010101 01
Užívateľ c: Status: Proceeded to charge
Ty L0L? Ja L0L!.... L0L 0101010100010001010010111101





Ako som si vďaka svojej (nie tak celkom) milej (nie tak sladko) pospal

20. listopadu 2011 v 23:28 | Nemunai |  Kapitolové poviedky (NN)
Ako som si vďaka svojej (nie tak celkom) milej (nie tak sladko) pospal
(kapitola ŠTVRTÁ)

Akože seriózne sa jej začínam báť. Je desivá ako ksicht mojej angličtinárky, na ktorú nezabudnem do smrti koňa otca mojej tety, ktorej som na pohrebe nepriniesol kvety... počkať, to som nechcel hovoriť. To viete! Keď ste v narkóze a vaša posteľ smrdí ako nohy mŕtveho veveričieho muža, ktorý celý život nosil gumáky... ach, ani to som nechcel povedať.
Dobre, takto. Ležím v posteli, ktorá má pre mňa a pre kovošrot istú hodnotu. Teda je strunová, ťažká ako fakulta elektrotechniky a iných somarín a tlačí ma tak intezívne, ako som ja tlačil dnes ráno na záchode. Moje ojazdené posteľné vybavenie vážne zapáchalo grcanicou nejakej strašnej vodnej kreatúry vyvrhnutej zo samotného pekla špecificky vyhradeného pre štrašné vodné kreatúry. Vedľa postele bol nočný stolík. Na ňom boli... no, ani nechcite vedieť, čo za príšernosti na ňom boli. Vážne to ale nechalo doživotnú traumu na mojom sexuálnom živote.
A teraz sa zamyslite. Ako to, že som schopný to opisovať, keď som ešte len pred chvíľkou bol v bezvedomí? Ale hej, prebral som sa. Pozrel som sa po izbe a potom som znova odpadol. Prečo som znova omdlel, hm? To je jednoduché. Moja ošetrujúca "sestrička" pripomína skôr ošetrujúcu "pra-pra-pra-pra-babičku" a presne v strede brady jej sídli monštruózne gigantická bradavica, z ktorej vyrastajú nečakane husté a nechutne dlhé vlasy (Nie chlpy, podotýkam. To sú vlasy.) a preto mi nejakým úchylným spôsobom pripomínala Albusa Dumbledora. (To bol ten človek, čo predával bagety na Piešťanskej čerpacej stanici, ak ste už zabudli.)
Fajn, fajn. Toľko k tete Bete, ako ju volám. Omdlel som prirýchlo, aby som sa mohol spýtať na jej skutočné meno a tak som bol nútený nejaké jej vymyslieť. To je ono: Brunhilda Bastriguli Besná. Skrátene Beta.

A teraz sa už konečne presuňme k tomu, čoho sa má táto kapitola týkať. Je to môj sen. Opisujem:
Dedko. Veľmi sympatický, pekný a milý dedko. Toto je osoba, ktorá sedí na stoličke v nejakej peknej kľudnej miestnosti, na ktorú neviem nájsť vhodný výraz. Keby už, tak by to bol napríklad "RAJ PARIČOV". Vedľa dedka sedí vnúčik. Veľmi sympatický, pekný a milý vnúčik. Evidentne po dedkovi. Ja som bol dedko. Vnúčik som nebol Ja... ale aj tak sa cítim celkom dobre.
,,Ty, dedko! Hral si už najťažší level v najnovšom Bandicootovi?" ozval sa vnúčik.
,,Že váhaš! Čo ti mete? Tak som ich vytrieskal... ako tých namyslených idiotkov zo Serede, keď som bol mladý a pekný. Teraz som už len pekný, ale Playstation-king som ešte stále Ja."

A teraz to príde! Kraken vplával do kľudných vôd a svojim vreštiacim hlasom preťal vzduch. Všetci dvaja sme sa totálne zľakli a len tak-tak sme sa nedosrali strachom.
,,Čo to toho chlapca učíš, ty kretén starý?!" ozvalo sa.
Ja som sa na ňu len s kľudom Angličana pousmial, vstal zo stoličky a podal si lavórik s teplou vodičkou. Potom som doň stročil nôžky, vzal si chlebík a čakal, čo bude.
,,Ty starý kretén, čo ho to učíš?? No čo, pýtam sa!? Keď mu toto budeš vtĺkať do hlavy, bude taký sprostý jak si ty! Ty chren vypatlaný!"
Neodpovedal som... zase. Vypočul som si ju a keď odišla, len som sa utrápene pozrel na chlapca a povedal mu:
,,Chlapče môj, nežeň sa."

/Náhle prebudenie./

Najnovšie správy z vojny s úvodzovkami

20. listopadu 2011 v 20:42 | Wodin |  Komentáre
A nedám sa! Áno, gramatika je fajn vec, minimálne, keď sa pokúšame odhadnúť úroveň pisateľa, ale v miestach, kde naráža do logiky jak fiatka do kopy pneumatík pri crashtestoch ju proste musím porušovať.
Ako dobrý luterán sa riadim svojím svedomím a to mi hovorí, že veta sa nekončí čiarkou a za výkričníkom a otáznikom sa nepokračuje malým písmenom, ani keď ide o priamu reč a za ňou nasledujúcu uvádzaciu vetu (no uznajte, už len ten názov, keď ide za priamou rečou, tak je to skôr odvádzacia veta). (Keďže tu neviem vkladať poznámky pod čiarou, tak tu mám zátvorky na celý riadok, čo už)

Teda, chcel som povedať len toľko, že sa mýlim, každý sa mýli. Preklepov mám asi kopu, niekedy sa seknem aj v pravopise. Ale čo sa týka priamej reči, pravidlá poznám a vedome ich porušujem, nech za to zhorím v pekle jazykového kacírstva, kde mi bude Hattala pod nechty zabodávať ypsilóny.

PS: rovnaké stanovisko mám aj pri výbere slov, dialektizmi, slang a vulgarizmi sú mojím bežným výrazovým prostriedkom, tak prečo bych ich do piče neužíval, kokso...

II.

20. listopadu 2011 v 16:50 | Wodin |  Kapitolové poviedky (Wodin)

O chlapíkovi, ktorý mal tiež veľké matatizo, až pre ne prišiel o arbejde

a k tomu furt tie vitun soby!

Peter Ilčan mal všetko. Osýpky, ovčie kiahne, slepé črevo (teda ho vlastne už nemal). Už mu na um neschádzal iný takmer nevyhnutný jednorázový zdravotný problém, ktorý by mu mohol skrížiť cestu.
Na displeji svietilo 00:03. Na prebehnutie celej miestnosti a deaktiváciu prístroja mal tri sekundy. 00:02 ; 00:01. Ak to nestihne tak... Izbou sa rozľahlo pípanie. Opäť ho porazila mikrovlnka.
"Zas sa hráš na Jamesa Bonda?" Spýtala sa Milka.
"To nie je hra, len skúšam, či dokážem prebehnúť miestnosť za tri sekundy, proste len cvičenie, žiadna hra."
"Tak prečo si vždy, keď sa ti to podarí pískaš soundtrack z Jamesa Bonda?"
"To je z Mission Impossible," odvrkol Peter. "A čo sa ty do toho vlastne staráš, robím ti desiatu, tak sa ešte sťažuj."
Milka prevrátila oči. "Nemusíš mi robiť desiatu, aj tak by som si kúpila niečo v bufete a aj tak je..."
Peter ju prerušil. "Nie sme milionári! Teda... vlastne sme. Ale to ťa neoprávňuje pohŕdať mojím kuchárskym umením." Hodil obsah mikrovlnky do saklíka. "Dobrú chuť chrobáčik." Povedal s úsmevom sladším ako pocukrené včelie hovienko a vtisol desiatu svojej dcére do rúk.
"Robíš to naschvál, chceš ma nasrať."
"Áno, robím to z pozície sily a mám z toho úprimnú radosť. A teraz padaj do školy."
"Dneska je sobota." Povedala Milka a išla tam, kam mala pôvodne namierené.

ªªª
"Nedarí sa mi zistiť novú adresu centrály, ani číslo, ani mail, proste nič, ako keby celé FSA rozpustili."
"Ale nerozpustili snáď."
"Výplata stále chodí, ale posledné rozkazy, fú... A posledná kontrola, však pamätáš, štyri roky dozadu."
Varg sa uškrnul. "Ale fakt, to bolo, nepovedali sme mu, že ten absinth je pašovaný z Ruska, potom vyliezol na strechu, odkiaľ skočil na strechu latríny a zapichol sa meter päťdesiat do sračiek."
"Ale napísal, že je všetko v najlepšom poriadku."
"Čo mu iné ostávalo, keď sme ho mali nafoteného s hovnami za ušami."
Jorge s vážnou tvárou prikývol.
"Takže žiadne posily nehrozia, čo?"
"Už to tak vyzerá, žiadny kontakt s Forsvarets sikkerhetsavdeling, na žiadnej úrovni."
"Presne, ako sme si vždy priali, aby nás nechali na pokoji a posielali výplaty. Pätnásť rokov to fungovalo celkom dobre. Ale tak čo už, nakopeme tým kurvám parohatým ich..."
Jorge sa zasekol a pohľad mu skamenel.
"Telepati?"
"Nie, seklo ma v krížoch."
Vtedy im došlo, že to, čo pred pätnástimi rokmi zvládli dvaja svieži tridsiatnici s rotou vojakov, by sa dnes nemuselo podariť dvom zaguľateným mužom v strednom veku.
Chvíľu kráčali potichu. Sneh im pod nohami skuvíňal ako ušliapaný vozíčkár na koncerte Beatles. Bolo poobedie, čosi po tretej, ale ako to už na jeseň na severe býva, slnko práve zapadalo. Nadporučík Varg Køppl poslušne kráčal vedľa svojho podriadeného, Jorgeho Knutsena. Možno to bolo tým, že mal Jorge dlhšiu bradu, o dva roky viacej, o dvadsať kilov viacej, väčšiu autoritu, väčšiu výdrž pri chľastaní, nech to bolo čímkoľvek, v tejto dvojčlennej vojenskej jednotke sa subordinácia po čase postavila na hlavu.
"Je v našej kompetencii povolať na pomoc miestnu políciu," povedal Varg po chvíli.
"Jedine, že by si chcel vyzdobiť les, na každej vetve jeden obesený fízel, a ešte by sa pri tom usmievali. Títo dedinskí policajti sú dobrí akurát tak na odpratanie sobích mrcín a aj vtedy sa nájdu takí, čo neodolajú nutkaniu vystreliť si mozog z hlavy, boli by to jatky."
"Pravda."
Jorge zavrel oči a začal recitovať:
"Å eg veit meg eit land
Langt der oppe mot nord,
Med ei lysande strand
Mellom høgfjell og fjord..."
Popri tom si oprel brokovnicu o rameno.
Varg tiež odistil pušku a obzeral sa po lese. Nikde nevidel žiadneho soba. Chvíľu rozmýšľal nad tým, či Jorge proste nedostal akútnu potrebu v básni ospievať krásy vlasti. Túto myšlienku zavrhol chvíľu po tom, čo mu čiapku osypala trocha snehu. Zamieril hore. Z korún stromov sa k nemu strmhlav rútil sob. Jeho podobnosť so stíhacím bombardérom Junkers bola umocnená piskľavým pokrikom, ktorý kopytník vyrazil. Recitujúceho Jorgeho nabral zboku na parohy iný sob. Posledný verš sa teda podľa novej interpretácie končil "dopičekurvarohatá." Najprekvapujúcejšie je, že sa to rýmovalo.
Letiac vzduchom Jorge okrýkol Varga: "Mal si ma kryť blonďáčik!" No vtedy si všimol, že Varg je k zemi prišpendlený masívnym kopytom.
Ešte počas letu dvakrát vystrelil. Max Payne je oproti mne šuflikant, pomyslel si a nabúral v úctyhodnej rýchlosti hlavou do stromu.
Ako to všetko stihol za ten krátky čas, kedy sa bránil zemskej príťažlivosti?
Viete, to je vojenský výcvik, rýchlosť reči na úkor artikulácie a skutočnosť, že ľudská myšlienka je fakt rýchla. Keby mali myšlienky preteky, tie ľudské by vyhrali a šimpanzie by sa spráskané šuchtali naspäť do ľudoopích hláv. Boli by to depresívne myšlienky plné prehry a poníženia, mnohí šimpnazi by spáchali samovraždu, preto sa preteky myšlienok radšej neorganizujú.
§§§
Tentoraz bol naozaj pondelok. Včerajšia búrka strhla topoľ na elektrické vedenie, bolo asi deväť hodín, keď elektrikári usúdili, že už majú dosť čumenia na letokruhy a uznanlivého pokyvovania hlavami nad silou živlu. Magnetická búrka vyhodila prúd aj tam, kde nerástli labilné topole.
Na to doplatil Peter, ktorého zobudilo buchnutie dverí, ako jeho dcéra odišla do školy. Podľa hodín bolo 00:50, z čoho usúdil, že buď má Zem už plné zuby nezáživného točenia sa okolo svojej osi alebo výpadok prúdu zneškodnil jeho budík*.
Jeho žena bola služobne odcestovaná, niekde v Mexiku, či kde to.
Zapol mobil a po zistení, že už desať minút mal vysvetľovať, z akého dôvodu prezident skopol lotyšského ministra zahraničia zo schodov. Vyletel z domu ako namydlená kométa. Ako sa mihal kuchyňou, všimol si, že na s láskou pripravenej desiatej pre Milku je prilepený papierik hlásajúci Si robíš srandu?Cesnakové??? o.O
Schmatol sáčok a šprintom sa prepravil k autu.
Ten senilný trotel ho skope pod čiernu zem, určite si už sám nepamätá, prečo dal podnožku Valdisovi Ušakovsovi.
Mal povedať niečo v zmysle, že je trápne, aby médiá riešili to, že si lotyšský minister nepozerá pod nohy a obviňovali nášho úctyhodného prezidenta z pokusu o atentát. Veď je jasné, že "išlo o poľutovaniahodnú nehodu, za ktorú sa pán prezident osobne ospravedlnil pánovi Ušakovsovi, dnes ho bol navštíviť v nemocnici."
Nejaký sráč z TA3, ktorý mal zjavne informácie zo zákulisia položil otázku. No Peter so zdesením zistil, že mu nerozumie ani slovo.
"Mohli by ste prosím repetirlo otázku?"
"Akože zopakovať?"
"Áno, veď to som għidt, nie?"
Redaktor sa zamyslel nad touto psychologickou hrou a zopakoval otázku.
"Je pravda, že pán prezident v nemocnici zaútočil na pána ministra ľaliovou kyticou?"
Peter zvážil svoju odpoveď. "O ničom takomto nemám информација, bude zjavne opäť novinárska pato, ako napríklad to, že signore prezident kradol počas obedu opekané zemiaky japonskému veľvyslancovi."
Novinári stáli s otvorenými ústami.
Že by som mal až takú charizmu? Pomyslel si Peter.
"Na ďalšie otázky antwoord neskôr, kiitos za pozornosť."
Rázne sa otočil a vykročil smerom ku svojej kancelárii. Zvládol to dobre.
Ako hovorca prezidenta republiky pracoval už viac ako dva roky a naučil sa nečudovať sa nad častými faux pas spôsobenými jeho nadriadeným. Prezident trpel akousi obsesívnou zlomyseľnosťou, s tým sa nedalo nič robiť. Peter si to všimol hneď, ako sa s ním zoznámil. Prezident mu (podľa oficiálnej verzie) nechtiac pichol prstom do pravého oka. Asi o dve minúty aj do ľavého. To, čo Peter videl zaslzenými očami nebola tvár sadistu vyžívajúceho sa v jeho utrpení. Bola tvár vrúcne sa ospravedlňujúceho postaršieho pána podávajúceho mu servítok. Bol posypaný červenou paprikou.
To bolo pre Petra príliš, hneď nato vynadal budúcemu prezidentovi do maniakálnych gerontosaurov. To kandidáta na prezidentské kreslo zjavne oslovilo, keďže (brániaceho sa) Petra zatiahol do prázdnej miestnosti, kde mu ponúkol miesto svojho hovorcu, za predpokladu, že vyhrá voľby. Peter túto výzvu prijal.
Po dvoch rokoch si bol vedomý toho, že by bol bez vyštudovaného práva schopný na súde obhájiť aj toho najhoršieho masového vraha. Prezident bol pohroma, jeho ochranka slúžila na to, aby pred ním chránila ľudí v jeho okolí, čo sa jej aj väčšinou darilo, no keď sa niečo posralo, s vysvetlením musel vyrukovať Peter.
Ako keď počas vianočnej recepcie starý pán vylial na bezbariérový vchod do hotela asi pätnásť litrov vody, ktorá behom minúty zmrzla. Guvernérovi národnej banky, ktorý bol vozíčkar to neprišlo veľmi vtipné. Takisto ani predsedovi parlamentu, ktorému guvernér valiaci sa rýchlosťou okolo tridsiatich kilometroch za hodinu prerazil dvere na služobnom bavoráku.
Je ešte taký infantilný alebo už taký senilný?
Najhoršie na tom bolo, že politici trpiaci takýmito úchylkami bývali väčšinou takmer nesvojprávnymi bábkami v rukách mužov za oponou. Starý pán bol však napriek všetkému schopný štátnik a charizmatický vodca.

ªªª
POZOR! Ak vás už nebaví sledovať, ako mužná dvojica heterosexuálnych nórskych vojakov masakruje zmutované soby, pokojne skočte až za symbol "§§§"
Ak vás celkovo táto kniha nezaujala, mali by ste prehodnotiť svoj vkus, ktorý je zjavne dosť úbohý.

Sneh bol pokrytý krvavými škvrnami. Varg, ktorý bol privalený tristokilovým sobom sa prvý prebudil z mdlôb. Pozrel na obrovský šarlátový fľak, ktorý zaberal priestor okolo neho. Elementárne znalosti biológie mu napovedali, že je buď duch alebo tá krv nie je jeho. Chladnúce telo kopytníka mu napovedalo, že takto musel ležať aspoň dvadsať minút. No vďaka nemu sa necítil podchladený. Pokúšajúc sa odvaliť soba zistil, že trpí najčastejším bojovým zranením hrdinov v dobrodružnej literatúre. Mal polámané rebrá.
Jorge ležal o kúsok ďalej a červená svätožiara okolo jeho hlavy napovedala, že táto krv už bude jeho.
Varg sa konečne vysúkal spod soba a opretý o pušku došmatlal k Jorgemu. Ten zo seba vydal bolestiplný ston. Varg sa pozrel na červenú mapu okolo kolegovej hlavy. "Vstávaj vole, vlasy sa ti rozpúšťajú."
Po dvoch sekundách ticha sa obidvaja začali rehotať. Keďže smiech s polámanými rebrami nie je práve príjemný, Varg sa opäť bezmocne zvalil do snehu.
Keďže smiech s otrasom mozgu tiež za veľa nestojí, Jorge sa povracal.
Vidíte, tu sa nemasakrovali žiadne soby.
A teraz tie sľúbené symboly:

§§§
"Pane, to musí byť noe nedorozumenie."
"Zase si to urobil!"
"Čo?"
"Čo je to noe?"
"Aké noe?"
"Ty si to povedal!"
"όχι."
"Aké όχι, robíš si zo mňa prdel?!"
Po dvoch rokoch vtipkárskeho teroru z vašej strany by to bolo na mieste, ale teraz fakt nechápem, o čo sa jedná. Pomyslel si Peter.
"Ben vážne neviem, o čom hovoríte."
"Kto ti je tu Ben?! Za prvé sa nevolám Ben a za druhé, aj keby som sa tak volal, bolo by vrcholne neslušné oslovovať tak mňa, hlavu štátu!" Prezident bol červený jak rak. Zato Peter bol bledý ako albínsky polárny medveď.
Prezident sa nadýchol a povedal otcovským tónom: "Peťko, aké bolo prvé slovo tvojej poslednej vety?"
"Ja."
"Áha." Starý pán pokýval hlavou.
"???"
"Kde je Emília?"
"Ktorá, Kiçik alebo staršia?"
"Aké bolo druhé slovo tvojej poslednej vety?"
"Mladšia."
"Áha." Ďalšie pokývanie hlavou.
"Aký má toto förnuft?"
"Aký má toto čo?"
"Zmysel."
"Áha."
Ten starý úchyl z toho musí mať fakt radosť.
"Molim vás, prestaňte mit tým."
"Si cvok Peter, regulérny cvok. Vlastne čo je horšie, nie regulérny, si špeciálny cvok, taký prípad pre vymetača diabla s diplomom z psychológie."
Peter už nechápal ani hovno.

Keď prišiel domov, obidve Emílie (dcéra aj žena) sedeli pred televízorom. Manželka sa teda vrátila zo služobky, super, bude sex...
"Tati, na to ťa nahovoril šéf?"
"Na čo?"
"Ako si si robil srandu z tých novinárov."
"какво srandu?"
"Ó, aký mafiánsky prízvuk." Zapojila sa do rozhovoru Emília staršia.
"Oh, morjens láska, ako bolo sisse Mexiku?"

Nemohol tomu uveriť. Počúval svoj hlas nahraný na mobile. Pamätal si, čo hovoril pred pár minútami, ale ten tatár v nahrávke hádzal slová, ktoré Peter vživote nepočul. Vegna þess að, ndege, cinta, kibaszott, retardado, мудак.
"Už nám veríš?" Opýtala sa ho dcéra.
"Beraz moja reč je hatlanina."
"Nie celkom láska, vieš, že môj otec je z Dunajskej Stredy a tam je takmer nemožné nevedieť, čo je to kibaszott..."
"Takže len varf cudzie slová, ktoré som qatt nepočul, čo? Greannmhar."
"Peter, naozaj prisaháš, že to nerobíš schválne?"
"Wi."
"To bolo áno?"
"نعم."

Nemohol tomu uveriť. Skúšal písať. Pri písaní sa mu to nestávalo. Myslel normálne. Rozumel normálne. Hovoril jak drbko z béčkovej rádoby vtipnej knihy.
Problém bol však v tom, že peniaze nedostával za písanie, myslenie, ani rozumenie, ale práve za hovorenie. Bol presvedčivý. Keby bol podomový obchodník, mali by všetci domy zapratané rárohami a ľudia by za ním vybiehali na ulicu ako deti v amerických filmoch za zmrzlinárom. Keby bol jehovista, všetci by boli jehovisti.
Mal dar slova, mal proste svoje osobné čaro, keby niekto iný hovoril presne to isté, čo on, nemalo by to ten istý efekt.
Prezident to chápal a preto ho poslal na "dovolenku zakiaľ sa neprepneš spátky, tri mesiace budeš dostávať plat, nieže budeš simulovať, lebo ťa roztrhnem jak kondóm z lidlu."
Tak teda išiel doktorovi, ten ho napoly vysmial, ale predsalen ho poslal psychológovi, ten ho poslal neurológovi a ten ho poslal za šamanom, lebo on vraj praktikuje len serióznu medicínu a takéto žartíky nech si strčí voľakam. Keďže Peter nepoznal žiadneho šamana, vrátil sa k psychológovi, ktorý ho vrátil k neurológovi s lístkom, na ktorom bolo niečo napísané doktorským škrabopisom.
Neurológ si prečítal lístok, otočil ho a na rub napísal niečo svojimi klikihákmi a poslal ho späť k psychológovi. Psychológ niečo zúrivo naškriabal na ďalší lístok a poslal ho za neurológom. Peter bol schopný prečítať iba výkričníky. Bolo ich šesť.
Neurológ s bohorovným kľudom otočil lístok a napísal svojou doktorskou šifrou zopár slov. Petrovi ani nebolo treba hovoriť, čo treba urobiť.
Vo chvíli, keď stál pred ambulanciou psychológa mu došlo, že robí dobe informačných technológii poštovného holuba. Vykašlal sa na to a išiel hľadať šamana.


Yavë 3.

19. listopadu 2011 v 12:00 | Loivissa |  Kapitolové poviedky (Loivissa)

Mladík prechádzal tmavou dlhou chodbou. V ruke niesol fakľu a na tvári zlostný výraz. Čierne vlasy mu padali do blčiacich očí. Bol tak frustrovaný... sklamaný... nazúrený, že to ani nevedel popísať. Mal pocit, že ak zo seba ten hnev nedostane, zomrie.
Pri tej myšlienke sa ešte viac zachmúril. Mnohým by svojou smrťou pomohol. Dobre to vedel a boli chvíle, počas ktorých úplne vážne uvažoval o tom, že si väzme život. No teraz boli takéto myšlienky zbytočné. Galbatorix poznal každý jeho pocit. Každú myšlienku... je zvláštne, keď vás donútia prisahať v starodávnom jazyku, že nespáchate samovraždu.
Murtagh znechutene pokrčil nosom nad puchom vo väzení. Chodbu každých niekoľko metrov prerušovali mierne prehnité dvere. Pri jedných z nich zastavil a zhlboka sa nadýchol. Venoval im dlhý pohľad, kým sa odhodlal vytiahnuť kľúčik a otvoriť ich.
Vošiel do temnice. Jediným zdrojom svetla bol oheň jeho fakle, ktorý sa svojim svitom opieral o steny a mimo neho vládla číra tma.
Bolo tam takmer dokonalé ticho. Človek by povedal, že temnica je prázdna, keby sa z času na čas v nepravidelných intervaloch neozývali chrčivé nádychy človeka, za ktorým Murtagh prišiel.
Zatvoril oči a chvíľu mu len načúval, kým sa odvážil nájsť jeho tvár.
Šiel za zvukom, ktorý prichádzal z kúta temnice. Murtagh podišiel k nešťastnému klbku, ktoré sa tam skrúcalo na zemi. Nohy i ruky malo v okovách, opieralo sa o stenu a zdalo sa, že spí.
Murtaghove srdce zovrela neviditeľná dlaň. Pocítil bodnutie v hrudi a ruka mu znenazdajky vyskočila k boľavému srdcu. Odrazu necítil hnev... už len bolesť a strach.
Kľakol si k tmavému dievčaťu a odhrnul jej čierne vlasy zo zavretých očí. Ako veľmi ho bolelo do čoho ju dostal... ako veľmi ju z toho chcel vytiahnuť.
Nenávidel Galbatorixa. A kráľ to vedel. No netrápil sa tým - to bolo Murtaghovi jasné. Nemal strach, že by mu Murtagh mohol niečo vyviesť. Niekedy mal nad jeho vlastným telom väčšiu moc Galbatorix než on sám. Spomienka na tie chvíle ho desila... nechcel na to viac myslieť...
No pohľad na Nasuadu mu do mysle vháňal všetky nespravodlivosti, ktoré ho sem dostali. Jej tvár sa zdala byť strápená, akoby dievča ani v spánku nenachádzalo pokoj. Pri tom pohľade odrazu vedel, čo má robiť. Ešte má šancu... Vždy je tu šanca, že sa dostane z problémov.
Pohladil Nasuadine líce a usmial sa. Nežne sa k nej naklonil a vtisol jej na čelo nežný bozk.

Ako si moja (nie tak celkom milá) prišla vziať mobil

18. listopadu 2011 v 15:00 | Nemunai |  Kapitolové poviedky (NN)
Ako si moja (nie tak celkom milá) prišla vziať mobil
(kapitola TRETIA)

Hádajte kde som? Nie, tam nie. V skutočnosti som pod mostom a fajčím. Fajčím tie najmenej luxusné cigarety, aké kedy vymyslel svet. Chutili, ako keby ich šúľal nejaký nemŕtvy veveričí muž, ktorý si po veľkej potrebe zabudol umyť ruky. (Nie, netuším, ako som sa dostal k nemŕtvemu veveričiemu mužovi... avšak keby si potiahnete z tej cigarety, tak hneď po zahrešení do ženských pohlavných orgánov vulgárnym spôsobom by vás napadol zrovna dotyčný nemŕtvy veveričí muž. Či ma baví opakovať nemŕtvy veveričí muž? Áno, baví. Nemŕtvy veveričí muž, nemŕtvy veveričí muž...)
Odhodil som polovicu cigarety a hneď potom som si uvedomil, že som vo svojich očiach klesol na totálne dno. Fajčiť takéto patoky... nie, to nie je dno. Ja som klesol na dno, tam som si rýľom ešte vykopal dva metre hlbokú jamu, skočil som do nej na spôsob sfetovanej žaby (áno, ešte stále je to tými cigaretami) a pristál som.
Som nižšie, ako keby som bol na dne. Mal som asi také pocity, ako keby som práve stúpil do hovna. Nie, nie je to príjemne klzké!
Ach, budem tu stáť? A tak som vyrazil do práce.
Myslím, že toto je historcký moment, ktorý si môžete zapamätať ako deň, keď som sa priznal s tým, kde (nie tak hrdo) pracujem. Čože to robím? No, vlastne nič. Ale čisto teoreticky som maklér v banke a presviedčam ľudí, že oni vlastne celou dušou túžia po tom, aby som im napísal pôžičku, ktorú (bohužiaľ nie mne) vrátia dvakrát.
Niekedy vám možno predostriem rozhovor s niektorým zo svojich klientov. Avšak vás nechcem zdeptať tak, ako som zdeptaný ja, a preto si to dnes odpustím.
Sadol som si do svojej kancelárie. Už zase mám opisovať nejaký pajzel, aby ste vedeli, aká je situácia? Ách... Fajn, nie je to nijaký luxus. Jeden stôl. Usudzujem, že z Číny (pretože "stojí" dosť šikmo). Stolička. Nie veľmi pekná, vyberal šéf. Takto by sa to nieslo ešte dlho, ale ja to vzdávam. Je to ako opisovať análny otvor...
Fajn, sedím v práci. Čo budem robiť? Otvoril som počítač a hneď som bol na webe. Čítal som erotické poviedky, chatoval, drtil flashry a počúval rádio.
,,Klop, klop, klop, klop, klop, (nie, ešte to nekončí), klop, klop, klop, klop..." ozve sa.
Ja ako poslušný psíček vyrazím k dverám. Tie sa ale v tom prudko otvoria, plesknú ma po ksichte a navrie mi pera. Vynadal som dotyčnej žene: ,,Ty pripečená brzda!" - prvé, čo mi napadlo. Ale potom som ju uvidel a povedal som pevným hlasom: ,,A sakra... ježibaba."
Zabudol som. Panička si došla po mobil.
Zavrčala, zagánila na mňa, zavrčala a potom urobila niečo ako ehm-ehm.
,,Takže počúvajte, vy drzý grobian! Najprv ma obťažujete, potom mi spôsobíte nepríjemnosti tým, že sa ako typický buchač-á-la-tutti pobijete s bezdomovcom a potom mi ukradnete mobil?" po tiaľto šla celkom milým spôsobom. Potom mi ale začala tykať a tu už sa mi vážne začalo chcieť vracať. ,,Aby si vedel, ty smradľavý sedliacký kretén z nejakej Bohom-zabudnutej riti, ja som ctená poslankyňa v mestskom úra-" áno, už som ju stopol.
,,Slečinka... čo si ty tomu Bohu spravila, že si Ťa takto podal? Taká pekná mladá žena a aby mala v hlave takto nasrané? Čo ti mete..."
V tom som uvidel nejaký červený záblesk a stratil som vedomie. Asi ma prekliala kúzlom... a to takým, že by ho uznl aj samotný Lord Voldemort.