Dominika

24. září 2011 v 23:21 | Wodin |  Poviedky jednorázové (Wodin)
(Ďakujem mojej škole za to, že v jej suteréne sú iba plynové masky)

Dominika utierala podlahu. Tak ako pred piatimi minútami a tak ako o päť minút bola a bude celá zablatená. Mopom robila pravidelný pohyb držiac sa zásady, že čo je mokré, to je čisté. Čistota je relatívny pojem, pravidelne roznesená vrstvička špiny je nerozoznateľná od čistej podlahy. "Aj tak to linoleum vyzerá chrontavo od prírody..."
"Prosím?" Spýtal sa vystrašene žiak mysliaci si, že zamrmlaná poznámka bola adresovaná jemu.
"Že tu nemáš behať v botaskách, padaj sa prezuť!"

Padaj sa prezuť bola zrejme jej najčastejšia veta. Dominika bola upratovačka. Teda pre tých nevedomých bola len upratovačka. Ešte stále umývala podlahu a ešte stále si frflala pod nos.
"Postavit školu na avarskom pohrebisku, to napadne len komunistov..."
"Jáko prósím?" Spýtala sa bábike podobná študentka, ktorá si myslela, že sa Dominika rozpráva s ňou.
"Že tu nemáš behať v lodičkách, potom sa vyrúbeš na schodoch a tvoji rodičia sa budú súdiť so školou!"
"Prézuvky némám." Odvrkla zmaľovaná princezná a išla si po svojom.
"Bodaj by si sa zadrhla tým afektom." Hromžila potichu Dominika.
"Čo?" Opýtal sa ďalší študent
"Ale nič, už mi dajte svatý pokoj."

Dominika rozmýšľala nad tým, ako veľa pre nich robí. Rozmýšľala nad tým, že ak by s tým prestala, na škole by po pár dňoch zavládol chaos. Neišlo tu len o umyté podlahy a čisté WC, bolo v tom viac. Oveľa viac.
Bola polnoc a ona n-tý raz uvažovala nad tým, či jej to za to stojí. Vďačnosť žiadna, elementárna slušnosť absentujúca, čo je horšie, avarskí démoni alebo študenti, ktorých pred nimi chráni? Stála v pivnici, ktorá bola na úrovni jeden a pol milénia starého pohrebiska, kde ležali stovky chudákov rituálne obetovaných krvilačným avarským bohom spolu so šialenými avarskými kňazmi, ktorí tieto obete organizovali a teraz sa z nich stali démoni. Pozrela na mobil. Dve minúty po druhej, o tejto dobe už väčšinou...
Raaaaaah! Zarevala pokrútená postava pohybujúca sa po všetkých štyroch. Dominika vo svetle svojej fakle (baterka je fajn vec, ale démona s ňou nezapálite) uvidela rozšklebenú papuľu umrlca, ktorý vyzeral ako mix kostí človeka a vlka plus nejaké to neodmysliteľné hnijúce mäso. Skôr ako po nej stihol skočiť, Dominika vyriekla staré zaklínadlo: "Върни се в ада демона!"
Nemŕtvym zalomcoval kŕč a kosti zahrkotali, vyrazil ďalší výkrik. Dominika po ňom chrstla šalviový odvar a pokračovala v zariekaní. Tmou sa blížili ďalší umrlci, zatiaľ ju však chránil magický kruh.

To bola zas noc. Démonov bolo toľko, že nakoniec prerazili jej magický kruh a ona ich musela odháňať surovou mágiou a fakľou. Jeden jej poranil nohu, bola taká vyčerpaná, že si ju nebola schopná úplne vyliečiť. Starla, jej liečiteľské schopnosti už neboli to, čo bývali a jej telo sa už neregenerovalo tak rýchlo, ako kedysi. Stodvadsať rokov, to už je predsalen pokročilí vek aj na čarodejnicu. Jej rod už vyše tisíc rokov strážil pohrebisko, no po tom, čo tu pred päťdesiatimi rokmi postavili školu už tá čarodejníčina nebola taká jednoduchá. Predtým tu bola opustená čistina a stačilo každú noc predniesť zopár zariekadiel, aby zlí duchovia ostali uväznení v hroboch. Potom postavili školu a v socialistickej škole samozrejme nemohol chýbať atómový kryt. Ten bol na najhoršom možnom mieste, obetný kameň pohrebiska tvoril časť podlahy krytu a každú noc od druhej do tretej ráno sa na pri ňom zjavovali príšery, ktoré bolo treba zahnať späť do záhrobia. A tak sa musela do školy infiltrovať, odbornú kvalifikáciu nemala žiadnu, pracovala teda ako upratovačka. Už päťdesiat rokov. Nikto si napočudovanie nevšimol, že v tejto škole pracuje najčipernejšia stodvadsiatnička na svete. Striedali sa profesori, striedali sa študenti, z tých prvých už boli starci a ona vekom len málo poznačená ďalej bojovala proti temným silám. Bez dovolenky a bez uznania, cez deň upratovať a v noci čarovať, bolo to fakt ubíjajúce. Vždy, keď sa snažila vybaviť si, prečo to robí ju pri srdci hrial pocit, že aj keď nemá žiadny pádny dôvod prečo chrániť tú nevďačnú bandu, stále má vo vrecku škatuľku cigariet.
Doumývam schody a pôjdem si zapáliť, pomyslela si. S tým umývaním je to rovnaké ako s obludami v pivnici, môžem to umývať koľko chcem, môžem ich vracať do hrobov koľko chcem, za chvíľku to bude zas také isté.
Vtedy okolo nej prefrčala princezná v lodičkách. Ďaleko nedofrčala, šmykla sa hneď na druhom mokrom schode a rozčapila sa ako afektovaná žaba v strede schodiska.
Dominika jej pomáhala vstať. "Íha, slečna si nedáva pozor, som ti hovorila, že sa v tých lodičkách zrúbeš."
"Já, že si nédavam pózor? Tó vy néviete póvedať, žé su tie schódy mókre?" Reagovala zrejme nezranená dievčina zviechajúca sa zo zeme.
"A ty si slepá, keď nevidíš mňa a mop na schodoch? Čo by som tu asi robila, keď nie umývala?"
"Já néviem, chystala sa odletieť?" Odvrkla paris hilton, zasmiala sa nad britkosťou svojho sarkazmu a išla ďalej (behom).
"Tak toto ja mám za svoje dobro?" Zavrčala Dominika.
Hore schodmi sa zrazu vyrútilo asi dvadsať napospol neprezutých študentov so zablatenými podrážkami.
"Padajte sa prezuť!" Zakričala upratovačka za vzďaľujúcou sa čriedou asi trinásťročných pirátov školských chodieb.
"No to určite ty ježibaba!" Odkričalo jej cez plece niečo tučné a kučeravé.
V Dominike vzkypela zlosť. Takže chcú dneska všetci ježibabu, chcú, aby som odletela, fajn. Niečo sa v nej zlomilo.
Vysadla na mop a chvíľku si mrmlala zaklínadlá. Pri tom rozmýšľala, či robí dobre. Na schody prišiel riaditeľ.
"Prečo tie schody preboha neumyjete?" Čudoval sa rozhorčene.
Robí dobre...
Zapískala, prebudila drevo... Teda vlastne PVC k životu a mop ju niesol preč vražednou rýchlosťou. Preletela cez otvorený školský vchod a namierila si to k oblakom. Cítila sa slobodná, ako ešte nikdy, školu opúšťala málokedy.

O dva mesiace sedela Dominika na terase svojej vily na Malorke a čítala noviny. Plat upratovačky nie je veľký, ale keď si jeho väčšiu časť odkladáte päťdesiat rokov, je to pekná suma. Na mope doletela až na tento pôvabný ostrov a rozhodla sa, že tu strávi zvyšok života. V novinách čítala: Mladý kňaz nadobro zahnal démonov v slovenskej škole. Na fotke stál vysmiaty farár, ktorý na škole učil náboženskú výchovu, v ruke držal oškvŕknutý krucifix a fľaštičku pravdepodobne so svätenou vodou.
Takže stačilo zavolať kňaza a bolo by vybavené. Prečo ju to nenapadlo? Ale teraz už je to jedno, usrkla si z mojita a pozorovala západ Slnka. Podlaha bola čistá a ona sa rozhodla, že sa dnes dobre vyspí.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Loivissa Loivissa | 24. září 2011 v 23:42 | Reagovat

Práve tento týždeň som bola prvýkrát načierno v suteréne.. :D
A inak pekná poviedka, veselo naladená, až na chuderku pani upratovačku, ktorá si toho veľa vytrpela... ale nakoniec dostala čo si zaslúžila :) opäť ma potešil humor a celkovo to bolo dobre napísané ;)

2 Matt Foxiss Matt Foxiss | Web | 25. září 2011 v 11:46 | Reagovat

Inak všímaš? Veronika už tento rok nerobí (alebo robí a je tajná)... že by odišla predsa na tú dovolenku? (To všetko vysvetľuje :-D)

3 Wodin Wodin | 1. října 2011 v 22:41 | Reagovat

Nechcem vás deprimovať, ale Veronika je chorá.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama