Lavril a jej trápenia

20. října 2011 v 20:55 | Loivissa |  Poviedky jednorázové (Loivissa)

Fanfiction na Posolstvo jednorožcov od Mišky Burdovej. Táto poviedka vyhrala 3. miesto v súťaži, ktorú organizovala autorka Posolstva, vďaka čomu mám na poličke vedľa postele podpis od samotnej Mišky, ktorá je pre mňa žijúcim dôkazom toho, že sen sa môže stať skutočnosťou :)

Lavril a jej trápenia

"Jake bol príliš pochabý."
Bol to jeden z tých pokojných večerov, kedy sa človek nemal kam ponáhľať a nebezpečenstvo bolo aspoň na chvíľu zažehnané. Na tento nepomenovaný lesík narazili okolo poludnia a Falien tvrdil, že zajtra dorazia na jeho koniec. Zo všetkého sršal život a cez husté koruny stromov pretekali lúče zapadajúceho slnka.
Lavril a Eleas sa prepletali pomedzi široké kmene a ticho sa rozprávali. Zbierali suché drevo a sem-tam odtrhli nejakú bobuľu. Na prvý pohľad sa zdali byť pokojní a dokonale zmierení zo všetkým okolo seba, no pravda bola iná.
"Nie, Lavril, nebol," zamyslene odpovedal Eleas a dovolil sestre aby mu do plnej náruče pridala ďalšiu suchú halúzku. Lavril sa pri jeho slovách zamračila.
"Ako to myslíš?"
"Ty to vieš najlepšie," smutne sa na sestru usmial a pokračoval v ceste. Lavril šla za ním a tvárila sa trochu namrzene.
"Nie, neviem. Na čo narážaš, braček?"
Eleas si povzdychol a zastal. Pozrel jej do očí. "Nemôžeš zo svojho nešťastia sústavne obviňovať niekoho iného. Chýba ti. Mala si ho rada."
"To určite," odfrkla Lavril a prekrížila ruky na hrudi. Následne sa zamyslela a pohľad jej posmutnel. Sklopila oči a prikývla. "Tak dobre, naozaj mi chýba."
"Ach, Lavril," povzdychol si Eleas. "Mala si mu to povedať."
"Ja viem," šepla a myšlienky jej zablúdili do minulosti.
Jake bol obyčajný vojak... teda, nie veľmi obyčajný. Mal jasnomodré oči a záhadný úsmev. Keď ho po prvý krát stretla, niečo sa v nej zlomilo. Jeho prítomnosť ju napĺňala pocitom dokonalého pokoja. Nemohli spolu prestať viesť nekonečné rozhovory a ich názory, i keď boli dosť rozdielne, ich nútili viesť diskusie, ktoré vlastne nikam neviedli ale oboch robili šťastnými.
Rada sledovala, ako sa mu vietor hrá s tmavými vlasmi a každý jeho vtip ju rozosmial. Bola šťastná, že sa pridal k ich skupine. Teraz ho však odohnala... pohádali sa a ona si na chvíľu myslela, že bez neho by bolo všetko ľahšie. To však nebola pravda a teraz to pociťovala, aj keď si chcela nahovoriť niečo iné.
"Čo sa vlastne stalo?" spýtal sa ticho Eleas.
Lavril pokrčila ramenami: "Pohádali sme sa kvôli tomu vojakovi. Stále som mu vyčítala, že ho zabil, i keď nebol nebezpečný. Bol predsa sám, nič nám nemohol spraviť, vravela som mu. A dnes mu praskli nervy."
Eleas šokovane vytiahol obočie. "On ho predsa nechcel zabiť. Bola to nehoda. Jake sa kvôli tomu veľmi trápil... oh, Lavril, bolo to od teba hlúpe."
"Ja viem," zašepkala a stisla pery do úzkej čiary. Do očí sa jej vliali slzy. "Nechápem, prečo som sa tak správala."
Eleas sa smutne usmial. "Ale Lavril. Ne..." zmĺkol a započúval sa.
"Čo sa deje?"
"Pst!"
Lavril tiež počúvala, ale jediné, čo sa dostalo do jej uší bol šepot lístia a jemný poryv vetra. Eleas sa upokojil a usmial sa.
"Planý po..." vtom opäť stíchol a omámene zažmurkal. Lavril naňho preľaknuto pozerala. Mladému elfovi klesli ruky a raždie sa s tlmeným dunením zosypalo na trávu.
"Eleas!" skríkla, keď videla, ako sa mu podlamujú kolená a klesá k zemi. Rozbehla sa k nemu a snažila sa ho zachytiť, no v tom pocítila bodnutie v krku a zdrevenela. Následne sa jej rozmazalo pred očami a strácala silu v celom tele. Tiež sa jej podlomili kolená a nemohla udržať Eleasovu váhu. Spadla. Mala pocit, že čas sa zastavil. Sklonila hlavu a naskytol sa jej pohľad na Eleasa, ktorého bezradne stískala v rukách. Očami skĺzla až k jeho krku, ktorý z časti zakrývali dlhé vlasy a medzi nimi trčalo niečo, čo spoznala: šípka, akou omamovali zvieratá. V jej otupenej mysli sa zablyslo svetielko nádeje a následne zhaslo... tak ako všetko, čo ju obklopovalo. Upadla do bezvedomia.

Keď k sebe opäť prišla, nevedela, kde je. Jediné, čo videla bola čierno-čierna tma, takže to nemohla určiť. Točila sa jej hlava, v ušiach mala zvláštne dunenie, ktoré sa, našťastie, stále vzďaľovalo a nahrádzali ho zvuky okolia: šelest lístia, pukanie vetvičiek a tvrdé hlasy.
"...to tak lepšie. Vieš si predstaviť pánovu zlosť, keby nám utečú? Mŕtvi nikam neujdú."
"Ja si myslím, že by sme ich nemali upáliť. Lepšie by bolo, keby im usekneme hlavy a..."
"Nie! Pán povedal: ak zabiť, upáliť, ak to bude možné."
"Aha, tá ženská sa nejako moc mrví, asi sa zobudila!" zvolal ďalší muž. Bolo počuť kroky a zvláštne praskanie dreva. Niekto Lavril strhol z očí šatku a ona zmätene zažmurkala. Pred ňou stál plešatý vysoký chlap so štrbavým, nepríjemným úsmevom. Až keď pozrela na šatku v jeho rukách pochopila, prečo nič nevidela. Myseľ mala stále otupenú drogou.
"No, čo som hovoril, chlapi? Kukajte jak sa vzpína. Jak divý zver."
Lavril totiž začala chápať situáciu. Stála a pokúšala sa vyslobodiť, no nemohla sa hýbať, lebo mala obviazané nielen končatiny, ale aj trup. Telo mala lanom pripevnené k akejsi hrade a stála na vysokej kope raždia.
..mŕtvi neujdú... pán povedal: ak zabiť, upáliť...
Prekvapene sa poobzerala okolo seba a i keď sa jej do toho nechcelo, musela uznať, že sa bojí. Nie ani tak o seba, ale o Eleasa. Kde, dopekla, je? Obloha bola čierna, nežiarili ani hviezdy. Boli na malej lúčke a jeho nikde nevidela.
"Lavril... sestrička..."
Začula jeho hlas a takmer sa rozosmiala nad svojou hlúposťou. Bol jej bližšie než si by si pomyslela: bol na druhej strane hrady. Ten kus dreva bolo jediné, čo ich od seba oddeľovalo.
"Och, Eleas, som rada, že si tu!" Zamyslela sa nad svojimi slovami. "Vlastne ani nie."
Uchechtol sa. "Tak sme na tom rovnako."
"Dobre, držte ústa!" zavrčal jeden z mužov. Všetci boli v plnej zbroji a obzerali si ich s obrovskou obozretnosťou. "Ty!" zvolal a ukázal na jedného z mužov. "Polial si raždie petrolejom?"
"Áno!"
"Tak sa nezdržujme a podejte mi niekto fakľu."
Okamžite mu jednu podali a on sa pobral rovno k dvom zajatcom.
Zrejme je po všetkom, pomyslela si Lavril. Tak veľmi túžila povedať Jakeovi, ako moc ľutuje svoje správanie. Chcela, aby ju opäť zovrel vo svojom objatí, chcela mu zaboriť ruky do vlasov...
Muž sa približoval rýchlejšie, ako by si Lavril želala.
Fakľa dopadla. Muž sa bez okolkov díval Lavril do očí keď ju púšťal a jej sa zdalo, že sa usmieva. Netrvalo ani okamih, kým sa oheň začal rozširovať.
Muži sa na nich dívali, niektorí s odporom a iní s úsmevmi na perách. Lavril okamžite pocítila teplo plameňov, no žiaden sa jej zatiaľ nedotýkal. Nechcela myslieť na to, aké to bude potom a radšej sa začala zúrivo vzpínať. Vedela, že Eleas sa tiež pokúša vyslobodiť.
Hneď im však došlo, že je to viac-menej beznádejné. Boli stratení...
Vtom však jeden z mužov padol na zem a všetci pozreli smerom k nemu. Lavril sa prestala vzpínať a sledovala, ako sa spoza kríkov a stromov vykrútil Veragin.
"Veragin!" zvolala a šťastne sa usmiala, keď videla, ako sa na lúku vrútil aj Temas s lukom v rukách a Falien, za ktorým bežala Aranis.
"Nezdržujte sa nimi a poďte nás odviazať!" zreval Eleas, i keď to nebolo najrozumnejšie a keby plameň tak rýchlo nestúpal, nepovedal by to.
Aranis sa k nim hneď rozbehla a vrhla meč po hrade. Zarezal sa do lana a to okamžite uvoľnilo zovretie. Falien, nedbajúc o vlastné bezpečie preskočil oheň a pomáhal im vyslobodiť si ruky a nohy. Všetci traja rýchlo zišli z kopy raždia, ktoré už takmer celé planulo ohňom a pozreli na Temasa a Veragina, ktorí práve zdolávali posledných mužov. Lavril si rukou hasila malý plamienok na nohaviciach a mračila sa. Bolo po všetkom. Veragin ovalil päsťou posledného vojaka, ktorý sa okamžite zviezol na zem.
"To bolo šialené!" vydýchla si Lavril a oprela sa o kolená.
Vtom sa spod kríkov vykrútil malý biely uzlíček. Snížek. Tváril sa nadmieru urazene a oprašoval sa.
"Jéžíš! My sa o vás strachujeme a vy si tu opekáte!" Následne sa poobzeral okolo seba, a zvláštne mykol ušami, keď zbadal mŕtvych a omráčených mužov. "Hm... Čo sa tu stalo? Mali ste ma počkať, mohol som vám pomôcť."
"Neboj sa, nabudúce ti niekoho odložíme," zavrčal Veragin. "Ale musím položiť rovnakú otázku ako on... čo sa tu stalo?"
Lavril pokrútila hlavou. "Eleas vám rozpovie. Zjavne po nás pátrajú aj ľudia... ale ja musím ísť. Kde je Jasmin?"
"V tábore," odpovedala Aranis. "Ale..."
Lavril viac nečakala a rozbehla sa preč.
** *
Slnko by o tomto čase vychádzalo nad obzor, no oblohu zakrývali sivé mraky. Nebo plakalo a Lavrilino srdce tiež. Cez hlavu mala prehodenú striebornú pláštenku a pomaly začala pochybovať, že sa Jakea dobehne. Jasmin bola premoknutá a Lavril cítila, ako sa pod ňou trasie. Nemala by ju takto trápiť. Kobyle sa zle chodilo - chodník, ktorým šla sa premenil na blatistú riečku.
Les redol. Čoskoro z neho vyjde, no tá predstava sa jej nepáčila: koruny stromov, ktoré v tomto počasí potemneli aspoň troška zabraňovali hustému lejaku aby ich zasiahol svojou skutočnou silou.
Keby Lavril myslela racionálne, dávno by sa vrátila... vedela, že nájdenie Jakea je nepravdepodobné. Mohol zísť z cesty, mohol byť kdekoľvek. No srdce jej hovorilo, že má pokračovať, aj keby to malo byť to posledné, čo spraví.
Lavril sa rozhodla, že kobyle dopraje trochu pokoja. Zastavila a zosadla. Prešla k Jasmininej hlave a pohladila ju po mokrom líci.
"Opäť som bola sebecká, všakže? Určite si veľmi unavená. Prepáč, ak sa k tebe správam zle."
Kobyla pohodila mokrou hrivou a Lavrilinu tvár zasiahla spŕška vody. "Dobre, beriem to ako odplatu," zasmiala sa a stíchla. Len tak tam stála v daždi a načúvala jeho bubnovaniu. Dážď hral smutnú pieseň a Lavril mala pocit, že je jej súčasťou. Smutne sa usmievala, keď vtom začula, že niečo zo známej piesne dažďa vystupuje... akási nerovnosť. Ticho jej načúvala až kým neustala. Vtedy sa obrátila a mala pocit, že jej srdce vyskočí z hrude. Rovno tam, pred jej očami stál vysoký premoknutý mladík s hnedákom po boku. Čierne vlasy sa mu lepili na tvár a padali mu do očí.
"Jake!" zvolala a strhla si kapucňu z tváre. Videla, že sa mu na tvári rozlial úsmev.
"Lavril..." šepol. Chvíľu na seba hľadeli. Ako prvý spravil krok dopredu Jake a Lavril po tom už neváhala a rozbehla sa k nemu. Roztiahol ruky a objal ju vo svojom náručí.
"Prepáč, Jake. Správala som sa hlúpo! Museli ma postaviť zoči-voči smrti, aby som si uvedomila, že by som mala napraviť svoju chybu. Ach Jake," odtiahla sa od neho a pozrela mu do očí.
"Nie, neospravedlňuj sa," usmial sa a vzal jej líca do dlaní. "To ja som spravil chybu, keď som odišiel. Zabudnime na to a vráťme sa, dobre?"
Lavril prikývla a vtisla Jakeovi na pery nežný bozk. Opäť sa objali a Lavril pochopila, že nič nemôže byť krajšie, ako Jakeova blízkosť.

Koniec :-)

Viem, happyendy sú na nič, aspoň ja ich veľmi nemusím, ale vnášať krv do PJ fakt nemienim a občas padne dobre napísať niečo, čo skončí takto, aj keď je to pre mňa neobvyklé :)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 wladka wladka | Web | 21. října 2011 v 18:34 | Reagovat

pisem az teraz, ale v poslednej dobe som na vlastnom blogu nebola dlho, rada spratelim ak ponuka stale plati... mozno na vas blog nebudm chodit casto, ale pokusim sa o co najviac navstev... :D

2 Nemunai Nemunai | E-mail | Web | 21. října 2011 v 23:21 | Reagovat

OKEJ, ale musíš to vybaviť s Lovissou =D ja som dosť lama =D

3 Denika Denika | Web | 25. října 2011 v 15:54 | Reagovat

Zaujímavá poviedka! Gratulujem k 3.miestu :)

4 Soini Soini | 4. listopadu 2011 v 18:01 | Reagovat

Gratulujem, zapájaj sa aj naďalej, výborne robíš dialógy, sweet end-y nemusím, ale tento kvitujem

5 Miharu Miharu | Web | 26. prosince 2011 v 21:47 | Reagovat

super super super..:D som sa od toho nevedela odtrhnúť a normálne som sa tak vžila, že mi bolo ľúto že to skončilo ..:D Veľmi pekná poviedka :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama