Yavë 1.

29. října 2011 v 20:42 | Loivissa |  Kapitolové poviedky (Loivissa)
Eragon FF :)

Kapitola prvá

Čierna dievčina stála na hradbách Dras-Leony. Jej vnútro, spočiatku zohriate nádejou chladlo a začal ho zvierať smrteľný strach.
Vo výške hradieb Dras-Leony fúkal studený vietor, ktorý jej sústavne vysúšal plné pery, ktoré sa rozpraskali až do krvi. Tvár mala kamennú, nehybnú a bradu mala napriek svojim temným myšlienkam hrdo vystrčenú dopredu. Otec by bol na ňu pyšný.
Nasuade sa podarilo dobyť Belatonu a Dras-Leonu, zverbovala ľudí z Melianu a cítila, že víťazstvo je na dosah. Že dosiahla veľa, no nemohla byť na seba hrdá- vedela, že karta sa môže kedykoľvek obrátiť. A toto bol ten prípad.
Kúsok od víťazstva, kúsok od Uru´beanu v najväčšom meste ktoré dobyli, v Dras-Leone sa všetko zmenilo.
Z výšky mala úžasný výhľad- videla obrovské vojsko, ktoré stálo na pláni a ani sa nepohlo. Siahalo, kam až oko dosiahlo, ba ešte ďalej. A ich vojsko? To išlo na smrť istú smrť. Bolo to päťsto vojakov, ktorý stáli za hradbami, dvesto lukostrelcov a tri katapulty.

Teraz Nasuada dokonale chápala to, prečo Galbatorix vyslal vojsko k Belatone: chcel, aby urobila čo by urobil každý hlupák- vyslal väčšinu vojakov z Dras-Leony tam. Mesto sa stalo takmer nechráneným v porovnaní s pätnásťtisícovým vojskom ktoré vyslal zlý kráľ.
"Pani moja," ozval sa vedľa nej hlboký, mužský hlas. Neobrátila sa, vedela, že patrí Jörmundurovi. Keď odpovedala, naďalej sa dívala do diaľky.
"Áno?"
"Bol som dobrým priateľom vášho otca," zašepkal. "A práve preto mám na vás prosbu. Opustite mesto a bežte do Belatony. Tam vás budú potrebovať, keď tu my padneme. Ak padnete s nami, nepomôže to nikomu."
Nasuada mlčala. Jörmundur trpezlivo čakal na jej rozhodnutie: zrejme si myslel, že to zvažuje, no ona bola od začiatku pevne rozhodnutá.

"Byť vládcom je ešte väčšia zodpovednosť, než sa mnohí domnievajú," prehovorila silným hlasom a pozrela Jörmundurovi do tváre, "je neprípustné aby som opustila svoj ľud v ťažkej chvíli. Musím s ním byť v dobrom aj v zlom. Nemôžem zdupkať na miesto, kde je môjmu ľudu najlepšie- bola by som podobná Galbatorixovi. S hrdosťou padnem s mojimi mužmi."
Jörmundurovi sa na zjazvenej, zvráskavenej tvári mihlo dojatie a hlboká úcta. Uklonil sa jej. "A ja s hrdosťou padnem pre vás."
"Nie pre mňa, Jörmundur, sprav to pre Alagaëzliu," odvetila a dlho mu pozerala do tváre. Bol jej ako otec, hlavne vo chvíľach keď ju zasiahol zármutok po smrti Ažihada. Na kratučký okamih ho chcela objať, no v tom sa Galbatorixovo vojsko pohlo a hlasne sa začalo blížiť k hradbám.
Prudko sa obrátila, až sa jej vlasy zavlnili vo vzduchu ako závoj a pichlo ju pri srdci- koniec prichádzal. Odvrátila sa od nich, pozrela na Galieza, elfieho muža vedľa nej a venovala mu odhodlaný pohľad. Bol jediným elfom v tomto meste a preto bol pre ňu dôležitý.
Keď sa nasýtila jeho zelených očí, pozrela dole hradbami k mužom a chlapcom zhromaždeným pri hradbách. Niektorí z nich sa modlili, iní sa ani nepohli. No strach bol cítiť na všetky strany.
"Muži!" zvolala z plných pľúc a úspešne sa jej podarilo niekoľkonásobne prekričať hluk za hradbami. Počul ju takmer každý muž a odvážna žena v Dras-Leone.
"Blíži sa k nám vojsko, ktoré nám zrejme vezme životy, vezme nám toto mesto, opäť ovládne svet za týmito hradbami. No vy tu stojíte a čakáte... čakáte na boj, ktorý je prehratý už teraz. Ale bude to skutočne prehra?" kričala. "Budete považovať za prehru zomrieť tu? Zomrieť za Alagaëziu? Každý muž, ktorý zomrie za túto krajinu odchádza ako hrdina! Väčšina z vás už bojovala. A teraz vás čaká posledný boj. Tak pozdvihnite meče! Bude mi cťou zomrieť za ktoréhokoľvek z vás! Bolo mi cťou stáť vám v boji po boku, bolo mi cťou byť vašou paňou. Nech vaše meče zostanú ostré! Za naše duše, za naše rodiny, za Alagaëziu!"
Ani nie tisíc mužov vie narobiť väčší hluk ako sa zdá: po jej slovách nastali obrovské, neutíchajúce ovácie. Nasuada si ich ešte raz prezrela a musela sa usmiať. Nasadila si prilbicu a pozdvihla meč. Ovácie sa ešte znásobili a jej srdce sa naplnilo hrdosťou.
"Eragon," zašepkala si, "postaraj sa o môj ľud."
Keď sa armáda priblížila nadostrel lukostrelcov, začali strieľať, ale účinok nebol dostatočný. Armáda stále postupovala a o chvíľu sa už ozývali ohavné buchoty baranidla, sústavne búšiaceho do brány. Nasuada už nestála na hradbách. Bola hneď pred bránou a pri každom tresnutí baranidla sa mykla, tak ako ostatní muži.
Keď Galbatorixovi muži vnikli do mesta, s hlasným pokrikom spoločne so svojimi ľuďmi vbehla do boja a bojovala kým jej sily stačili. Bojovala za všetkých, ktorých jej Galbatorix vzal: za Ažihada... za Murtagha...
Hlasne skríkla a odťala akémusi bojovníkovi ruku. Cítila sa na tom bojisku taká sama- jej muži pomaly hynuli. Po jej boku však stál Jörmundur a on bol pre ňu akousi stelesnenou nádejou. Bojoval tak oduševnene, chrabro a rozvážne, že ju to napĺňalo silou.
Tá sa však stratila, keď sa Jörmundur stratil kdesi v diaľke a ju obkľúčili vojaci, ktorí jej však z nejakého dôvodu nechceli ublížiť. Vydesene stála v strede kruhu, ktorý vojaci spravili a sústredene si ich obzerala.
"Tak ma zabite!" zajačala. "Bojujte niekto!"
Jeden z mužov sa zasmial a ostatní sa k nemu pridali. "Ženy zabíjame až keď si splnia povinnosti."
Nasuada ho zúrivo prepichla očami a z opaska vytiahla dýku. Jediným švihnutím ju hodila po mužovi, ktorý to vyslovil. Ešte stihol šokovane zažmurkať, keď mu ostrá dýka prerazila helmicu a následne skončila v jeho hlave. Potom sa zrútil k zemi a ostaní muži stíchli. Jeden z nich sa k nej rozbehol s výrazom šialenca. Bolo vidieť, že sa chystá pomstiť vojaka, ktorý padol jej rukou.
Boj bol na konci skôr, než sa vôbec začal. Galbatorixova armáda doslova rozdrvila vardenské vojsko.
Všetci boli mŕtvi až na Nasuadu. A akoby to nestačilo, na nebi zjavil červený drak. Spozorovali ho, až keď počuli mávanie jeho silných krídel a ich vlasy rozstrapatil vzduch ktorý nimi rozháňal. Vojak, ktorý k nej bežal v okamihu zastal a všetku svoju pozornosť venoval obriemu drakovi.
Tŕň sa vznášal vysoko nad Nasuadinou hlavou.
"Nechajte ju!" zhúkol z neho Murtagh. Vojak so strachom v tvári odcupital naspäť k svojim priateľom. Tí ešte zväčšili kruh, aby mal obrovský Tŕň miesto na pristátie.
Nasuada sa na neho dívala s prekvapením v očiach. Tiež ustúpila, čakajúc, kým Tŕň pristane.
S buchnutím dopadol na zem. Pôda pod vládkyňou Vardenov za zatriasla a takmer ju zrazilo z nôh. Nasuada si premerala Jazdca na červenom drakovi.
Čierne vlasy mu padali do očí a na širokej brade mal malú jamku. V očiach mal niečo zvláštne, čo nepostrehla u nikoho iného. Dlho sa do nich pozerala, rovnako ako on to tých jej.
Vtom spravil niečo, čo Nasuada nepredpokladala: natiahol k nej ruku.
"Nasadaj," povedal iba.
"A kam pôjdem? Myslíš, že sa vzdám dobrovoľne?" spýtala sa bojovne a vo svojom vnútri cítila, že by radšej zomrela, ako by sa pridala k druhej strane.
"Nasuada," zašepkal Murtagh. To meno v jeho ústach znelo ako slovo vyjadrujúce obdiv. "Nič sa ti nestane. Galbatorix to sľúbil."
Nebyť tejto situácie, Nasuada by vybuchla smiechom. Pôsobil ako ten najnaivnejší človek v celej krajine, keď vyslovil tie slová. Obdarila ho pohľadom plným vzdoru a povedala:
"Jeho sľuby sú iba klamstvá jeho prehnitých úst a rozožratého srdca. Nič neznamenajú a pre mňa sú ako..."
Vtom cítila úder do hlavy a zrútila sa k zemi. Omráčene zaklipkala očami, ešte raz stihla spojiť pohľad s Murtaghovým a pohltila ju temnota.
Zlyhala som, boli posledné slová, ktoré sa jej prehnali mysľou.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Denika Denika | Web | 2. listopadu 2011 v 22:25 | Reagovat

Eragona som prečítala iba jednotku a ďalej som sa nepohla no toto sa mi páči, keď sú mi ako tak známe niektoré hlavné postavy, pekne detailne si opísala ten boj :)

2 Kallia Kallia | Web | 3. listopadu 2011 v 19:44 | Reagovat

woow!! :) moc se mi to líbí!! je tomu už věky, co jsem hledala nějakou pořádnou povídku na Eragona, ale nemohla jsem nic najít a jsem ráda, že jsem se tu trochu porozhlédla! :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama