Cela menom Duša

24. září 2011 v 22:16 | Loivissa |  Poviedky jednorázové (Loivissa)
Ako vidím, rozbieha sa to tu a tak je načase, aby som už aj ja prispela nejakou tou tvorbou.. jednorázovky nepíšem veľmi často, ale dúfam, že sa vám táto bude aspoň trocha páčiť. Napísala som ju minulý týždeň a vlastne ju ešte nikto nečítal, takže som zvedavá na ohlasy (ak nejaké budú). Niektorí z vás už vedia, ako si potrpím na kritiku, takže budem rada, keď mi pomôžete tým, že ma objektívne zhodnotíte. Tak ale dosť rečí, hor sa do čítania ;)

Cela menom Duša

...V tichom plači sa ozval výstrel.
Plač ustal, no jeho existencia pretrvávala vo forme silného pocitu.
Rozdiel bol v tom, že ten pocit bol v inom srdci. Bol tak desivý, tak skľučujúci, tak bolestivý, že srdce sa pomaly rozpadávalo na márne kúsky, zabúdalo existovať, zabúdalo, prečo bije.

Dean odtrhol pohľad od papiera a pustil pero. S klepnutím dopadlo na husto popísaný papier a po dlhých hodinách malo konečne chvíľu pokoja.
Bolo to príliš ťažké. Tak bolestivé, tak skľučujúce...
Upieral oči do prázdna. Ich jasný smaragdový svit už dávno skrýval tieň a hmla neustávajúceho prúdu silných myšlienok.
Položil si ruku na hruď. Cítil chlad svojej pokožky, cítil chĺpky na nej, ale kam sa podel tlkot srdca?
Dokáže to vôbec niekedy dopísať?
Bolo to príliš ťažké. Tak bolestivé, tak skľučujúce...
Postavil sa. Jeho tmavá postava v temnej miestnosti bola viditeľná len vďaka malej lampe na stolíku.
V izbe neboli okná. Na stene bolo polepených veľa papierov, obrázkov a obrazov, ale medzi nimi sa nenašli ani jedny dvere. Neboli ani za papiermi, ani za obrazmi. Tá izba bola podobná jeho duši. Nie každý vedel, ako vojsť dnu a nikdy nikoho, kto do jeho duše vstúpil nepustil von... uväznil ho tam ako v klietke, to bol trest za to, že sa ho nevyvarovali, trest za to, že sa dobýjali do nedobytného hradu. Ten hrad ich pohltil, uzavrel všetky brány a ľudia, čo si nedali povedať, musia blúdiť po jeho chodbách v tichej večnosti.
V tom hrade bola len jedna osoba. Len jeden jediný človek bol ako neodbytná otravná mucha v motýlom rúchu, ktorú však len tak nevyplaší mávnutie ruky. Ten motýľ s vlasnotsťami muchy mu neustále sadal nahlavu aj po tom, čo ho niekoľko krát plesol mucholapkou a tak mu raz povolili nervy a dovolil stenám hradu svojej duše, aby toho otravného motýla pustili dnu.
Nemal to robiť. Mal odolať pokušeniu... vedel, že ten hrad, ktorý choval vo svojom vnútri nielen väzní, ale aj zabíja. Že jeho steny sa zrútia, len aby zabili to živé a opäť povstanú ako fénix, ktorý sa znovuzrodí z popola. A v jeho chodbách budú blúdiť už iba duše, už iba spomienky, ktoré tam budú navždy. Iba duša... iba spomienka.
Zvláštne, že tam dovolil vstúpiť práve človeku, ktorého mal najradšej. V sebeckej túžbe nemyslel na to, že ten kvet, ktorý odtrhol, vlastne zabil.
Prešiel sa po izbe. Už to nemohol ustáť, nechcel. Túžil zabudnúť, vrátiť čas. Nepodľahnúť kúzlu anjela a klamať mu, že ho nenávidí, nech sa prace a už nikdy nelezie do jeho života.
Prečo to nedokázal?
Prehrabol si dlhé vlasy prstami a sťažka vydýchol. Musí to vysvetliť. Nie kvôli sebe. Nemá to komu vysvetľovať. Jediný, kto ho mal kedy rád bola jeho matka a dievča, ktoré vlastne zabil. No ju milovali, bola anjelom, ktorého Boh omylom zoslal na zem. A možno aj schválne aby všetci túžili ísť do neba, len kvôli tým prekliatym anjelom...
Musí to vysvetliť kvôli nej.
Podišiel k stolu a posadil sa na stoličku, ktorá pod jeho váhou ticho zavŕzgala. Vzal do rúk to úbohé, unavené pero a pustil sa do písania posledných viet.

..., zabúdalo, prečo bije. Zabúdalo na svet ako taký, všetko sa to zlialo do tohto jediného okamihu. Len tak som tam stál a odrazu som necítil nič. Strach bol preč, lebo v tej chvíli som už chcel zomrieť. A necítil som ani smútok, pretože moje srdce sa roztrieštilo, už som nedokázal cítiť...
Je jedno, kto stlačil spúšť... to ja som jej priložil pištoľ k jej hlave v okamihu, keď som ju pozdravil. Bol by som rád vymenil svoj život za jej, no to mi už aj tak nik z vás neuverí. Nežiadam o odpustenie... žiadam o to, aby ste ma nenávideli a obviňovali, lebo nič iné si nezaslúžim.

Spravil poslednú bodku. Už viac dodávať nemusí. Cítil toho ešte veľa, no nechcel, svoje posledné myšlienky zverovať svetu. Načo...
Vstal, prešiel ku skrini a otvoril ju. Potme nahmatal to, čo hľadal. Lano. Vzal stoličku spred stola, postavil ju do stredu miestnosti a postavil sa na ňu. Nad ním bola klada, okolo ktorej uviazal jeden koniec lana. Potom zišiel, odložil stoličku a aj stôl, ktorý tiež stál na huňatom koberci na zemi. Potom ho zruloval a odhodil do rohu tmavej miestnosti.
Čuduj sa svete, priamo pod miestom, kde mal zavesené lano, sa nachádzali padajúce dvierka.
Kľakol si pred ne, otvoril ich a odhodil rebrík, ktorý bol pod nimi.
Bol rozhodnutý. Už nad tým ani nepremýšľal.
Strčil hlavu do slučky a skočil.
Ten skok so slučkou okolo krku nebol skokom do večnosti, v ktorej ho mala čakať žena, ktorej smrť zavinil. Úprimne dúfal, že ju tam nikdy nestretne, no to len pre jej dobro. Bol si istý, že aj tak nie je možné, aby sa stretli, lebo každý z nich bude na inom mieste..
Bolo to tak jednoduché...
Netrvalo to dlho. Bol mŕtvy okamžite.. krčné stavce nezvládli váhu jeho tela a tak vôbec netrpel.
Visel ako piňata z ktorej už vypadli všetky cukríky - rovnako ubitý a prázdny. Jeho hlava sklonená k zemi akoby prvý a posledný krát vzdávala úctu životu a jeho duša sa podela kamsi do neznáma...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Wodin Wodin | 24. října 2011 v 14:44 | Reagovat

A zas také smutné :(

2 Denika Denika | Web | 25. října 2011 v 16:00 | Reagovat

Ten rozpol duše v prvej polke je geniálny! Mám rada také pocity si výborná! Tak niečo vcítiť proste nádhera :)Potom súhlasím je to už smutné až trošičku deprimujúce :/

3 elessa elessa | Web | 14. listopadu 2011 v 18:41 | Reagovat

sakramentsky deprimujúce, pripadalo mi to až morbídne, ale obdivujem tvoj talent. Jednoducho dokonalé.

4 Nemunai Nemunai | Web | 15. listopadu 2011 v 21:12 | Reagovat

našiel som prozaickú obmenu Dobrodružstva T_T

5 verin verin | Web | 8. ledna 2012 v 20:48 | Reagovat

Krásně napsané. Opravdu moc hezké!

6 Matúš Novanský Matúš Novanský | 3. března 2012 v 23:21 | Reagovat

Ahoj, páči sa mi ako rozoberáš psychiku postavy. Ako nepovieš všetko hneď a necháš si na neskôr. Poviedka ako celok mi príde až príliš deprimujúca. Ako duševný výlev je to fajnové, ale nejako mi to nič nedalo... chýba mi tam trošku hlbší zmysel. Čakal som buď happyend alebo takýto zlý koniec. Možno je občas dobré nechať to otvorené a každý si nájde to svoje riešenie

7 Loivissa Loivissa | Web | 12. března 2012 v 22:36 | Reagovat

Ahoj Matúš, veľmi pekne ďakujem za objektívnu kritiku. Táto poviedka je viac-menej pokusom, tak ako každá moja jednorázovka. Nebudem sa však vyhovárať ani obhajovať, rada píšem deprimujúce veci, napĺňajú ma a je to pre mňa ventil. Tento príbeh sa bohužiaľ odohral takto - možnosť iného konca nie je, ale možno raz skúsim vo svojej hlave nájsť príbeh, ktorého koniec si budem môcť nechať pre seba bez toho, aby ma hlavná postava hrýzla nasledujúce dni a noci do hlavy ;) Ďakujem za radu. Keď sa nad tým zamyslím, ten hlbší zmysel by sa tam niekde naozaj hodil. Ale na to zjavne budem musieť ako spisovateľka ešte dozrieť. Možno raz ;) Zatiaľ mi to ide len v dlhších dielach, ktoré sú zase zaostalé po dejovej rovine :D Budem sa to musieť naučiť skĺbiť. A tuším som si napísala najdlhší komentár k vlastnej poviedke... kam tento svet speje? :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama