Život je sviňa

24. září 2011 v 21:15 | Wodin |  Poviedky jednorázové (Wodin)
Začal som pri kurčatách. Bola to najjednoduchšia práca, preto ma ako brigádnika zaradili tam. Vtedy som ešte nevedel, že nedokončím strednú a na jatkách budem pracovať celé roky. Spočiatku som bol dosť mäkký a tak som odmietol odsekávať živím kurčatám hlavy a nohy a radšej som sa rozhodol pre ošklbávanie peria. Bolo to namáhavé a po pár dňoch som začal ľutovať, že nenabodávam kury na háky ako môj spolužiak Samo, ktorý sa na mňa škeril s lavórom plným kuracích hláv pri nohách. Keď si na to dnes spomeniem, je mi do smiechu. Jatka vás časom otupí a potom už vám nič nepripadá nechutné.

Teraz robím pri prasatách, vyrezávam im vnútornosti a hádžem ich do vedier, ktoré potom odváža na vozíku kolega Mikino, alkoholik stredného veku, postavy a stupňa slepoty vyvolanej požitím metanolu. Odvezie ich ďalšiemu kolegovi, ktorého voláme Mlynek. Ten ich rozomelie na kašu a počká na kamióny. Jedny z fastfoodov a druhé z tovární na výrobu psieho žrádla. Odkedy som sa to dozvedel, dávam si v McDonalde už len zmrzlinu. Ale inak je to fajn robota, rodinu uživím aj keď je moja ženuška už tretí rok na materskej a obávam sa, že nemá v pláne vrátiť sa do práce. Mám pre seba celé stanovisko na páse s prasatami, som hneď prvý po hale, kde naši kati zabíjajú svine elektrickým prúdom a oproti sebe mám len jedného malého rapavého futbalistu, ktorý raz bude hrať za Liverpool. Zatiaľ hrá za nejaké Horné Dolné a väčšinu dňa pára bruchá ošípaným a počúva si svoje idiotské techno. Človek by ani neveril ako vám pri tejto práci pomôže hudba. Keby som nemal v slúchadlách motorhead alebo slipknot robil by som asi len polovičnou rýchlosťou, menej razantne a asi by som ani nemal takú radosť z toho hnusu čo tečie z prasacích čriev, keď svojím nožom seknem príliš hlboko. Vtedy sa to ešte dá vydržať, pretože viem, že je to moja chyba, ale keď tí idioti v hale katov dajú svini príliš veľký šok a praskne jej z toho močový mechúr, vtedy to taká sranda nieje. Svinský moč smrdí rovnako ako ľudský a moč svíň po smrti je navyše zmiešaný s krvou. Teoreticky by sme tieto prasce mali odviezť rovno do kafilérie, pretože sa im moč dostane do krvného obehu, ale nerobíme to, pretože každý normálny človek si mäso pred konzumáciu tepelne upraví a vtedy už tam nieje ani stopy po moči. Aj keď jedno obdobie sme tu mali takého úchyla, nejakého sadistického nekrofilného zoofila či čo. Robil oproti mne a schválne prepichoval sviniam črevá a smial sa pri tom ako nasprostastý. Asi po týždni čo ho dali ku mne som si všimol, že niekedy si odreže kúsok mäsa a normálne ho žuje ako žuvačku. Robil to niekoľkokrát denne a niekedy rezal prasniciam bradavky. Bolo mi z neho zle a ešte horšie mi bolo, keď sa na mňa pozrel a usmial sa, akoby sme boli najlepší kamaráti, pričom mu z huby trčal kúsok svinského ucha. Totálne ma dorazilo, keď si jedného dňa schoval do tašky srdce, ktoré práve vyrezal. Išiel som za šéfom nášho oddelenia, pupkatým ružovým dedkom, ktorý vyzeral akoby sám konzumoval rozdiel medzi tým čo vyrobíme a tým čo predáme. Keď som mu povedal čo je vo veci opýtal sa ma, či nepreháňam a či len nežiarlim na kolegu, ktorý je lepší vypitvávač ako ja (jasné, že bol lepší, veď to bol perverzák najhrubšieho zrna a to čo robil nebral ako prácu, ale ako svoje jediné životné potešenie). Povedal som mu, nech dá do nášho úseku kameru a on mi napočudovanie vyhovel. A druhý deň v polovici smeny prišiel so zhnuseným výrazom a dvoma ochrankármi, ktorí toho úchyláka konečne vyviedli preč z nášho podniku. Vyhodili ho bez nároku na odstupné, ale inak sa to neriešilo, takže ten psychopat pravdepodobne teraz robí dobrovoľníka v útulku alebo robí niekde v kafilérii, čo je pravdepodobne jeho splnený sen. Každopádne som mal naspäť svoje imaginárne žezlo najlepšieho vypitvávača, lebo ostatní sa na mňa proste nechytajú. Niektorí to robia tak zženštilo, ako by to nebola mŕtva sviňa, ale nejaký ranený jednorožec alebo srnka Bambi. Som si vedomý toho, že aj o mne si niektorí myslia, že som tak trochu cvok, lebo sa vraj s nožom oháňam ako s katanou a v očiach mi len tak iskrí keď náhodou preseknem ešte činnú tepnu a na zásteru mi vystrekne krv (to o mne šíri ten malý rapavý pankhart, ktorého štve, že ja dám jednu sviňu za dve minúty a on za štyri). Mladí ma za chrbtom volajú "Deathbutcher". Neviem či to mám brať ako lichôtku alebo ako urážku. Ale mladí ma aj tak netrápia, prakticky sa v robote priatelím len s Mirom, ktorý je tiež pitvač, pri kravách. Robí na páse za mnou, je o desať rokov starší, ale pracuje tu rovnako dlho ako ja. Chodím s ním aj po práci na pivo a na futbal. Miro mal na rozdiel odo mňa divoký život. Vyučil sa za mäsiara ako jeho otec. Zdedil jeho mäsiarstvo a prvé roky sa mu darilo a darilo by sa mu asi až dodnes, keby na automatoch neprehral pár tisíc eur. Predal obchod a išiel sa liečiť zo svojej hráčskej závislosti. Keď sa vrátil, nemal kapitál na otvorenie nového obchodu a jediné čo okrem klesania na spoločenskom rebríčku vedel bolo oháňať sa so sekáčikom a tak sa zamestnal na najbližších jatkách a definitívne tak pochoval svoju podnikateľskú minulosť aj budúcnosť. Okrem neho tu nemám skutočného priateľa a dokonca by som povedal, že okrem neho nemám skutočného priateľa. Veď kto by sa s nami aj bavil, keď by počul ako sa v krčme rozprávame o tom ako obísť nožom črevá tak, aby sa na teba nevyvalili sračky.

Ale neboli sme vždy len sami dvaja. Predtým s nami na pivo chodil aj Hemo, celým menom Peter Hemo prezývaný Hemoglobín. Mal zvláštnu prácu, pretože sa staral o zvieraciu krv. Bol rovnako starý ako ja a napriek svojej práci nemal na plášti nikdy ani kvapku krvi a k tomu bol stále veselý. Ale aj tak som mu jeho prácu nezávidel. Chodiť od jednej porazenej kravy k druhej a zbierať ich krv do plastových nádob a potom ju likvidovať nieje zrovna vysnívaná práca pre mladého človeka bystrého ako on. Tiež nebola ani dobre platená. Najlepšie boli platení kati, pretože tú prácu chcel robiť málokto. A tak nám jedného dňa v šenku Hemo oznámil, že od ďalšieho dňa nastupuje ako kat. Dali ho k teliatkam. Po prvej odrobenej smene bol bledý ako stena a jeho povestne biely plášť bol celý zaprskaný od krvi. Ten deň sa v krčme ožral pod obraz boží a domov sme ho museli odniesť. Na druhý deň bol ešte strhanejší, pretože vraj vôbec nespal. Vydržal ešte do výplaty a potom žiadal šéfa aby ho preložili na pôvodnú pozíciu. Ten mu najprv nechcel vyhovieť, pretože vraj už na jeho miesto niekoho prijali, ale nakoniec mu dal jeho staré miesto zberača krvi, keď sa mu dlhoročný zamestnanec Hemo rozplakal v kancelárii. Po návrate na svoje pôvodné miesto bol ako vymenený. Celý deň mal v tvári vystrašený pohľad, už vôbec nežartoval ako niekedy, bol roztržitý, mŕtvolne bledý a pil ako dúha. Naviac si z neho robili kati na chodbách posmech. Raz keď sme ho namol opitého niesli domov nám začal rozprávať o tom, ako kati súťažia v tom, kto zabije najviac teliat za deň a ako kravy vedia, že idú na smrť a ručia ako zmyslov zbavené. Vraj aj plačú a volajú svoje deti a v noci ho chodia strašiť. Potom mrmlal niečo o tom, že chcel byť upír, nie vlkolak a nakoniec sa rozhovoril o tom, ako mu jeho brat zabil myšku keď bol malý a začal vzlykať ako malé decko. Po pár dňoch bolo jasné, že Hemo svoju prácu nezvláda. Krv stekala po celom dobytčom úseku a keď si na nej riaditeľ oddelenia skoro zlomil nohu, vedeli sme, že ak sa Hemo nespamätá, tak končí. A nespamätal sa. A skončil. Za pár dní dostal výpoveď, mal robiť už len do konca týždňa. Keby ste ho videli, aký bol zdrvený. Veď okrem práce nič nemal, žiadnu ženu, záľuby ani priateľov (okrem tých z práce).

Keď sme na ďalší deň prišli do práce, v strede dobytčieho úseku ležal Hemo s rukou v plastovej nádobe plnej krvi. Mysleli sme si, že je opitý, ale keď sme prišli k nemu, bolo nám jasné, že je po ňom. Ležal tam, sklené oči upierajúc do plafónu a fialové pery skrútené vo večnom úsmeve. V umelohmotnej nádobe bolo asi sedem litrov krvi. Jeho a kravskej. Podrezal si žily, aby konečne našiel pokoj od démonov, ktorý ho posledné týždne prenasledovali, a možno aj preto, aby našli pokoj tie zvieratá, ktoré zabil. Presne toto som si myslel. Keď sa na to pozriem s odstupom, bolo to dosť trápne. Môj najlepší kamarát spácha samovraždu a ja rozjímam nad tým, či majú zvieratá duše a ak áno, kam idú po smrti. Je to už päť rokov, a z Hema sa stal akýsi fantóm. Krátko po jeho smrti sa párkrát stalo, že nejaký imbecil vypustil kravy z haly a tie sa potom rozutekali po celom pozemku a všetci zamestnanci ich museli povinne chytať a vodiť späť. A samozrejme nejakému idiotovi napadlo zvaliť to na Hema, ktorý vraj straší v podniku. Za všetko čo sa z neznámeho dôvodu pokazí môže Hemov duch. Vraj ho videli aj noční strážnici, ako chodí po dobytčom úseku a roní krvavé slzy. Ale inak sa po jeho smrti nič nezmenilo, naša továreň na smrť fičí ďalej a ja sa stále rýpem nožom v bruchách mŕtvych bravov. Robím to už tak mechanicky, že by som pri tom pokojne mohol mať zaviazané oči. Ale dnes to bolo iné, bolo piate výročie Hemovej smrti a mne sa celý deň triasli ruky. A k tomu som bol ešte naštvaný, pretože doviezli kamión sviní naviac, takže bolo dosť pravdepodobné, že ostanem v továrni do noci sám len s katmi, tým pritepleným futbalistom a jeho vyrážkovým ksichtom. Štvalo ma to, aj keď sľúbili, že nám tú prácu naviac zaplatia, pretože dnes sme si chceli ísť s Mirom pripiť ako každý rok na pamiatku Hema, ktorý bol naším kolegom a priateľom vyše desať rokov. Ale nemal som inú možnosť, tak som ostal a páral bruchá agresívnejšie ako inokedy. Svietila mi iba malá lampička. Po chvíli som sa ponoril do každodennej rutiny a z tranzu ma vytrhlo až prudké otvorenie dverí na hale katov. Vypol som mp3 prehrávač a pozrel sa na kata ktorý vbehol dovnútra. Rozkričal sa, že niekto zas vypustil prasatá, a že jeden z nás ich má ísť pomôcť chytať. Futbalista sa na to hneď podujal, asi to bral ako príležitosť zašiť sa niekde za krík a zapáliť si. Tak som ostal v celej hale sám len s mŕtvolami prasiat, ktoré prichádzali v nekonečnom rade. Už som nemal síl, sekal som hnevom, nie svalmi a nožom som robil široké oblúky. Pri jednom takomto oblúku som rozbil žiarovku lampičky, môjho jediného zdroja svetla silnejšieho ako displej mp3ojky. Vybral som sa naprieč tmavou halou do skladu po žiarovku. Keď som prechádzal cez úsek kde sa spracováva dobytok, spomenul som si na Hema, ako behá s plastovými pohármi a zbiera do nich krv a pri tom každému rozpráva vtipy. Bože, koľko on vedel vtipov. Niekedy ste mali pocit, že doma nerobí nič iné, len číta vtipy a učí sa ich naspamäť. Vtipkoval prakticky stále, ale nikdy ste od neho nepočuli jeden vtip viackrát. Pousmial som sa a keď som si spomenul na jeden jeho vtip, normálne som sa rozosmial. Zrazu mi došlo, že ležím na zemi. Pošmykol som sa a spadol som tak rýchlo, že som to ani nezaregistroval. Na zemi bola mláčka krvi, ktorú si asi nevšimli keď končili. Keby Hemo žil, nič takéto by sa nestalo. Keď on končil, zem bola vždy čistá ako zrkadlo. Chytil som sa za temeno. Mal som ho od krvi, tak som si ho utrel, no len čo som to urobil, bolo opäť krvavé. Takže som si rozbil hlavu a tá mláčka kravskej krvi je vlastne mláčka mojej krvi. Tým pádom som sa pošmykol na suchej zemi ako idiot. Cítil som sa malátne, ľahol som si na dlážku. Ležal som tak pár sekúnd, ktoré mi pripadali ako celé hodiny. Vo chvíli keď som už privieral oči som ho uvidel. Stál tam, z mäsa, krvi, šliach, kostí a toho všetkého a pritom bol zvláštne nehmotný. Bol to Hemo, nedal sa pomýliť s nikým, na sebe mal svoj biely plášť a na tvári svoj úsmev. Prišiel až ku mne. Uvidel som za ním ďalšie postavy, omnoho duchovitejšie, dokonca by sa dalo povedať, že až priesvitné. Boli to zvieratá, zväčša kravy a prasatá. Po chvíli som si uvedomil, že sú všade okolo mňa a je ich plná hala. Hemo si kľakol vedľa mňa, pozrel na mláku krvi pod mojou hlavou, zvážnel a pokrútil hlavou. Mal som pocit, že každú chvíľu stratím vedomie. Po hale sa začali kĺzať kužele svetla bateriek a niekto volal moje meno. Chcel som odpovedať, ale nedokázal som zo seba vydať ani hlások. Duch vedľa mňa prosebne zopäl ruky, chcel aby som zavolal o pomoc, pretože vedel, že mi ostáva už len chvíľa do vykrvácania a keď na seba neupozorním, tak ma v obrovskej hale pravdepodobne nenájdu. Ale ja som naozaj nemohol, akoby som ani neovládal svoje telo. Hemo sa po chvíľke postavil a spravil gesto, akoby niekoho privolával. Za pár sekúnd ku mne pribehlo prasa a pozrelo sa na Hema. Ten pokynul hlavou a prasa zakvičalo. V tom momente na mňa dopadol lúč baterky a pribehol ku mne strážnik. Hemo na mňa ešte žmurkol, naposledy sa usmial a zmizol. Potom si spomínam už len na to, ako ma viezli v sanitke a ten strážnik mi rozprával o tom, aké som mal šťastie, že tam bolo to prasa, a či si neviem spomenúť akú mám krvnú skupinu.

Do nemocnice za mnou na druhý deň prišla moja žena aj s obidvoma deťmi, synom ôsmakom aj trojročnou dcérkou. Cítil som sa dobre, len ma bolela hlava akoby mi mozog zvnútra narážal do lebky. Keď som sa rozpamätal na to, čo sa stalo v noci na jatkách, mal som pocit, že sa zosypem. To miesto, kde som sa pošmykol bolo presne to miesto, kde si vtedy Hemo podrezal žily. Nebol som si istý, či som naozaj videl jeho ducha alebo to boli len halucinácie vyvolané stratou krvi a duchárskymi historkami, ale vzhľadom k zachovaniu zdravého rozumu som sa priklonil k druhej možnosti. Do roboty som už nenastúpil. Bol som dva týždne práce neschopný a za tie dva týždne som si našiel novú prácu, robím predavača v zelovoci a uzavrel som tak kapitolu svojho života, ktorá trvala celých pätnásť rokov. Na jatky by ma už nikto nedostal. Keď som si spomenul na moju krv na podlahe na ktorej sa denne ocitnú hektolitre zvieracej krvi obracal sa mi žalúdok. Nechcel som, aby sa moja dcéra hanbila odpovedať na otázku "čo robí tvoj otec?" rovnako ako môj syn, ktorý sa snažil utajiť moje povolanie pred spolužiakmi. Ale hlavne, nedokázal by som ďalej párať bruchá tvorom, vďaka ktorým som ostal nažive. Možno to na mňa našil ten fiškus Hemo, možno to bola náhoda alebo to tak proste malo byť, každopádne ani mäso už jesť nebudem a nepochopím, ako som ho mohol jesť celé tie roky, ktoré som strávil na jatkách po lakte špinavý od prasacích sračiek.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Soini Soini | 4. listopadu 2011 v 18:23 | Reagovat

perfektné!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama