Říjen 2011

Yavë 2.

29. října 2011 v 20:50 | Loivissa |  Kapitolové poviedky (Loivissa)
Eragon ležal na zemi presiaknutej krvou. Nevedel, či je rád, že tá krv nie je jeho. Dokonca si prial, aby bol nejako zranený. Zomrelo tu toľko ľudí a on neutŕžil viac než zopár škrabancov. Napriek tomu sa cítil na smrť vyčerpaný. Posledných dvadsaťštyri hodín sa totiž nezastavil: pripravoval mesto na vojnu, diskutoval s radcami o tom, akú stratégiu použijú, pohádal sa najmenej s desiatimi neschopnými čarodejníkmi a neskôr sa pustil do boja, ktorý bol nadmieru zvláštny.
Už včera prišiel posol so správou, že z armády ubudlo najmenej desať či pätnásťtisíc bojovníkov a Eragon vycítil lesť. Netušil o čo ide, no dúfal, že bude všetko v poriadku. Vedel však, že je to planá nádej.
Sťažka sa postavil. Ešte stále v rukách zvieral Brisingr a po tvári mu stekal pot. Takto unavený nebol už dlho. Boj trval krátko- necelé dve hodiny, no i to bolo dosť na vraždenie. Pobili všetkých Galbatorixových mužov, ale i tí stihli napáchať dosť škody. Na zakrvavenej zemi sa váľali aj mŕtvi či ranení Vardeni a Belatončania. Zafira všetko sledovala z oblohy a posielala Eragonovi obrazy panorámy, ktorú sama videla.
Čo myslíš, maličký, kde sa podelo toľko tých vojakov? Spýtala sa ho. Eragon pokrčil plecami a prišiel k mladému bojovníkovi, ktorý ležal na zemi a nepríjemne stonal. Tmavé vlasy mal polepené od krvi a tvár zmraštenú do bolestivého úšklebu. Takmer mu usekli nohu, no Eragon mu ju s vypätím všetkých síl vyliečil. Bol taký unavený, že ani nerozmýšľal nad tým, čo vlastne robí. Svoju existenciu si uvedomil až keď mladý muž prehovoril:

Yavë 1.

29. října 2011 v 20:42 | Loivissa |  Kapitolové poviedky (Loivissa)
Eragon FF :)

Kapitola prvá

Čierna dievčina stála na hradbách Dras-Leony. Jej vnútro, spočiatku zohriate nádejou chladlo a začal ho zvierať smrteľný strach.
Vo výške hradieb Dras-Leony fúkal studený vietor, ktorý jej sústavne vysúšal plné pery, ktoré sa rozpraskali až do krvi. Tvár mala kamennú, nehybnú a bradu mala napriek svojim temným myšlienkam hrdo vystrčenú dopredu. Otec by bol na ňu pyšný.
Nasuade sa podarilo dobyť Belatonu a Dras-Leonu, zverbovala ľudí z Melianu a cítila, že víťazstvo je na dosah. Že dosiahla veľa, no nemohla byť na seba hrdá- vedela, že karta sa môže kedykoľvek obrátiť. A toto bol ten prípad.
Kúsok od víťazstva, kúsok od Uru´beanu v najväčšom meste ktoré dobyli, v Dras-Leone sa všetko zmenilo.
Z výšky mala úžasný výhľad- videla obrovské vojsko, ktoré stálo na pláni a ani sa nepohlo. Siahalo, kam až oko dosiahlo, ba ešte ďalej. A ich vojsko? To išlo na smrť istú smrť. Bolo to päťsto vojakov, ktorý stáli za hradbami, dvesto lukostrelcov a tri katapulty.

O Ravenovi

26. října 2011 v 21:24 | Loivissa |  Poviedky jednorázové (Loivissa)
Nie, bájky nepíšem každý deň, vlastne som za celý život napísala len dve, aj to len kvôli škole, takže novodobý Ezop zo mňa nebude... Ale táto sa mi celkom páči, napísala som ju ešte na základke. Tak si užite prvú a poslednú bájku by Loi na tomto blogu :) P.S: Nesmejte sa mi! :D
Jedného dňa, keď zomrel vlčí vládca Veľkého lesa, zvieratá si podľa zvyku museli vybrať spomedzi vlkov nového panovníka. Kráľom sa napokon stal Raven, mladý a silný vlk s najkrajšou bielou srsťou a múdrou mysľou. Dlho o ňom obyvatelia Veľkého lesa skladali chválospevy. Bol spravodlivý a taký mocný, že ho len máloktorý vlk vyzval na súboj.

Fauna Člupackého pralesa

24. října 2011 v 18:51 | Wodin |  Kapitolové poviedky (Wodin)
Z Encyklopédie Markusa Skrutýnyho

Keďze Člupakovia sú široko ďaleko známi ako najhorší lovci v multiverze, živočíšna ríša na ich území prekvitá.

V Člupackom pralese môžete naraziť na pterodaktyliu sovu, tigra bylinožravého, dikobrazie prasa, prasačieho dikobraza, pralesnú srnku a na mnoho iných cicavcov (áno, pterodaktylia sova je cicavec, poviem vám, tá má teda kozy...).
No najobávanejším predátorom je ožratý medveď grunzi. Tento trojmetrákový tvor sa živý nakvasenými plodmi rastliny čotimete. Niekedy sa stane, že sa na jar po hybernácii prebudí priskoro, keď sú ešte plody nezrelé. Vtedy vyhľadá najbližšiu (jedinú) člupackú krčmu a pokúsi sa vyslopať všetku banánovú metelicu, ktorú v nej majú. Vďaka abstinenčným príznakom je ožratý medveď grunzi veľmi agresívny, raz prehodil šamana oknom krčmy tri roky pred tým, ako bolo okno u Člupakov vynájdené. Boje s grunzim sú opísané v mnohých heroických príbehoch a piesňach, ako napríklad "Trupake-Jakkaoiuyipa-Grunzi-Taka-Lopppo-Llatoiaui-Gjoioaiyoiaoyxi-utaaa-oksioutakedede-kiuiyolodsa," teda "ožratý medveď grunzi mi vypil všetku banánovú metelicu a prehodil ma oknom."

Z vtákov je najcharakteristickejší asi tučniak konfidentný, ktorého môžete vidieť, ako sa bezmocne rúti k zemi, zatiaľ, čo rozmýšľa nad tým, že načo má krídla, keď nevie lietať. Tento vták budí obdiv svojou tvrdohlavosťou. Sledovať tučniaka, ako sa s čerstvou hrčou na hlave opäť škriabe na strom je druhý najkrajší zážitok, ktorý si môžete z Člupackého pralesa priniesť (prvý je sex s náčelníkovou dcérou (tou nižšou)).
Z podobného dôvodu, ako sa znižujú počty tučniakov konfidentných vyhynuli pred tristo rokmi pštrosy dierotvorné. Pôvodcovia legendy o pštrosoch strkajúcich hlavu do piesku sa pri dostatočnej akcelerácii dokázali zapichnúť hlavou až meter do zeme.
Na pokraji vyhynutia je taktiež pestrofarebný operenec keksodont. Genetická mutácia spôsobila to, že jeho kostra má tvrdosť, konzistenciu, aj chuť keksov. Ak keksodont zmokne, jeho kostra sa rozmočí a vták sa rozpadne. Keďže žije v dažďovom pralese, asi nemusím zdôrazňovať, v čom je problém... Keksodont prispel k tomu, že Člupakovia vymysleli čaj (Jesť suché kekse po šesťtisíc rokoch omrzí aj tú najkonzervatívnejšiu spoločnosť).

Čo sa týka plazov, je ich tu rozmanitá varieta. Za zmienku určite stojí kravakonda. Tento had zdecimoval populáciu dikobrazích kráv a bráni Člupakom so začatím domestikačného procesu s hocijakými zvieratami, čím ich stále drží v neolite. A má z toho radosť.
Najotravnejším plazom je rozhodne gonzo, ktorý vám priemerne raz za deň pristane na pleci a zavreští "Gonzorulez!"
Problémy boli aj s krokodílmi, ale tých gonzo zdeprimoval tak, že odplávali proti prúdu rieky, kde ako dúfali nebude po nich nikto hučať. Narazili na vodnú elektráreň a jej turbíny. Ostali po nich len neprakticky malé peňaženky a zuby na náhrdelníkoch chlapíkov tváriacich sa ako lovci krokodílov.

Podľa Člupakov sú obojživelníky podozrivé (pričasto sa kúpu), a tak sa už po stáročia tvária, že neexistujú. Toto sa im môže vypomstiť vo chvíli, keď im na stoličke sedí dikobrazia žaba a oni sa musia tváriť, že tam nie je. Ryby Člupakov taktiež nezaujímajú, keďže nevedia plávať (Člupakovia, druhy rýb, ktoré nevedeli plávať, už vyhynuli).

Nedá mi nespomenúť aj jedno polomýtické stvorenie zvané "Doxo-koxo," teda tatko dikobraz. Určite ste si všimli, že mnoho zvierat má v názve svojho druhu "dikobrazí/ia." Aj preto Člupakovia ako jediný kmeň z okolia nosia spodné prádlo (hlavne v noci).

Dopísal a rozmýšľal, aké ďalšie dobrodružstvá ho čakajú. Čo keby to dnes skúsil s tou vyššou?

Ej ricom-picom ľudovka

23. října 2011 v 15:14 | Wodin |  Poézia Wodin
Ej moja frajáročka
Do vojny ma zobrali
Hneď potom jak ricom-picom
Pole chlapi zorali

Nevydám sa za mlynára
Nemám rada zrno
U mlynára býva zrna
Ricom-picom plno

Zakliali ju ricom-picom
Na na plačúcu vŕbu
Bo priveľa jebala
Dnes pod ňou všetci drbú

Pásla húsky ej, pásla švárna Anička
Pustila si pod sukienku ej pustila Janíčka
Za mesiac už bola svadba
'By nebola ricom-picom
po dedine hanba

Mali sme my LCDčko
Ej mali sme mali
Lenže nám ho ricom-picom
Turci udrbali

Žala Anča trávu
S bruchom ako svet
S Janíčkom sa rozbehli
Mali detí ricom-picom
Za päť rôčkov päť

V spomienkach

22. října 2011 v 22:45 | Loivissa |  Poézia Loivissa

Vďaka Nikushimimu má táto báseň dokonca aj meno :D Thanks! :)

V spomienkach

Vietor odvieva ťa preč,
do temnoty sveta, do hlbín mora...
Nemôžem násjť správe slová, strácam reč.
Kiež by sme to mohli prežiť znova.

Keď svit slnka lúčmi ťa oblial,
a ukázal správny smer srdcu,
vtedy, keď si ma prvý krát objal
...rozhodnutie božieho sudcu?

Dotyk anjelieho krídla pohladil mi tvár,
všetko dostávalo smer, život za to stál.
Vedela som, že ty si ten správny dar,
ktorý v mojich rukách stisnutý byť mal.

Lúč svetla svietil mi na cestu osudu,
tvoj úsmev znamená zahriatie na duši...
Nemôžme kázať srdciam, tie poslúchať nebudú,
no tvoje srdce o mojej dnešnej láske nič netuší.

Túla sa po svete, skúša to tu i tam.
Moje síce kričí, no ústa mlčia.
Síce slzy v očiach stále mám,
keď tvoje dlane iné pevne držia.

Chcem však hlavne tvoj úsmev na tvári,
kiež by som zas jeho dôvodom bola ja..
No mojim citom sa väčšinou nedarí,
snáď raz budeme šťastní..ja, ty... obaja.

Retardovaná strofa o tom, jak som vypol trubku

22. října 2011 v 19:46 | Wodin |  Poézia Wodin
Klik myšou len tak mimo
Niečo som vypol
Čo som vypol?
Youtube som vypol!
A ja, že čo je to také ticho...

Krátke vyhováranie sa na technické nedokonalosti Blogu.cz

22. října 2011 v 19:26 | Wodin |  Komentáre
Z nejakého dôvodu ma totálne serie na tomto blogu nefungujú druhy písma, ktoré používam a poznámky pod čiarou, no s tými som to rovno vzdal, nechal som ich tak, ako mi tu vyskočili, pretože vždy, keď som sa ich snažil pozmeniť, sa to celé dojebalo som sa vytočil do takej miery, že som si musel pustiť porno dať jogurt. Wingdings tiež nefungujú (a tie sú u mňa rovnako dôležité ako zmeny písma). Možno som len kokot technicky menej zručný, tak sa pre istotu ospravedlňujem, snáď to neovplyvní Váš čitateľský zážitok, ale ak by sa vám náhodou to, čo píšem nepáčilo, vyserte si oko bude to určite spôsobené technickou nedokonalosťou Blogu.cz .
S láskou Váš zbytočne vulgárny Wodin.

I.

22. října 2011 v 19:14 | Wodin |  Kapitolové poviedky (Wodin)

O chlapíkovi, ktorého neznalosť fyziky nevyriešila jeho chemicko-mystický problém*

a ešte k tomu tie skurvené soby!

Hmla sa valila pustatinou. Postrelený sob krivkal vresoviskom a v hlave mu vírili myšlienky.** Ešte, že je hmla, lovci ma neuvidia.
Sob nikdy nepočul o infračervenom žiarení, tobôž nie o technike termovízie, ale keby o ňom počul, stále by dúfal, že títo poľovníci nič podobné nemajú. Dúfal by márne.
Našťastie sa im na termovíznych okuliaroch vybili batérie a keby mal vyššie uvedený sob telepatické schopnosti, vedel by to. Tak či tak ho strelili do hlavy, pretože funel ako tuberkulózny maratónec.
Lovci mali šťastie, keby narazili na soba s telepatickými schopnosťami, boli by v prdeli.

§§§
Nasledujúcu udalosť to však neovplyvnilo. Zobudil sa ako hocikedy inokedy. V knihách sa postavy často škriabu na uchu, kúšu si pery, nervózne pozerajú, potia sa, kašlú... Prdia málokedy. Táto postava o tom nepočula, takže nový deň začala tým, že uvolnila vetry. Je to dobrý pocit, aj keď to nikto pred nikým nikdy neprizná. Vyčarilo mu to úsmev na pehatej tvári na ktorej doznievala pubertálna vojna hormónov v podobe akné. Úsmev z tváre mu nezmizol ani vo chvíli, keď zacítil plod svojej práce, nie veľmi príjemný odór, niečo medzi vajíčkom natvrdo (poprípade termálnou vodou, ktorá zapácha ako prd zvaný vajčák) a tým, ako by karfiol smrdel, keby sa jeho vôňa odvíjala od jeho chute.
Ešte viac sa usmial. Nikdy sa nad tým nezamýšľal, ale vlastne ... neprdel až tak často.
Umyl si zuby, obliekol sa, zobral školskú tašku a vyrazil do školy. Mesto bolo mokré od nočnej búrky, ktorá metala hromy do takej miery, že všetci ľudia vyzerali ohučane a nevyspato.
Prešiel zástavbou panelákov, ulicou, kde sú rodinné domy, ulicou, kde sú obchody, ulicou, kde sú rodinné domy a obchody, ulicou, kde býva tá štetka Katarína, sprostá krava, bodaj by ju vlak prešiel, ulicou, kde býval, keď bol menší, ulicou, na ktorej konci to tak divne smrdí, ulicou, cez ktorú vôbec nemusel ísť, ale išiel, lebo na nej bývala Katka a on dúfal, že ju stretne (nestretol), až nakoniec prišiel do školy. To bolo ulíc, pomyslel si a vstúpil do vestibulu.

Po zhruba siedmich hodinách, ktoré nestoja za reč vyšiel z vestibulu, pomyslel si, to bude ulíc a išiel domov. Prišiel domov, vyzul sa, zabil komára s papučou, pozrel sa do zrkadla, zamrmlal niečo v zmysle "majú plutvy alebo nie?" a išiel do izby. Otvoril knižku Encyklopédia zvierat. No, nie som o nič múdrejší...
Zabuchol knihu a vtedy to zacítil. Prd. Je to vôbec možné? Že by to bol ešte ten jeho?
Otvoril okno, snáď sa to vyvetrá. Nebolo spomenuté, že predtým zapol notebook a prihlásil sa na facebook, ale to je snáď samozrejmé. Ozvalo sa plop, keď Nikolqa Maťqova Krásnučqá ho zavolala von, zúfalá, potrebujúc kamaráta, ktorému sa môže vyplakať na ramene. Neváhal, viac menej sa umyl a obliekol a vypadol von. O tri minúty vbehol do bytu, schmatol prvú voňavku, ktorú zbadal, trikrát si ju strekol bohviekam a tresol s dverami.
O dve minúty v zámke zaštrkotal kľúč. Vrátil sa zamknúť...

Nika nesklamala, tá nesklame nikdy, keď ju Maťo vytočí. Odomkol dvere a nevediac prečo vstúpil do chodby s démonickým chechotom. Potom mu to došlo, som napitý jak delo. V jeho izbe sedel za jeho notebookom jeho otec.
Jeho otec bol vedecký pracovník, niečo ako totálne drevo s postgraduálnym štúdiom dynamiky (Čo je to preboha za odbor?) a pivným pupkom, na ktorý sa mu dala postaviť plechovka piva, ktorá na ňom samozrejme nikdy dlho nevydržala. Minimálne nie plná. Z diaľky tento plešivejúci muž v strednom veku vyzeral ako Homer Simpson.
"Čau tati."
"Ahoj, kde si bol?"
Pokúšal sa nedýchať ústami, ako vždy, keď chránil svojho otca pred pasívnym alkoholizmom.
"Ále, tak vonku... S Nikolou Konečnou," otcov veľavýznamný rádoby lišiacky pohľad "... a pár kamošmi," zaklamal, aby sa vyhol otcovým hovadsky vtipným narážkam typu medzi nami chlapmi...
"Aha, ako bolo?"
"Ale fajn."
"Pil si?"
"Dve pivá." Odpovedal.
Ako brzdu, pomyslel si. Z tej čerešne mu bolo na grc, akciová za 3, 70 v jednote, 35% etanol, 5% chemický pokus o čerešňovú príchuť, 60% voda, najlacnejšia akú dostať, bárs aj z mláky, alkohol baktérie vyzabíja. Platil on, napitá Nika platí v naturáliách.
"Aby ti pupok nenarástol."
"Neboj... A v práci ako?"
"Ale nič, stále sa ondíme s tým vákuovým oným, skoro nám to odondilo jedného oného."
Dýchal iba nosom. Niečo mu vŕtalo v hlave, musel sa to spýtať, neodbytná túžba, ktorá prekonala dokonca aj opatrnú rezervovanosť predstieranej triezvosti.
"Tati, ty si mi tu prdol?"
"Nie, ale keď som prišiel, mal si tu kvalitne naprdené."
S otcom nezvykol viezť intímnejšie rozhovory, tak len pokýval hlavou.

Večer čo večer, ráno čo ráno, pri každom vstupe do izby, pri každom vstávaní to cítil. Črevné plyny akoby ovládli jeho izbu, stali sa jej permanentnou súčasťou. Prvé minúty bol zápach zreteľný, po chvíli vždy ustúpil, keď ho jeho receptory začali filtrovať. Bol apríl, noci boli studené, ale aj tak spával pri otvorenom okne. Nepomohlo.
Urobil prievan, až skoro záclony vynieslo. Aróma odolala.
Počul, že pomôže, keď zapálite zápalku. Jedna zápalka, dve zápalky, kahanec, sviečka, fakľa. Nič nepomohlo.
Snáď by bol aj v strede izby rozložil vatru, keby sa nad tým nebol konštruktívne zamyslel. To, že to smrdí ako prd neznamená, že to musí byť prd. Môže to byť napríklad staré natvrdo uvarené vajíčko pod posteľou, prečo nie... Majú plutvy?*
Prehrabal celú izbu. Hľadal zdroj zápachu, napínal nos ako stopovací pes. Vyhádzal skrine, popresúval nábytok, Prekutral všetko, zdroj sa mu nepodarilo lokalizovať, akoby to viselo vo vzduchu.

A tak žil vo svojej zaprdenej izbe dni, týždne, mesiace.... Viac menej si zvykol, rodičia maximálne sem tam utrúsili poznámku "vyvetraj si." Keď sa vážne nudil, vymýšľal spôsoby, ako rozriešiť túto otravnú záhadu. Prezeral stenu, či na nej nie sú žiadne otvory, cez ktoré by mu susedia mohli vháňať páchnuci vzduch do izby.
Párkrát nastražil skrytú kameru, aby zistil, či mu počas jeho neprítomnosti niekto nevnáša smrad do izby.
Zaviazal si oči a zapchal uši, aby zostril ostatné zmysli, teda hlavne čuch. Zakopol o stôl malíčkom na ľavej nohe, keď sa v agónii zohol, treskol si hlavu o roh dotyčného stola a zosypal sa na zem. Okrem toho prepočul zvonček, bola to Katka, s ktorou mal ísť na volajme to rande. Poslala mu sms, v ktorej dúfala, že sa mu nič nestalo a vyjadrovala poľutovanie nad tým, že sa na ňu vyprdol.
Prečítal si ju až o tri hodiny, keď sa prebral z bezvedomia so zlomeným malíčkom a rozbitou hlavou. Katka to zobrala ako dostatočné ospravedlnenie.

V škole mu po tomto incidente na krátke obdobie prischla prezývka Harry Potter, ale bolo mu to jedno, po vyše roku ju dostal, mal Katku, chodili spolu, juchú, tešme sa všetci a fanfáry k tomu.
Bolo im fajn, Katka bola krásna, vysoká, štíhla, krásne nohy, krásny zadok, úžasné prsia, blond vlasy, bledá pokožka, nebola taký sprofanovaný typ blondíny. Bola aj milá a tie ostatné veci okolo toho, aj múdra a citlivá a tak...
A tak rozmýšľal, po troch týždňoch, snáď už aj by bolo fajn, povedzme, posunúť sa ďalej. Odkedy bol s Katkou, nestýkal sa so starými "kamoškami na všetko" a tri týždne, preboha, veď nie je mních...
Jedného dňa, keď jeho rodičia neboli doma ju vzal k sebe na návštevu, sadli si do obývačky, pozreli si úplne úžasnú romantickú komédiu, naozaj vtipnú so strhujúcim dejom plným zvratov, bola strašná, ledva ju prežil. A na konci už boli na sebe nalepení, len horeli, ruky pod tričkami, tričká dole, rozopnutá podprsenka, nedočkavé vzdychy, zdvihol ju na ruky, odniesol na svoju posteľ, položil na chrbát, rozopol gombík na jej rifliach, potom druhý, potom zips, rifle stiahol.
Katka sa zatvárila čudne.
Nech nie je panna, osemnásťročná panna, len to by mi chýbalo. Alebo snáď nie je pripravená, že sa ešte dobre nepoznáme, kokos, keby som mal čakať ešte týždeň, tak si snáď vyjdem von s Nikou a vyjebem z nej dušu, výčitky nevýčitky. Alebo má krámy, ach jaj, nech nemá krámy. Alebo sa jej snáď nepáčim? Blbosť, to by so mnou potom nebola. Alebo sa tak proste tvári, len tak a ja to tu lúštim jak debil a tvárim sa pri tom jak debil a ona teraz zneistie a zač...
"Ehm, počúvaj," začala hanblivo, " neprdol si si náhodou?"
"Čo? Nie! Jebe ti?!"
To bol koniec vzťahu, za ktorým sa tak naháňal. Niektoré znesú menej, iné viac a ako Kača neskôr hovorila (kamarátkam), nevydesilo ju ani tak to, čo povedal, ale to, ako to povedal a ako sa pritom tváril. Dodnes jej prebehne mráz po chrbte, keď si na to spomenie. Vlastne sa ani oficiálne nerozišli, nejako to vyplynulo samé.

Teraz sa prenesme o pár dní dopredu. Vyhádzal z izby všetok nábytok, zavolal dezinfekčnú službu, vymaľoval. Nábytok to nebol, vrátil ho do vynovenej izby a zistil, že všetko robil zbytočne, stále cítil prd. Keď sa rodičia vrátili z dovolenky, ani si nevšimli, že je vymaľované. Ignoranti.

ªªª
Jorge sa dusil. Zabehlo mu mäso, ryšavá brada oprskaná pivom, tvár červenšia ako jeho ohnivá hriva. Varg ho trieskal po chrbte a rehotal sa na plné kolo. Na stole ležal nedojedený sobí steak. Keby nebol Varg opitý a keby Jorge práve neumieral, možno by si všimli, že cez oblôčik im do zrubu nazíza hnedé sobie oko. Sob sa sústredil. DUSSADUSSADusSaDusSa DUS SA dus sa, ZADUS SA UŽ KONEČNE TY TLSTÝ DEBIL, ČO MI ZABIL BRATA A MYSLÍ SI, ŽE ŠUŠŤÁKY SÚ COOL... Telepatické vlny prechádzali sklom a tvorili na ňom námrazu. Z nevysvetliteľných príčin Jorgemu prebehlo hlavou: Majú plutvy?
Skôr ako stihol sformovať odpoveď to jeho pľúca definitívne vzdali a Jorge sebou treskol o zem. Vargovi zamrzol úsmev na perách. Poriadne sa nadýchol a spustil ďalšiu salvu smiechu. Jorge sa pozviechal zo zeme dychčiac. Zvesil zo steny pušku a strelil do okna. Vonku sa ozvalo žuch, ako sa statný sob zosunul do snehu.
Vo Vargových zakalených očiach sa objavila ostražitosť a strach. "Len nehovor, že zas tí vyjebaní telepati."
Ryšavý poľovník prikývol, masírujúc si krk. Dvaja "poľovníci" za tých posledných pätnásť rokov pokoja a ničnerobenia vlastne zabudli, načo sú tu, na zamrznutom severe. Nad zrubom PRELETELO stádo sobov.
"Zavolám na centrálu." Zamrmlal Varg, tvár ako krieda, ani stopy po nedávnej veselosti.
"Keby som s tým hajzlom neprerušil očný kontakt, zadrhol by ma jak kura." Zašepkal Jorge, pušku mal stále odistenú.
Opravujem svoje niekdajšie stanovisko, keby hocijakí iní lovci narazili na soba s telepatickými schopnosťami, boli by v prdeli. Títo v tom vedeli chodiť. Len sa museli rozchodiť...

§§§
Rozmýšľal. Ležal v posteli a rozmýšľal. Mračil sa, ležal v posteli a rozmýšľal. Bol ožratý, mračil sa, ležal v posteli a rozmýšľal. Bol šialený, bol ožratý, mračil sa, ležal v posteli a rozmýšľal.
Potom už iba vracal do lavóra pri posteli.

Ako ste si všimli, väčšinou sa zobúdzal ráno a často ho pri tom opisujem. Toto ráno vyzerá fakt strašne, tvár má sinavú, vlasy strapaté a vzadu sčapnuté od tužidla. Včera to prehnal, uvedomoval si to. V poslednej dobe bol fakt zúfalý, bol vonku s Nikou, keď bola preč asi polovica fľaše, pohádali sa, pretože sa ho vypytovala, prečo mu dala Katka kopačky. On sa jej opýtal, prečo nedá ona kopačky Maťovi, keď sa stále navzájom podvádzajú. Urazila sa a odišla. Sedel tam v parku ako debilko a nevedno prečo, vpravil do seba aj druhú polovicu fľaše hruškovice. Cítil sa ako totálna socka.
Došiel domov, ľahol si na posteľ, pri ktorú si ale predtým pre istotu nachystal lavór a nadýchol sa. Zacítil večný prd. Zamračil sa, zamyslel sa, prišiel na to, hodil tyčku.

"Tati, máš ešte doma to vákuové oné?"
"Mám."
"A čo, už to funguje?"
"Jasné, ondil som sa s tým štyri dni, snáď sa to už nedoondí. A čo s ním chceš?"
"Hmmmm, Zaujímavé?"
"Čo?"
"Máš na čele muchu."
"Nemám."
"Ako vieš, ani si sa nepozrel."
"Len ma chceš oondiť, aby som si čapol po čele."
Len ťa chcem odondiť od témy.

Predpokladajme, že niečo visí vo vzduchu. Predpokladajme, že je to ťažšie ako vzduch alebo je to proste... No dobre, to je jedno, nie som profesor dynamiky. Ale jedného doma mám. A ten má prístroj, ktorý mi dokáže v izbe vytvoriť vákuum. Potom stačí zapnúť diaľkovým ovládaním prístroj, ktorý nejakým hovadsky komplikovaným spôsobom vytvorí v izbe opäť dýchateľnú atmosféru. A a je po smrade!
Teraz by som sa mal démonicky zachechtať. "Hehe..." Ide mi to lepšie, keď som napitý.
Rodičia boli niekde na romantickej večery. Teraz alebo nikdy. Z komory, ktorú otec nazýval pracovňou vytiahol obidva prístroje a kýblik izolačnej želatíny. Musel ňou potrieť každú škáru, nechcel, aby sa mu vákuum rozšírilo po celom byte, z nejakého dôvodu mal pocit, že by potom vybuchol alebo tak nejak...
Postavil obidva prístroje do stredu izby. Boli to prototypy, keby ich pokazil, otec by ho zabil, ale musel to risknúť, skúsil by hocičo, predal by dušu diablovi, dal by sa k jehovistom, rok... no dobre, týždeň by sa nepozrel na babu, len aby Prd dostal z izby. Tak ho v mysli bral, Prd s veľkým P. Ten Prd, ktorý mu zničil vzťah s neuveriteľne sexi babou a dokopal ho na hranicu príčetnosti. Vďaka bohu, že tatko bol príliš drevený na to, aby sa vyučil za murára.
ªªª
"Čo hovorili?"
"Že centrálu zrušili pred troma rokmi, teraz je tam veľkosklad plastového príboru a na prízemí cestovná kancelária."
"Veľkosklad plastového príboru?"
"Aj plastový príbor musia niekde skladovať."
"Pravda... Existuje veľkosklad vatových tampónov?"
"Určite minimálne jeden."
"To je zvrhlé."
"Zvrhlejšie ako lietajúce soby?"
Jorge sa zamračil.
"Áno, lietajúce soby vznikli nedopatrením, veľkosklad plastového príboru je cieľom uvedomelej ľudskej činnosti."
Rozhovor pokračoval v podobnom duchu ešte dvadsať minút. Vtedy sa Varg vrátil k prapodstate rozhovoru.
"Nie, podľa mňa ich skladujú rovno v sadách, aký by malo zmysel skladovať oddelene lyžičky vidličky a nožíky?"
"Pretože málokedy potrebuješ celú sadu príborov, ty mudrc, napríklad na grilovanie ti stačí vidlička a nôž!"
"Ty aj tak žerieš rukami, ty nepotrebuješ nič."
"Aha, blondiačik nemá argumenty, tak ako zvyčajne pristupuje k nízkym osobným invektívam."
Vtedy okno zrubu (to nerozstrieľané) prebili sobie parohy.* Obidvom prišlo na rozum: Prečo sa neobesím na konopný špagát?
Varg šuchtavým krokom prešiel k lavici a zobral z nej zväzok konopného lana. Uviazal krásnu slučku. Rozohnal sa a hodil slučku na paroh. Stiahol ju a druhú stranu uviazal o trám.
Jorge medzitým vykopol dvere a mieril puškou do tmy. Nevidel žiadneho iného soba.
Čo keby si si strčil hlavu do snehu a prestal dýchať?
Strelil do kríkov. Niečo zaúpelo a rozbehlo sa smerom k lesu zanechávajúc za sebou rubínovú cestičku v bielom snehu.
Obišiel uväzneného soba. Cez okno videl (a žiaľbohu aj počul), ako Varg so zavretými očami žongluje s troma jablkami a spieva nejakú ľudovku. Štandardný postup, nemohli ste si soba, ktorý sa na vás pozerá pustiť do hlavy.
Tento bol rozzúrený a kopal zadnými nohami, no nemohol sa Pozrieť na Jorgeho, pretože slučka na jeho parohoch mu nedovoľovala otočiť hlavu. Jorge sa svižnými skokmi vyhol kopytám a treskol prežúvavca pažbou po hlave. Nie všetci odpadávajú tak jednoducho, ako postavy v amerických filmoch a tak soba treskol ešte zopárkrát. Vtedy asi vyčerpal svoju zásobu svižných skokov a sob ho kopol zadnými nohami rovno do žalúdka. Jeho robustná postava preletela asi dva metre a zapichla sa do snehu. Puška mu vyletela z ruky. Mal vyrazený dych a pred očami sa mu zahmlievalo, no videl, ako Varg vybehol z chaty s injekciou konského sedatíva a zabodol ju sobovi do zadnice. Pri tom ešte stále spieval:

"hoppa over bekken,
vil du koke kaffi,
eg skal bæra vann.
Vil du væra kjærring,
eg skal væra mann,
Kjærringa mæ kjeppen!"

Keď sa omráčený sob zložil na zem, Varg vyhodil svoju čapicu do vzduchu a vykríkol, "Takto to robia kovboji brácho!"
Spoza opasku vytasil šesťranový kolt a sedemkrát vystrelil do vzduchu. Mätúce, viem...
§§§
Tak, teraz vypnem fb a idem na to. Á, Nika píše.
"mrzi ma to, spravala som sa jak trubka L"
Pojeb sa ty štetka... "aj mna to mrzi, spraval som sa jak kkt"
"kedy pojdeme von?"
"kedy budes chciet J"
"teraz"
"teraz mam robotu, musim uz ist, cau"
"nechod, pls"
Zaklapol notebook a prešiel ku dverám svojej izby. Pečlivo nanesená izolačná želatína už bola stuhnutá, mohol začať.

Vo chvíli, keď jeho izba implodovala si pomyslel iba, majú plutvy?
Ako sa naňho rútili metrické centy omietky, panelov a nábytku, cítil sa trochu ako debil. A že fyzika je nepodstatná pre praktický život.


Lavril a jej trápenia

20. října 2011 v 20:55 | Loivissa |  Poviedky jednorázové (Loivissa)

Fanfiction na Posolstvo jednorožcov od Mišky Burdovej. Táto poviedka vyhrala 3. miesto v súťaži, ktorú organizovala autorka Posolstva, vďaka čomu mám na poličke vedľa postele podpis od samotnej Mišky, ktorá je pre mňa žijúcim dôkazom toho, že sen sa môže stať skutočnosťou :)

Lavril a jej trápenia

"Jake bol príliš pochabý."
Bol to jeden z tých pokojných večerov, kedy sa človek nemal kam ponáhľať a nebezpečenstvo bolo aspoň na chvíľu zažehnané. Na tento nepomenovaný lesík narazili okolo poludnia a Falien tvrdil, že zajtra dorazia na jeho koniec. Zo všetkého sršal život a cez husté koruny stromov pretekali lúče zapadajúceho slnka.
Lavril a Eleas sa prepletali pomedzi široké kmene a ticho sa rozprávali. Zbierali suché drevo a sem-tam odtrhli nejakú bobuľu. Na prvý pohľad sa zdali byť pokojní a dokonale zmierení zo všetkým okolo seba, no pravda bola iná.
"Nie, Lavril, nebol," zamyslene odpovedal Eleas a dovolil sestre aby mu do plnej náruče pridala ďalšiu suchú halúzku. Lavril sa pri jeho slovách zamračila.
"Ako to myslíš?"
"Ty to vieš najlepšie," smutne sa na sestru usmial a pokračoval v ceste. Lavril šla za ním a tvárila sa trochu namrzene.
"Nie, neviem. Na čo narážaš, braček?"
Eleas si povzdychol a zastal. Pozrel jej do očí. "Nemôžeš zo svojho nešťastia sústavne obviňovať niekoho iného. Chýba ti. Mala si ho rada."
"To určite," odfrkla Lavril a prekrížila ruky na hrudi. Následne sa zamyslela a pohľad jej posmutnel. Sklopila oči a prikývla. "Tak dobre, naozaj mi chýba."
"Ach, Lavril," povzdychol si Eleas. "Mala si mu to povedať."
"Ja viem," šepla a myšlienky jej zablúdili do minulosti.
Jake bol obyčajný vojak... teda, nie veľmi obyčajný. Mal jasnomodré oči a záhadný úsmev. Keď ho po prvý krát stretla, niečo sa v nej zlomilo. Jeho prítomnosť ju napĺňala pocitom dokonalého pokoja. Nemohli spolu prestať viesť nekonečné rozhovory a ich názory, i keď boli dosť rozdielne, ich nútili viesť diskusie, ktoré vlastne nikam neviedli ale oboch robili šťastnými.
Rada sledovala, ako sa mu vietor hrá s tmavými vlasmi a každý jeho vtip ju rozosmial. Bola šťastná, že sa pridal k ich skupine. Teraz ho však odohnala... pohádali sa a ona si na chvíľu myslela, že bez neho by bolo všetko ľahšie. To však nebola pravda a teraz to pociťovala, aj keď si chcela nahovoriť niečo iné.
"Čo sa vlastne stalo?" spýtal sa ticho Eleas.
Lavril pokrčila ramenami: "Pohádali sme sa kvôli tomu vojakovi. Stále som mu vyčítala, že ho zabil, i keď nebol nebezpečný. Bol predsa sám, nič nám nemohol spraviť, vravela som mu. A dnes mu praskli nervy."
Eleas šokovane vytiahol obočie. "On ho predsa nechcel zabiť. Bola to nehoda. Jake sa kvôli tomu veľmi trápil... oh, Lavril, bolo to od teba hlúpe."
"Ja viem," zašepkala a stisla pery do úzkej čiary. Do očí sa jej vliali slzy. "Nechápem, prečo som sa tak správala."
Eleas sa smutne usmial. "Ale Lavril. Ne..." zmĺkol a započúval sa.
"Čo sa deje?"
"Pst!"
Lavril tiež počúvala, ale jediné, čo sa dostalo do jej uší bol šepot lístia a jemný poryv vetra. Eleas sa upokojil a usmial sa.
"Planý po..." vtom opäť stíchol a omámene zažmurkal. Lavril naňho preľaknuto pozerala. Mladému elfovi klesli ruky a raždie sa s tlmeným dunením zosypalo na trávu.
"Eleas!" skríkla, keď videla, ako sa mu podlamujú kolená a klesá k zemi. Rozbehla sa k nemu a snažila sa ho zachytiť, no v tom pocítila bodnutie v krku a zdrevenela. Následne sa jej rozmazalo pred očami a strácala silu v celom tele. Tiež sa jej podlomili kolená a nemohla udržať Eleasovu váhu. Spadla. Mala pocit, že čas sa zastavil. Sklonila hlavu a naskytol sa jej pohľad na Eleasa, ktorého bezradne stískala v rukách. Očami skĺzla až k jeho krku, ktorý z časti zakrývali dlhé vlasy a medzi nimi trčalo niečo, čo spoznala: šípka, akou omamovali zvieratá. V jej otupenej mysli sa zablyslo svetielko nádeje a následne zhaslo... tak ako všetko, čo ju obklopovalo. Upadla do bezvedomia.