Září 2011

Dátum

28. září 2011 v 21:10 | Nemunai |  Poviedky jednorázové (NN)
Dátum

Štvrtok, 18. Marca 1979

V týchto časoch zúrila vlna nepokojov a vojen gangov. Mafiánske krágľovačky boli na dennom poriadku a to, že niekto zmlátil úbohého turistu v centre mesta, ľudia už nepokladali ani za zaujímavé. Vláda bola skorumpovaná a policajti boli na niekoľkých výplatných páskach naraz. Bol to skrátka raj pre všetkých, ktorí neboli zrovna zástancami zákona a vedeli sa pohybovať v podsvätí tak, aby prežili.
Na ulici Courtyard bolo naozaj veľa administratívnych budov a supermarketov. Niekde na konci ulice by ste našli aj nejaké panelové domy, ale do celej panorámy budov z pálenej červenej tehly nezapadala jedna niečím zaujímavá stavba. Ľudia by po takomto opise možno očakávali všeličo, alebo veľkolepé, alebo zúbožené, v skutočnosti to bola len tuctová administratívna budova. Avšak bola na nej zvláštnosť: viseli tam vlajky tohto nenávideného štátu. Bola to budova najvyššieho súdu, teda najvyššie postavenej pevnosti modernej korupcie. Denne tu vo viacerých súdnych sieňach prebehli desiatky sporov, rozvodov a kriminálnych pojednávaní. Ale práve dnes je tu jeden prípad, ktorý sa od ostatných líši. Nelíši sa ani svojou mediálnou známosťou a ani zatknutým šéfom niektorého z najznámejších gangov, obvineného z prania peňazí alebo dealovania drog. Práve prokurátor je ten, kto má niečo do seba. Mark Carry je práve ten. Je to vo svojej práci úspešný, ale veľmi slabo ohodnocovaný a hlavne nepriebojný prokurátor, ktorý sa nikdy netúžil dostať vyššie ako na svoje terajšie miesto, čo bolo pre ostatných nepochopiteľné, lebo plat bol len o niečo lepší ako mizerný. Chlapík mal aj potenciál a príležitostí na presadenie bolo naozaj dosť. On ale nikdy nechcel byť na výslní, lebo on túto prácu bral len ako svoje hobby a zrovna on dnes znepríjemňoval život istej malej rybke... Dotyčného chytili potom, ako okradol a na smrť zmlátil mladú ženu. Možno to bolo aj v opačnom poradí, to však Marka zaujímalo najmenej. Práve Mark takýchto ľudí nevedel vystáť. Pri každom takomto prípade sa do krvi bil o čo najdlhší trest. Ale nenechajte sa pomýliť, vôbec to nie je pre jeho morálne zásady alebo pre to, že by ľutoval tie dve deti, ktoré po nej ostali. Tí pangharti mu vôbec neprichádzali na myseľ. Nie, on neľutoval osudy týchto chudákov. On len nenávidel tohto a aj všetkých jemu podobných vrahov. Dôvod je jednoduchý: on sám je najmenej známym a predsa najlepší masovým nájomným vrahom svojej doby. Skrýval sa na prokuratúre a ničil neúspešných kriminálnikov ,zatiaľ čo po večeroch plánoval a zároveň aj konal vraždy nežiadúcich ľudí po celom štáte. Na konte už mal niekoľko desiatok obetí cez mužov aj ženy. Zabil vždy svoju obeť a hoci sa tomu v deväťdesiatich prípadoch zo sto vyhol, občas sa stalo, že sa musel zbaviť aj svedkov. Zo žiadnej z jeho akcií nebol nikdy obvinený nikto jemu blízky, a raz bol dokonca poverený aby robil prokurátora v prípade jeho vlastného činu. Zákazka bola zabiť riaditeľa jedného hotela ktorý neplatil výpalné a zároveň zabiť aj jeho rodinu, teda ženu a tri deti. Obvinený bol jeho zamestnanec ktorému Mark prišil doživotie. Nikdy necítil žiadne výčitky, on pokladal ľudí len za obyčajných živočíchov ako sú všetky ostatné a zabiť človeka bolo preňho rovnako ľahké, ako rozmliaždiť muchu. Pri dnešnom pojednávaní Mark úspešne dokázal vinu toho mladíka a prisúdil mu 25 rokov nepodmienečne. Vyšlo mu to perfektne. Dnes má ešte nejaké povinnosti, ale týmto potešený pracuje o dosť lepšie... Vypadol z tej diery a ako obvykle sadol do svojho caddylacku zo sedemdesiateho druhého a zamieril vybaviť jednu z dôležitých vecí. Keď dorazil na miesto, vystúpil, prešiel zanedbanou predzáhradkou plnou neidentifikovateľných druhov burín a tri krát zaklopal na ošúchané drevené dvere. Otvorila mu jeho stará známa Kerry. Poznali sa od školy a odvtedy sa pravidelne vídali. Bola totiž krajčírkou. Prišiel si vyzdvihnúť svoju objednávku. Čierny oblek s bielym lýmcom a bielymi gombíkmi. Presne taký istý mal práve na sebe a presne tento oblek používal na dve konkrétne veci. V tomto obleku odsudzoval všetkých amatérov a zároveň v týchto oblekoch vybavoval svoje večerné prácičky. Mal presne dvanásť kompletných oblekov tohto typu a pre tento si prišiel z dôvodu, že pri poslednom záťahu si ten posledný set zničil. Starý chumaj, ktorý už nežije, ho v snahe brániť sa polial olejom a plánoval ho zapáliť. Geriatrická obeť to práve pri pokuse hodiť doňho zapaľovač, dostala nožom presne medzi druhé a tretie rebro na ľavej strane hrudného koša. Dedkovi bolo okamžite jasné, že toto zranenie neprežije a bez ďalších diskusií skonal. Ide o to, že Mark si musel u priateľky vybaviť ďalší oblek. Nikdy sa nepýtala prečo stále potrebuje tie obleky a kde sa mu stále ničia a vedela prečo. Bolo jej jasné, že ich neničí pri okopávaní zemiakov v záhrade. Ale múdry človek, a ona bola všetkými masťami mazaná, sa nepýta na podrobnosti a váži si tučnú odmenu za kvalitný oblek. Naliala mu kávu a vrhla sa zbaliť preňho dotyčný oblek. Prezrel si ho a ako obvykle ju pochválil, ako dobre je ušitý. Dostala svoju odmenu a odišiel. Kávy si ani neuchlipol, vylial ju do drezu, ako vždy. Nikdy si na nijakej návšteve nedoprial ani dúšok toho, čo nemal skontrolované. Jeho zásadové a rozvážne konanie ho držalo pri živote. Keď nastúpil do svojho čierneho caddylacku, tak ako vždy, skontroloval svoje strieborné hodinky ktoré nosil vo vnútornom vrecku saka. Boli síce staromódne, ale zobral si ich od svojej prvej obete a mali preňho obrovskú hodnotu. Bol na nich vyrytý znak ktorý nepoznal ale aj tak ho fascinoval. Vyrazil domov šesťdesiatkou, ako bolo prepísané. Nikdy neporušoval predpisy pre nič, za nič. Všetci čo ho poznali, alebo si to aspoň mysleli, ho pokladali za bezúhonného človeka ktorý sa presne riadi ústavou. Prišiel domov presne o tom čase ktorý plánoval. Bolo 19:40. Deň funguje bez komplikácií a všetko postupuje podľa plánu. Na dnešok sa tešil o to viac, lebo ide o výnimočnú zákazku. Mal zabiť poslanca, člena parlamentu a navyše keď je sám doma, aby nepadlo podozrenie na jeho ženu, ktorá je odcestovaná na gréckych ostrovoch. To práve ona mu zaplatila tristodvadsať tisíc za tento mord. Našla si milenca a manžel jej už nevyhovoval. Ak by ale zomrel, ostala by jej životná poistka a aj všetky tri domy, ktoré mal napísané. Deti nemali žiadne. Ukázalo sa, že George Settler, teda on, je neplodný a odvtedy ho žena nenávidí. Vrahovia v tejto dobe sa nechávali zlákať automatickými zbraňami s tlmičmi, ale on nikdy. Jeho zbrane rozmiestnené presne tak aby vedel kde sú, neboli zbytočnými kusmi železa. Vraždil buď škrtičom, ktorý si vynašiel sám, (tvorili dve drevené rukoväte obviazané papierom aby vyzerali presne ako kubánske cigary), kyanidom, (dômyselne uschovaným vo fľaštičke od aspirínu), prekvapivo ostrým nožom, (ktorý nosil v límci saka), alebo jeho najobľúbenejšou zbraňou, kušou. Bola dokonale presná a na hrote každého šípu bol široký závit aby zmaximalizoval prieraznosť. Dostrelila na diaľku stopäťdesiat metrov s dokonalou presnosťou a nespôsobila nijaký hluk. Bola vystrojená ďalekohľadom, ktorý sa dal zapnúť aj na nočné videnie a teda bola najdokonalejšou zbraňou. Nosil ju uschovanú v kufríku s dvojitým dnom rozloženú na viacero častí. Kufrík mával plný dokumentov takže bol dokonale maskovaný a zbrane mal poschovávané jednoducho tak, akoby to nikto nečakal. Vraždu Georga Settlera plánoval štyri dni a bol si dokonale vedomý, že dotyčný si dá o dvadsiatej hodine deci brandy a pôjde si ľahnúť. A to bola tá chvíľa. Do brandy umiestni kyanid a jednoducho odsleduje, že si vypije dosť pre vzbudenie dobrého pocitu a pôjde spať. Vkradol sa do domu tým, že uvoľnil najslabšiu cestu dnu. Okno na nepoužívanej detskej izbe. Použil svoje staré dobré páčidlo ukryté v autíčku. Otvoril si okno a nehlučne vhupol dnu. Potom šiel po vopred plánovanej trase do kuchyne a otrávil brandy. Tou istou odišiel späť a nastúpil do svojho autíčka. Vytiahol svoj upravený turistický ďalekohľad, teda ten z kuše, a pustil sa čakať. Presne podľa plánu! George prišiel do kuchyne a zobral si fľašu. Prešiel do svojej malej pracovne a nalial si. Potešený svojím dôvtipom sa Mark usadil a sledoval situáciu. Vzápätí sa ale George zháčil a nechal pohár tak. "Do Boha!" zahrešil Mark. On šiel spať bez toho dúšku svojej brandy! Mark sledoval ako si ľahol a zachoval chladnú hlavu. Narátal si na hodinkách presne 35 minút a znovu sa vydal do domu. Nehlučne sa priblížil do jeho spálne a keď počúval melodické chrápanie, naladil si dych a tep presne na správnu úroveň a rozhodol sa, ako sa bude činiť ďalej. Podišiel k posteli, zobral zamatový vankúš a pomaly ale rozhodne ho priložil Georgovi na tvár a zatlačil. Hoci si George najprv nič neuvedomil, potom sa začal mykať a triasť. Mark však nepoľavil, priložil mu ľavé koleno na hrudný kôš a narátal si na hodinkách presne 10 minút v tejto polohe, potom skontroloval svoj čin. George Settler bol dokonale mŕtvy s krvavými očami, takže bolo jasné, že sa zadusil. Zobral mu náhrdelník, ktorý mal ukázať ako dôkaz a vedel, že je to všetko čo dnes treba urobiť. Spokojný Mark vyrazil k autu krokom človeka, ktorého na celom svete nerozhádže vôbec nič. Mal svoju tristodvadsať tisícovú záruku a teraz dostane ďalších stoosemdesiat tisíc za dôkaz spolu s výtlačkom v ranných Times, kde bude na titulke dôkaz, že dotyčný je naozaj mŕtvy. Vražda z kruhu parlamentu je naozaj zriedkavá. Bol nadšený a ako suvenír si okrem dôkazu zobral aj prsteň so strieborným drakom. Stiahol ho z prsta obete a doma si ho odloží do svojej vytrínky skrytej pod parketami v malej pracovni. Najprv však pôjde na dohodnuté miesto ukázať dôkaz. Prišiel na to miesto, malý zatuchnutý byt v jednej z chudobných štvrtí. Ukázal náhrdelník a zobral si od milenca objednávateľky svoju odmenu. A môže ísť domov spať. Keď prišiel domov, bolo 23:28. Dnešný deň bol zavŕšený úspešne. Odložil prsteň s vyrytým drakom do svojej skrýše pod parketami v malej pracovni. Skrýval si tam všetko, čo pokladal za cenné. Neboli to žiadne diamanty ani zlato, bolo to len niečo, čo malo svoju symboliku. Strieborný náboj, ktorý ukradol jednej žene ktorá zbierala všelijaké zbytočnosti. Bola to prvá žena ktorú zabil a navyše aj tá, ktorá v ňom zanechala najhlbší dojem. Bol tam jeden nôž s kostenou rukoväťou ktorý ukradol, keď zabíjal v múzeu. Kurátor, a teda aj obeť, si ho nosil ako talizman. A niekoľko ďalších vecí... Ani jedna z nich nebola veľmi cenná, ale pre neho niečo znamenali. Nemal rád tie veci. On mal rád to, že ich mal. Vyzliekol si oblek a prevesil ho na stoličku. Ráno ho vezme do čistiarne. Zajtra má voľno, oddýchne si. Zaspal s pocitom, že je génius.

Svetlo v temnotách

26. září 2011 v 18:03 | Loivissa |  Poézia Loivissa
Nie je to ani zďaleka dokonalé, má to veľa múch, ale písala som to človeku, ktorého som mala a mám veľmi rada. Život mu pripravil nepríjemnú skúšku, ale on sa nevzdával a bojoval aj z posledných síl :) Nikdy nezabudnem na všetko, čo pre mňa tá osoba spravila a myslím, že sa mi už navždy zapísala do pamäte ako jedna z najlepších osôb na svete. Neviem, ako sa báseň bude páčiť vám, ale osoba, ktorej som ju venovala si ju zarámovala a zavesila na stenu (vraj) :D

Svetlo v temnotách
Vo vzdialených výšinách,
hviezdy žiaria jasne.
Vedú ľudí po cestách,
kým ich nádej zhasne.

No v jesennej krajine,
tmavej a bez života,
iba jeden život planie,
iba on a temnota.

Dlhé vlasy za ním vejú,
beží medzi padlým lístím,
hľadá, kam životy spejú,
Vraví si: Snáď to raz zistím.


Iba Kameň

25. září 2011 v 9:56 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Kameň


Každý deň pri západe slnka, vídal som ho pri kameni stáť.
Jedna ruža v ľavej ruke a na jazyku modlitba, ktorú prišiel zaspievať.
Odetý v plášti, pokrčenom a bez života... už akoby aj priesvitný.
Jeho život skončil, keď duša odišla mu zo Zeme... a zdvoch sa stal jediný.

Padá kvet na kameň a za ním padá slza z jeho modrých očí.
Keby nebolo to proti Bohu, do priepasti by za ňou bez váhania skočil.
Jediný pevný bod vo vesmíre a jeho nádej jediná..
Odišla tam, kde nájsť ju nemôže a zaliala ju nevina.

Padá ruža, padá tisíc rokov a jeden prázdny okamih.
Padajú s ňou spomienky na jeden z príbehov tisícov kníh.
Kým padá, odchádza aj samo svetlo a prichádza tma. Obloha bledne...
A on, pri poslednom pohľade na svoju milú v medailóne, vzdychá biedne.

Kvet dopadol. Šustol na zem a nikto už nepočúva jeho spev.
Jeho žalospev za láskou a oddelení dvoch spriaznených duší a tiel.
A on, už otočený chrbtom, pomaly sa k svojej chladnej posteli vracia.
Nemá už ani najmenej, keď stratil radosť, smiech, lásku ba aj ilúziu šťastia...

Dominika

24. září 2011 v 23:21 | Wodin |  Poviedky jednorázové (Wodin)
(Ďakujem mojej škole za to, že v jej suteréne sú iba plynové masky)

Dominika utierala podlahu. Tak ako pred piatimi minútami a tak ako o päť minút bola a bude celá zablatená. Mopom robila pravidelný pohyb držiac sa zásady, že čo je mokré, to je čisté. Čistota je relatívny pojem, pravidelne roznesená vrstvička špiny je nerozoznateľná od čistej podlahy. "Aj tak to linoleum vyzerá chrontavo od prírody..."
"Prosím?" Spýtal sa vystrašene žiak mysliaci si, že zamrmlaná poznámka bola adresovaná jemu.
"Že tu nemáš behať v botaskách, padaj sa prezuť!"

Padaj sa prezuť bola zrejme jej najčastejšia veta. Dominika bola upratovačka. Teda pre tých nevedomých bola len upratovačka. Ešte stále umývala podlahu a ešte stále si frflala pod nos.
"Postavit školu na avarskom pohrebisku, to napadne len komunistov..."
"Jáko prósím?" Spýtala sa bábike podobná študentka, ktorá si myslela, že sa Dominika rozpráva s ňou.
"Že tu nemáš behať v lodičkách, potom sa vyrúbeš na schodoch a tvoji rodičia sa budú súdiť so školou!"
"Prézuvky némám." Odvrkla zmaľovaná princezná a išla si po svojom.
"Bodaj by si sa zadrhla tým afektom." Hromžila potichu Dominika.
"Čo?" Opýtal sa ďalší študent
"Ale nič, už mi dajte svatý pokoj."

Dominika rozmýšľala nad tým, ako veľa pre nich robí. Rozmýšľala nad tým, že ak by s tým prestala, na škole by po pár dňoch zavládol chaos. Neišlo tu len o umyté podlahy a čisté WC, bolo v tom viac. Oveľa viac.
Bola polnoc a ona n-tý raz uvažovala nad tým, či jej to za to stojí. Vďačnosť žiadna, elementárna slušnosť absentujúca, čo je horšie, avarskí démoni alebo študenti, ktorých pred nimi chráni? Stála v pivnici, ktorá bola na úrovni jeden a pol milénia starého pohrebiska, kde ležali stovky chudákov rituálne obetovaných krvilačným avarským bohom spolu so šialenými avarskými kňazmi, ktorí tieto obete organizovali a teraz sa z nich stali démoni. Pozrela na mobil. Dve minúty po druhej, o tejto dobe už väčšinou...
Raaaaaah! Zarevala pokrútená postava pohybujúca sa po všetkých štyroch. Dominika vo svetle svojej fakle (baterka je fajn vec, ale démona s ňou nezapálite) uvidela rozšklebenú papuľu umrlca, ktorý vyzeral ako mix kostí človeka a vlka plus nejaké to neodmysliteľné hnijúce mäso. Skôr ako po nej stihol skočiť, Dominika vyriekla staré zaklínadlo: "Върни се в ада демона!"
Nemŕtvym zalomcoval kŕč a kosti zahrkotali, vyrazil ďalší výkrik. Dominika po ňom chrstla šalviový odvar a pokračovala v zariekaní. Tmou sa blížili ďalší umrlci, zatiaľ ju však chránil magický kruh.

To bola zas noc. Démonov bolo toľko, že nakoniec prerazili jej magický kruh a ona ich musela odháňať surovou mágiou a fakľou. Jeden jej poranil nohu, bola taká vyčerpaná, že si ju nebola schopná úplne vyliečiť. Starla, jej liečiteľské schopnosti už neboli to, čo bývali a jej telo sa už neregenerovalo tak rýchlo, ako kedysi. Stodvadsať rokov, to už je predsalen pokročilí vek aj na čarodejnicu. Jej rod už vyše tisíc rokov strážil pohrebisko, no po tom, čo tu pred päťdesiatimi rokmi postavili školu už tá čarodejníčina nebola taká jednoduchá. Predtým tu bola opustená čistina a stačilo každú noc predniesť zopár zariekadiel, aby zlí duchovia ostali uväznení v hroboch. Potom postavili školu a v socialistickej škole samozrejme nemohol chýbať atómový kryt. Ten bol na najhoršom možnom mieste, obetný kameň pohrebiska tvoril časť podlahy krytu a každú noc od druhej do tretej ráno sa na pri ňom zjavovali príšery, ktoré bolo treba zahnať späť do záhrobia. A tak sa musela do školy infiltrovať, odbornú kvalifikáciu nemala žiadnu, pracovala teda ako upratovačka. Už päťdesiat rokov. Nikto si napočudovanie nevšimol, že v tejto škole pracuje najčipernejšia stodvadsiatnička na svete. Striedali sa profesori, striedali sa študenti, z tých prvých už boli starci a ona vekom len málo poznačená ďalej bojovala proti temným silám. Bez dovolenky a bez uznania, cez deň upratovať a v noci čarovať, bolo to fakt ubíjajúce. Vždy, keď sa snažila vybaviť si, prečo to robí ju pri srdci hrial pocit, že aj keď nemá žiadny pádny dôvod prečo chrániť tú nevďačnú bandu, stále má vo vrecku škatuľku cigariet.
Doumývam schody a pôjdem si zapáliť, pomyslela si. S tým umývaním je to rovnaké ako s obludami v pivnici, môžem to umývať koľko chcem, môžem ich vracať do hrobov koľko chcem, za chvíľku to bude zas také isté.
Vtedy okolo nej prefrčala princezná v lodičkách. Ďaleko nedofrčala, šmykla sa hneď na druhom mokrom schode a rozčapila sa ako afektovaná žaba v strede schodiska.
Dominika jej pomáhala vstať. "Íha, slečna si nedáva pozor, som ti hovorila, že sa v tých lodičkách zrúbeš."
"Já, že si nédavam pózor? Tó vy néviete póvedať, žé su tie schódy mókre?" Reagovala zrejme nezranená dievčina zviechajúca sa zo zeme.
"A ty si slepá, keď nevidíš mňa a mop na schodoch? Čo by som tu asi robila, keď nie umývala?"
"Já néviem, chystala sa odletieť?" Odvrkla paris hilton, zasmiala sa nad britkosťou svojho sarkazmu a išla ďalej (behom).
"Tak toto ja mám za svoje dobro?" Zavrčala Dominika.
Hore schodmi sa zrazu vyrútilo asi dvadsať napospol neprezutých študentov so zablatenými podrážkami.
"Padajte sa prezuť!" Zakričala upratovačka za vzďaľujúcou sa čriedou asi trinásťročných pirátov školských chodieb.
"No to určite ty ježibaba!" Odkričalo jej cez plece niečo tučné a kučeravé.
V Dominike vzkypela zlosť. Takže chcú dneska všetci ježibabu, chcú, aby som odletela, fajn. Niečo sa v nej zlomilo.
Vysadla na mop a chvíľku si mrmlala zaklínadlá. Pri tom rozmýšľala, či robí dobre. Na schody prišiel riaditeľ.
"Prečo tie schody preboha neumyjete?" Čudoval sa rozhorčene.
Robí dobre...
Zapískala, prebudila drevo... Teda vlastne PVC k životu a mop ju niesol preč vražednou rýchlosťou. Preletela cez otvorený školský vchod a namierila si to k oblakom. Cítila sa slobodná, ako ešte nikdy, školu opúšťala málokedy.

O dva mesiace sedela Dominika na terase svojej vily na Malorke a čítala noviny. Plat upratovačky nie je veľký, ale keď si jeho väčšiu časť odkladáte päťdesiat rokov, je to pekná suma. Na mope doletela až na tento pôvabný ostrov a rozhodla sa, že tu strávi zvyšok života. V novinách čítala: Mladý kňaz nadobro zahnal démonov v slovenskej škole. Na fotke stál vysmiaty farár, ktorý na škole učil náboženskú výchovu, v ruke držal oškvŕknutý krucifix a fľaštičku pravdepodobne so svätenou vodou.
Takže stačilo zavolať kňaza a bolo by vybavené. Prečo ju to nenapadlo? Ale teraz už je to jedno, usrkla si z mojita a pozorovala západ Slnka. Podlaha bola čistá a ona sa rozhodla, že sa dnes dobre vyspí.

Cela menom Duša

24. září 2011 v 22:16 | Loivissa |  Poviedky jednorázové (Loivissa)
Ako vidím, rozbieha sa to tu a tak je načase, aby som už aj ja prispela nejakou tou tvorbou.. jednorázovky nepíšem veľmi často, ale dúfam, že sa vám táto bude aspoň trocha páčiť. Napísala som ju minulý týždeň a vlastne ju ešte nikto nečítal, takže som zvedavá na ohlasy (ak nejaké budú). Niektorí z vás už vedia, ako si potrpím na kritiku, takže budem rada, keď mi pomôžete tým, že ma objektívne zhodnotíte. Tak ale dosť rečí, hor sa do čítania ;)

Cela menom Duša

...V tichom plači sa ozval výstrel.
Plač ustal, no jeho existencia pretrvávala vo forme silného pocitu.
Rozdiel bol v tom, že ten pocit bol v inom srdci. Bol tak desivý, tak skľučujúci, tak bolestivý, že srdce sa pomaly rozpadávalo na márne kúsky, zabúdalo existovať, zabúdalo, prečo bije.

Dean odtrhol pohľad od papiera a pustil pero. S klepnutím dopadlo na husto popísaný papier a po dlhých hodinách malo konečne chvíľu pokoja.
Bolo to príliš ťažké. Tak bolestivé, tak skľučujúce...
Upieral oči do prázdna. Ich jasný smaragdový svit už dávno skrýval tieň a hmla neustávajúceho prúdu silných myšlienok.
Položil si ruku na hruď. Cítil chlad svojej pokožky, cítil chĺpky na nej, ale kam sa podel tlkot srdca?
Dokáže to vôbec niekedy dopísať?
Bolo to príliš ťažké. Tak bolestivé, tak skľučujúce...
Postavil sa. Jeho tmavá postava v temnej miestnosti bola viditeľná len vďaka malej lampe na stolíku.
V izbe neboli okná. Na stene bolo polepených veľa papierov, obrázkov a obrazov, ale medzi nimi sa nenašli ani jedny dvere. Neboli ani za papiermi, ani za obrazmi. Tá izba bola podobná jeho duši. Nie každý vedel, ako vojsť dnu a nikdy nikoho, kto do jeho duše vstúpil nepustil von... uväznil ho tam ako v klietke, to bol trest za to, že sa ho nevyvarovali, trest za to, že sa dobýjali do nedobytného hradu. Ten hrad ich pohltil, uzavrel všetky brány a ľudia, čo si nedali povedať, musia blúdiť po jeho chodbách v tichej večnosti.
V tom hrade bola len jedna osoba. Len jeden jediný človek bol ako neodbytná otravná mucha v motýlom rúchu, ktorú však len tak nevyplaší mávnutie ruky. Ten motýľ s vlasnotsťami muchy mu neustále sadal nahlavu aj po tom, čo ho niekoľko krát plesol mucholapkou a tak mu raz povolili nervy a dovolil stenám hradu svojej duše, aby toho otravného motýla pustili dnu.
Nemal to robiť. Mal odolať pokušeniu... vedel, že ten hrad, ktorý choval vo svojom vnútri nielen väzní, ale aj zabíja. Že jeho steny sa zrútia, len aby zabili to živé a opäť povstanú ako fénix, ktorý sa znovuzrodí z popola. A v jeho chodbách budú blúdiť už iba duše, už iba spomienky, ktoré tam budú navždy. Iba duša... iba spomienka.
Zvláštne, že tam dovolil vstúpiť práve človeku, ktorého mal najradšej. V sebeckej túžbe nemyslel na to, že ten kvet, ktorý odtrhol, vlastne zabil.
Prešiel sa po izbe. Už to nemohol ustáť, nechcel. Túžil zabudnúť, vrátiť čas. Nepodľahnúť kúzlu anjela a klamať mu, že ho nenávidí, nech sa prace a už nikdy nelezie do jeho života.
Prečo to nedokázal?
Prehrabol si dlhé vlasy prstami a sťažka vydýchol. Musí to vysvetliť. Nie kvôli sebe. Nemá to komu vysvetľovať. Jediný, kto ho mal kedy rád bola jeho matka a dievča, ktoré vlastne zabil. No ju milovali, bola anjelom, ktorého Boh omylom zoslal na zem. A možno aj schválne aby všetci túžili ísť do neba, len kvôli tým prekliatym anjelom...
Musí to vysvetliť kvôli nej.
Podišiel k stolu a posadil sa na stoličku, ktorá pod jeho váhou ticho zavŕzgala. Vzal do rúk to úbohé, unavené pero a pustil sa do písania posledných viet.

..., zabúdalo, prečo bije. Zabúdalo na svet ako taký, všetko sa to zlialo do tohto jediného okamihu. Len tak som tam stál a odrazu som necítil nič. Strach bol preč, lebo v tej chvíli som už chcel zomrieť. A necítil som ani smútok, pretože moje srdce sa roztrieštilo, už som nedokázal cítiť...
Je jedno, kto stlačil spúšť... to ja som jej priložil pištoľ k jej hlave v okamihu, keď som ju pozdravil. Bol by som rád vymenil svoj život za jej, no to mi už aj tak nik z vás neuverí. Nežiadam o odpustenie... žiadam o to, aby ste ma nenávideli a obviňovali, lebo nič iné si nezaslúžim.

Spravil poslednú bodku. Už viac dodávať nemusí. Cítil toho ešte veľa, no nechcel, svoje posledné myšlienky zverovať svetu. Načo...
Vstal, prešiel ku skrini a otvoril ju. Potme nahmatal to, čo hľadal. Lano. Vzal stoličku spred stola, postavil ju do stredu miestnosti a postavil sa na ňu. Nad ním bola klada, okolo ktorej uviazal jeden koniec lana. Potom zišiel, odložil stoličku a aj stôl, ktorý tiež stál na huňatom koberci na zemi. Potom ho zruloval a odhodil do rohu tmavej miestnosti.
Čuduj sa svete, priamo pod miestom, kde mal zavesené lano, sa nachádzali padajúce dvierka.
Kľakol si pred ne, otvoril ich a odhodil rebrík, ktorý bol pod nimi.
Bol rozhodnutý. Už nad tým ani nepremýšľal.
Strčil hlavu do slučky a skočil.
Ten skok so slučkou okolo krku nebol skokom do večnosti, v ktorej ho mala čakať žena, ktorej smrť zavinil. Úprimne dúfal, že ju tam nikdy nestretne, no to len pre jej dobro. Bol si istý, že aj tak nie je možné, aby sa stretli, lebo každý z nich bude na inom mieste..
Bolo to tak jednoduché...
Netrvalo to dlho. Bol mŕtvy okamžite.. krčné stavce nezvládli váhu jeho tela a tak vôbec netrpel.
Visel ako piňata z ktorej už vypadli všetky cukríky - rovnako ubitý a prázdny. Jeho hlava sklonená k zemi akoby prvý a posledný krát vzdávala úctu životu a jeho duša sa podela kamsi do neznáma...

Jazyk a kultúra kmeňa Člupakov

24. září 2011 v 22:00 | Wodin |  Kapitolové poviedky (Wodin)
Z Encyklopédie Markusa Skrutýnyho
Nikto presne nevie, koľko Člupakov vlastne je, keďže jediné číslovky, ktoré poznajú sú huvale - jeden a huhuvale- ešte jeden. Boli pokusy zaviesť číslovku huhuhuvale- ďalší ešte jeden, ale jej používateľov väčšinou uniesli gigantické pterodaktilie sovy žijúce v Člupackom pralese, u ktorých je huhuhu signálom k páreniu. Európskym bádateľom sa ich taktiež nepodarilo zrátať, pretože číslo dvadsať je foneticky veľmi podobné člupackej vete "Zjedzte ma s kokosovou pomazánkou."

Člupakovia sú zruční remeselníci, vedia z jedného kameňa vyrobiť viac kameňov tým, že ho tresnú o iný kameň. Najzručnejší jedinci to dokážu bez toho, aby si zlomili prst. Ostatní ich s úctou volajú RapaPokiJavoBugudofoHuvaleKakseVaHuhuvaleKakseHevehevePokijukLipiKapakaFedeho, teda " tí-ktorí-dokážu-tresnúť-jeden-kameň-o-ešte-jeden-kameň-bez-toho-aby-si-zlomili-prst."

Člupakovia sú taktiež skvelí lovci, zvieratá lovia veľkým krikom, ktorý ich má vystrašiť tak, že sa dajú na útek a narazia do stromu. Napriek tejto prepracovanej a unikátnej loveckej technike, väčšinou ulovia zviera, ktoré už predtým bolo ulovené nejakým iným predátorom a momentálne je už trocha načaté reducentmi matky prírody, aj keď starý lovec Lakuva tvrdí, že raz vystrašil pralesnú srnku tak, že do stromu naozaj narazila, nanešťastie to bol ešte mladý stromček a meral sotva pol metra a tá srnka bola vraj tak veľká a silná, že by ju nezastavila ani sekvoja.
Lovec a kmeňový filozof Rakieaoueoi rozmýšľal nad tým, či krik lovcov nevystraší aj stromy, ktoré sa dajú tiež na útek, takže vlastne celý prales sa dá na útek a pohybuje sa paralelne s vyľakaným zvieraťom, ktoré teda nemôže do stromu naraziť, pretože si od neho zachováva konštantnú vzdialenosť. Túto teóriu nestihol rozvinúť, pretože ho hladní kolegovia dobili na smrť remeselne opracovanými (t.j. rozbitými) kameňmi a doniesli ho napoly zjedeného domov s tým, že pri love dikobrazieho prasaťa Rakieaoueoi nešťastnou náhodou vystrašil samého seba a narazil do stromu. Z Rakieaoueoia sa postupne ústnym podaním stáva hrdina, nielen ako lovec, ale aj ako bojovník (ktorým nikdy nebol), pretože člupacké slovo jbada znamená nielen lov, ale aj boj, bojovník, vojna alebo tehla, poprípade bledomodý pavúk, ktorý vám lezie po nohe na sviatok veľkej žltej gule na oblohe a vy z toho máte zmiešaný pocit. S posledným z významov sa Rakieaoueoi zatiaľ nespája, s predposledným tiež nie, keďže nikto z Člupakov tehlu nikdy nevidel, nepočul o nej, nevie čo to je, načo to je a už vôbec nechápe, načo to má v ich jazyku vôbec nejaké pomenovanie. Vysvetliť by to mohli člupackí jazykovedci, keby nejakí boli.

Člupakovia milujú svetlo, zároveň však majú zakázané cez deň svietiť v tmavých priestoroch. To preto, lebo ak cez deň zasvietia, tma z osvetleného miesta by sa mohla zľaknúť, vybehnúť von a zakryť veľkú žltú guľu na oblohe. To sa vlastne stáva dosť často, pretože vždy sa nájde nejaký nepozorný Člupaka, ktorý zasvieti fakľou v jaskyni či pivnici alebo si zasvieti do nosa, kde je podľa starej legendy najčernejšia tma. Člupakovia tento jav nazývajú vyplašená tma. Ľudia z ostatných kmeňov mu hovoria noc. Keď nastane vyplašená tma, Člupakovia utekajú von a zapália tam fakle. Tma sa zľakne ešte viac a pomaly sa vráti späť do jaskýň, pivníc, do temných zákutí, do nosov a do uší.
Inak je mytológia tohoto tajomného kmeňa pomerne jednoduchá. Hlavným bohom je Vaplo, boh rastliny zvanej cucukokla , ktorá je známa ako prírodné preháňadlo. Podľa legendy, pred pár tisíc rokmi Vaplo pridal ostatným bohom do papájového vína cucukoklu, odvtedy sú všetci bohovia na záchode a Vaplo vládne svetu. Na jeho počesť všetci chodia každý deň na veľkú potrebu.

O Člupakoch by som vedel napísať celú knihu, ale momentálne mi v tom bráni obmedzení priestor v časopise a to, že mi dochádza v pere tuha.
Kultúra Člupakov je fascinujúca a napriek tomu, že podľa mojich odhadov ich je asi okolo 47 na celom svete, myslím, že ich kultúra obohatí naše neprístupné europocentristické mozgy. Veď divosi sú vlastne lepší ako my, tak prečo by sme ich neobdivovali a nesypali si popol na hlavu za to, že nie my, ale úplne iní Európania pravdepodobne raz zničia vyspelú člupackú mytológiu kresťanstvom a ešte vyspelejší člupacký jazyk nejakým európskym jazykom. Aj keď je to možno tým, že Člupakovia proste nemajú kultúrne a národné povedomie, a preto sa nechajú asimilovať. Alebo je to tým, že ich jazyk a kultúra vyhovujú len spoločnosti na úrovni neolitu a keby si chceli zvoliť cestu civilizovaného života, ich jazyk by postrádal 80% potrebnej slovnej zásoby, čo by sa nedalo vyriešiť ani keby nejakí člupackí jazykovedci existovali, dokonca ani keby boli všetci Člupakovia jazykovedci (tu do toho vstupuje aj známy Vajčisov konraktus, teda, že nemôže fungovať spoločnosť, ktorá je zložená zo samých jazykovedcov alebo jednorukých imitátorov Elvisa Presleyho), teda Člupakovia by logicky museli prijať jazyk úspešne fungujúci v 21. storočí alebo ostať pri búchaní jedného kameňa o ešte jeden kameň.
To, že sa pri tom naučia nejesť nás a jeden druhého navzájom je len bonus.

Posledný odstavec nakoniec vyškrtol, toto by mu nevydali.

Život je sviňa

24. září 2011 v 21:15 | Wodin |  Poviedky jednorázové (Wodin)
Začal som pri kurčatách. Bola to najjednoduchšia práca, preto ma ako brigádnika zaradili tam. Vtedy som ešte nevedel, že nedokončím strednú a na jatkách budem pracovať celé roky. Spočiatku som bol dosť mäkký a tak som odmietol odsekávať živím kurčatám hlavy a nohy a radšej som sa rozhodol pre ošklbávanie peria. Bolo to namáhavé a po pár dňoch som začal ľutovať, že nenabodávam kury na háky ako môj spolužiak Samo, ktorý sa na mňa škeril s lavórom plným kuracích hláv pri nohách. Keď si na to dnes spomeniem, je mi do smiechu. Jatka vás časom otupí a potom už vám nič nepripadá nechutné.

Teraz robím pri prasatách, vyrezávam im vnútornosti a hádžem ich do vedier, ktoré potom odváža na vozíku kolega Mikino, alkoholik stredného veku, postavy a stupňa slepoty vyvolanej požitím metanolu. Odvezie ich ďalšiemu kolegovi, ktorého voláme Mlynek. Ten ich rozomelie na kašu a počká na kamióny. Jedny z fastfoodov a druhé z tovární na výrobu psieho žrádla. Odkedy som sa to dozvedel, dávam si v McDonalde už len zmrzlinu. Ale inak je to fajn robota, rodinu uživím aj keď je moja ženuška už tretí rok na materskej a obávam sa, že nemá v pláne vrátiť sa do práce. Mám pre seba celé stanovisko na páse s prasatami, som hneď prvý po hale, kde naši kati zabíjajú svine elektrickým prúdom a oproti sebe mám len jedného malého rapavého futbalistu, ktorý raz bude hrať za Liverpool. Zatiaľ hrá za nejaké Horné Dolné a väčšinu dňa pára bruchá ošípaným a počúva si svoje idiotské techno. Človek by ani neveril ako vám pri tejto práci pomôže hudba. Keby som nemal v slúchadlách motorhead alebo slipknot robil by som asi len polovičnou rýchlosťou, menej razantne a asi by som ani nemal takú radosť z toho hnusu čo tečie z prasacích čriev, keď svojím nožom seknem príliš hlboko. Vtedy sa to ešte dá vydržať, pretože viem, že je to moja chyba, ale keď tí idioti v hale katov dajú svini príliš veľký šok a praskne jej z toho močový mechúr, vtedy to taká sranda nieje. Svinský moč smrdí rovnako ako ľudský a moč svíň po smrti je navyše zmiešaný s krvou. Teoreticky by sme tieto prasce mali odviezť rovno do kafilérie, pretože sa im moč dostane do krvného obehu, ale nerobíme to, pretože každý normálny človek si mäso pred konzumáciu tepelne upraví a vtedy už tam nieje ani stopy po moči. Aj keď jedno obdobie sme tu mali takého úchyla, nejakého sadistického nekrofilného zoofila či čo. Robil oproti mne a schválne prepichoval sviniam črevá a smial sa pri tom ako nasprostastý. Asi po týždni čo ho dali ku mne som si všimol, že niekedy si odreže kúsok mäsa a normálne ho žuje ako žuvačku. Robil to niekoľkokrát denne a niekedy rezal prasniciam bradavky. Bolo mi z neho zle a ešte horšie mi bolo, keď sa na mňa pozrel a usmial sa, akoby sme boli najlepší kamaráti, pričom mu z huby trčal kúsok svinského ucha. Totálne ma dorazilo, keď si jedného dňa schoval do tašky srdce, ktoré práve vyrezal. Išiel som za šéfom nášho oddelenia, pupkatým ružovým dedkom, ktorý vyzeral akoby sám konzumoval rozdiel medzi tým čo vyrobíme a tým čo predáme. Keď som mu povedal čo je vo veci opýtal sa ma, či nepreháňam a či len nežiarlim na kolegu, ktorý je lepší vypitvávač ako ja (jasné, že bol lepší, veď to bol perverzák najhrubšieho zrna a to čo robil nebral ako prácu, ale ako svoje jediné životné potešenie). Povedal som mu, nech dá do nášho úseku kameru a on mi napočudovanie vyhovel. A druhý deň v polovici smeny prišiel so zhnuseným výrazom a dvoma ochrankármi, ktorí toho úchyláka konečne vyviedli preč z nášho podniku. Vyhodili ho bez nároku na odstupné, ale inak sa to neriešilo, takže ten psychopat pravdepodobne teraz robí dobrovoľníka v útulku alebo robí niekde v kafilérii, čo je pravdepodobne jeho splnený sen. Každopádne som mal naspäť svoje imaginárne žezlo najlepšieho vypitvávača, lebo ostatní sa na mňa proste nechytajú. Niektorí to robia tak zženštilo, ako by to nebola mŕtva sviňa, ale nejaký ranený jednorožec alebo srnka Bambi. Som si vedomý toho, že aj o mne si niektorí myslia, že som tak trochu cvok, lebo sa vraj s nožom oháňam ako s katanou a v očiach mi len tak iskrí keď náhodou preseknem ešte činnú tepnu a na zásteru mi vystrekne krv (to o mne šíri ten malý rapavý pankhart, ktorého štve, že ja dám jednu sviňu za dve minúty a on za štyri). Mladí ma za chrbtom volajú "Deathbutcher". Neviem či to mám brať ako lichôtku alebo ako urážku. Ale mladí ma aj tak netrápia, prakticky sa v robote priatelím len s Mirom, ktorý je tiež pitvač, pri kravách. Robí na páse za mnou, je o desať rokov starší, ale pracuje tu rovnako dlho ako ja. Chodím s ním aj po práci na pivo a na futbal. Miro mal na rozdiel odo mňa divoký život. Vyučil sa za mäsiara ako jeho otec. Zdedil jeho mäsiarstvo a prvé roky sa mu darilo a darilo by sa mu asi až dodnes, keby na automatoch neprehral pár tisíc eur. Predal obchod a išiel sa liečiť zo svojej hráčskej závislosti. Keď sa vrátil, nemal kapitál na otvorenie nového obchodu a jediné čo okrem klesania na spoločenskom rebríčku vedel bolo oháňať sa so sekáčikom a tak sa zamestnal na najbližších jatkách a definitívne tak pochoval svoju podnikateľskú minulosť aj budúcnosť. Okrem neho tu nemám skutočného priateľa a dokonca by som povedal, že okrem neho nemám skutočného priateľa. Veď kto by sa s nami aj bavil, keď by počul ako sa v krčme rozprávame o tom ako obísť nožom črevá tak, aby sa na teba nevyvalili sračky.

Ale neboli sme vždy len sami dvaja. Predtým s nami na pivo chodil aj Hemo, celým menom Peter Hemo prezývaný Hemoglobín. Mal zvláštnu prácu, pretože sa staral o zvieraciu krv. Bol rovnako starý ako ja a napriek svojej práci nemal na plášti nikdy ani kvapku krvi a k tomu bol stále veselý. Ale aj tak som mu jeho prácu nezávidel. Chodiť od jednej porazenej kravy k druhej a zbierať ich krv do plastových nádob a potom ju likvidovať nieje zrovna vysnívaná práca pre mladého človeka bystrého ako on. Tiež nebola ani dobre platená. Najlepšie boli platení kati, pretože tú prácu chcel robiť málokto. A tak nám jedného dňa v šenku Hemo oznámil, že od ďalšieho dňa nastupuje ako kat. Dali ho k teliatkam. Po prvej odrobenej smene bol bledý ako stena a jeho povestne biely plášť bol celý zaprskaný od krvi. Ten deň sa v krčme ožral pod obraz boží a domov sme ho museli odniesť. Na druhý deň bol ešte strhanejší, pretože vraj vôbec nespal. Vydržal ešte do výplaty a potom žiadal šéfa aby ho preložili na pôvodnú pozíciu. Ten mu najprv nechcel vyhovieť, pretože vraj už na jeho miesto niekoho prijali, ale nakoniec mu dal jeho staré miesto zberača krvi, keď sa mu dlhoročný zamestnanec Hemo rozplakal v kancelárii. Po návrate na svoje pôvodné miesto bol ako vymenený. Celý deň mal v tvári vystrašený pohľad, už vôbec nežartoval ako niekedy, bol roztržitý, mŕtvolne bledý a pil ako dúha. Naviac si z neho robili kati na chodbách posmech. Raz keď sme ho namol opitého niesli domov nám začal rozprávať o tom, ako kati súťažia v tom, kto zabije najviac teliat za deň a ako kravy vedia, že idú na smrť a ručia ako zmyslov zbavené. Vraj aj plačú a volajú svoje deti a v noci ho chodia strašiť. Potom mrmlal niečo o tom, že chcel byť upír, nie vlkolak a nakoniec sa rozhovoril o tom, ako mu jeho brat zabil myšku keď bol malý a začal vzlykať ako malé decko. Po pár dňoch bolo jasné, že Hemo svoju prácu nezvláda. Krv stekala po celom dobytčom úseku a keď si na nej riaditeľ oddelenia skoro zlomil nohu, vedeli sme, že ak sa Hemo nespamätá, tak končí. A nespamätal sa. A skončil. Za pár dní dostal výpoveď, mal robiť už len do konca týždňa. Keby ste ho videli, aký bol zdrvený. Veď okrem práce nič nemal, žiadnu ženu, záľuby ani priateľov (okrem tých z práce).

Keď sme na ďalší deň prišli do práce, v strede dobytčieho úseku ležal Hemo s rukou v plastovej nádobe plnej krvi. Mysleli sme si, že je opitý, ale keď sme prišli k nemu, bolo nám jasné, že je po ňom. Ležal tam, sklené oči upierajúc do plafónu a fialové pery skrútené vo večnom úsmeve. V umelohmotnej nádobe bolo asi sedem litrov krvi. Jeho a kravskej. Podrezal si žily, aby konečne našiel pokoj od démonov, ktorý ho posledné týždne prenasledovali, a možno aj preto, aby našli pokoj tie zvieratá, ktoré zabil. Presne toto som si myslel. Keď sa na to pozriem s odstupom, bolo to dosť trápne. Môj najlepší kamarát spácha samovraždu a ja rozjímam nad tým, či majú zvieratá duše a ak áno, kam idú po smrti. Je to už päť rokov, a z Hema sa stal akýsi fantóm. Krátko po jeho smrti sa párkrát stalo, že nejaký imbecil vypustil kravy z haly a tie sa potom rozutekali po celom pozemku a všetci zamestnanci ich museli povinne chytať a vodiť späť. A samozrejme nejakému idiotovi napadlo zvaliť to na Hema, ktorý vraj straší v podniku. Za všetko čo sa z neznámeho dôvodu pokazí môže Hemov duch. Vraj ho videli aj noční strážnici, ako chodí po dobytčom úseku a roní krvavé slzy. Ale inak sa po jeho smrti nič nezmenilo, naša továreň na smrť fičí ďalej a ja sa stále rýpem nožom v bruchách mŕtvych bravov. Robím to už tak mechanicky, že by som pri tom pokojne mohol mať zaviazané oči. Ale dnes to bolo iné, bolo piate výročie Hemovej smrti a mne sa celý deň triasli ruky. A k tomu som bol ešte naštvaný, pretože doviezli kamión sviní naviac, takže bolo dosť pravdepodobné, že ostanem v továrni do noci sám len s katmi, tým pritepleným futbalistom a jeho vyrážkovým ksichtom. Štvalo ma to, aj keď sľúbili, že nám tú prácu naviac zaplatia, pretože dnes sme si chceli ísť s Mirom pripiť ako každý rok na pamiatku Hema, ktorý bol naším kolegom a priateľom vyše desať rokov. Ale nemal som inú možnosť, tak som ostal a páral bruchá agresívnejšie ako inokedy. Svietila mi iba malá lampička. Po chvíli som sa ponoril do každodennej rutiny a z tranzu ma vytrhlo až prudké otvorenie dverí na hale katov. Vypol som mp3 prehrávač a pozrel sa na kata ktorý vbehol dovnútra. Rozkričal sa, že niekto zas vypustil prasatá, a že jeden z nás ich má ísť pomôcť chytať. Futbalista sa na to hneď podujal, asi to bral ako príležitosť zašiť sa niekde za krík a zapáliť si. Tak som ostal v celej hale sám len s mŕtvolami prasiat, ktoré prichádzali v nekonečnom rade. Už som nemal síl, sekal som hnevom, nie svalmi a nožom som robil široké oblúky. Pri jednom takomto oblúku som rozbil žiarovku lampičky, môjho jediného zdroja svetla silnejšieho ako displej mp3ojky. Vybral som sa naprieč tmavou halou do skladu po žiarovku. Keď som prechádzal cez úsek kde sa spracováva dobytok, spomenul som si na Hema, ako behá s plastovými pohármi a zbiera do nich krv a pri tom každému rozpráva vtipy. Bože, koľko on vedel vtipov. Niekedy ste mali pocit, že doma nerobí nič iné, len číta vtipy a učí sa ich naspamäť. Vtipkoval prakticky stále, ale nikdy ste od neho nepočuli jeden vtip viackrát. Pousmial som sa a keď som si spomenul na jeden jeho vtip, normálne som sa rozosmial. Zrazu mi došlo, že ležím na zemi. Pošmykol som sa a spadol som tak rýchlo, že som to ani nezaregistroval. Na zemi bola mláčka krvi, ktorú si asi nevšimli keď končili. Keby Hemo žil, nič takéto by sa nestalo. Keď on končil, zem bola vždy čistá ako zrkadlo. Chytil som sa za temeno. Mal som ho od krvi, tak som si ho utrel, no len čo som to urobil, bolo opäť krvavé. Takže som si rozbil hlavu a tá mláčka kravskej krvi je vlastne mláčka mojej krvi. Tým pádom som sa pošmykol na suchej zemi ako idiot. Cítil som sa malátne, ľahol som si na dlážku. Ležal som tak pár sekúnd, ktoré mi pripadali ako celé hodiny. Vo chvíli keď som už privieral oči som ho uvidel. Stál tam, z mäsa, krvi, šliach, kostí a toho všetkého a pritom bol zvláštne nehmotný. Bol to Hemo, nedal sa pomýliť s nikým, na sebe mal svoj biely plášť a na tvári svoj úsmev. Prišiel až ku mne. Uvidel som za ním ďalšie postavy, omnoho duchovitejšie, dokonca by sa dalo povedať, že až priesvitné. Boli to zvieratá, zväčša kravy a prasatá. Po chvíli som si uvedomil, že sú všade okolo mňa a je ich plná hala. Hemo si kľakol vedľa mňa, pozrel na mláku krvi pod mojou hlavou, zvážnel a pokrútil hlavou. Mal som pocit, že každú chvíľu stratím vedomie. Po hale sa začali kĺzať kužele svetla bateriek a niekto volal moje meno. Chcel som odpovedať, ale nedokázal som zo seba vydať ani hlások. Duch vedľa mňa prosebne zopäl ruky, chcel aby som zavolal o pomoc, pretože vedel, že mi ostáva už len chvíľa do vykrvácania a keď na seba neupozorním, tak ma v obrovskej hale pravdepodobne nenájdu. Ale ja som naozaj nemohol, akoby som ani neovládal svoje telo. Hemo sa po chvíľke postavil a spravil gesto, akoby niekoho privolával. Za pár sekúnd ku mne pribehlo prasa a pozrelo sa na Hema. Ten pokynul hlavou a prasa zakvičalo. V tom momente na mňa dopadol lúč baterky a pribehol ku mne strážnik. Hemo na mňa ešte žmurkol, naposledy sa usmial a zmizol. Potom si spomínam už len na to, ako ma viezli v sanitke a ten strážnik mi rozprával o tom, aké som mal šťastie, že tam bolo to prasa, a či si neviem spomenúť akú mám krvnú skupinu.

Do nemocnice za mnou na druhý deň prišla moja žena aj s obidvoma deťmi, synom ôsmakom aj trojročnou dcérkou. Cítil som sa dobre, len ma bolela hlava akoby mi mozog zvnútra narážal do lebky. Keď som sa rozpamätal na to, čo sa stalo v noci na jatkách, mal som pocit, že sa zosypem. To miesto, kde som sa pošmykol bolo presne to miesto, kde si vtedy Hemo podrezal žily. Nebol som si istý, či som naozaj videl jeho ducha alebo to boli len halucinácie vyvolané stratou krvi a duchárskymi historkami, ale vzhľadom k zachovaniu zdravého rozumu som sa priklonil k druhej možnosti. Do roboty som už nenastúpil. Bol som dva týždne práce neschopný a za tie dva týždne som si našiel novú prácu, robím predavača v zelovoci a uzavrel som tak kapitolu svojho života, ktorá trvala celých pätnásť rokov. Na jatky by ma už nikto nedostal. Keď som si spomenul na moju krv na podlahe na ktorej sa denne ocitnú hektolitre zvieracej krvi obracal sa mi žalúdok. Nechcel som, aby sa moja dcéra hanbila odpovedať na otázku "čo robí tvoj otec?" rovnako ako môj syn, ktorý sa snažil utajiť moje povolanie pred spolužiakmi. Ale hlavne, nedokázal by som ďalej párať bruchá tvorom, vďaka ktorým som ostal nažive. Možno to na mňa našil ten fiškus Hemo, možno to bola náhoda alebo to tak proste malo byť, každopádne ani mäso už jesť nebudem a nepochopím, ako som ho mohol jesť celé tie roky, ktoré som strávil na jatkách po lakte špinavý od prasacích sračiek.

Spisovateľ a Múza

24. září 2011 v 16:46 | Nikushimi Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Väčšinou píšem takým tým pohrebným štýlom =P ale nakoľko som nechcel začať smutne, dajme niečo, z čoho môjmu terapeutovi nie je do plaču. (Nie, nemyslel som to celé vážne.)



Spisovateľ a Múza

Neviem, lebo ešte nezažil som. Preto pýtam sa: aké je to, lásku cítiť?
Prosím, objektívne. Nechcem metafory o lietaní, ani slová, že je možné šťastie chytiť.
Nechcem rozprávky, nechcem klamstvá. Nechcem prenádherné bájky!
Neviem, čo je láska. Preto, prosím, opíšte mi tento cit... iba ako taký.

Láska? Čo je láska, pýtaš sa? Niečo dáva, viacej berie. A to je na nej krásne.
Jedno slovo v jej jazyku, stačí poznať iba jedno... A prekonáš ním všetky básne.
S krásou víly, myšlienkami oblohy a túžbou po pekle... Nádherné!
Jemne hreje, strašne páli. Raní a pritom lieči. A ak je pravá, neklame.

Hovoril som, nechcem bájky. Láska je krásna, láska je lietanie, láska spevom je?
Prečo je pre teba také ťažké, povedať niečo úprimné?!
Nezmysly! Prečo by niekto túžil po tom, aby mu blížili??
Takí ľudia, ktorí by po bolesti prahli... takmer akoby ani nežili.

Bolesť? Vari o nej diskutujeme? Vari o utrpení hovoríme?
Láska bolí. Bolí, ale hlavne lieči. Lieči a hreje aj v najtuhšej zime.
Láska a bolesť iné sú. Láska môže bolieť, ale bolesť nevie ľúbiť.
Láska bolí, pretože berie všetko. Ale vráti to dvakrát, ak to sľúbi.

Teraz zase vravíš, že láska je dar? Že je to to najdrahšie, čo dostať môžem?!
Prečo by som mal za prázdny sľub chcieť, aby mučila ma a drala z kože?!
Láska je slabosť. Láska je prázdna, zbytočná a nič neprináša.
Zoberie všetko, zničí to a môže odísť. Bez ospravedlnenia, alebo očenáša.

Odmietaš ju. Pýtaš si odpovede, ale iba zavrhovať ich chceš.
Rozprávaš zložité vety a v nich jedinú štipku pravdy nepovieš.
Čo môžem povedať? Ak nedal si všetko, nedal si nič. Iba toto v láske platí.
A ak nedal si všetko, tak si ju opustil a stratil. A nikdy nevieš, či sa vráti.

K čomu poslúžia mi tvoje prázdne slová? Na čos' nimi narážala?
Poúčaš ma, ako by som bol len malý chlapec. Čo si si tu dokázala?
Ty hovoríš, že láska je krásna. Venuješ mi krásne spevy... ale ja už nie som dieťa.
A tvoje slová, hoci neverím im ani štipku, nikdy by som neodmietal.

Neodmietaš ju? Túžiš po nej. Cítim tvoju prázdnotu a cítim tvoj hlad.
Iba pálčivu túžbu po objatí... po človeku, ktorý by ťa mohol mať rád.
Tvoja zloba, tvoj záujem a to tvoje chladné odhodlanie!
Ty, môj malý spisovateľ, lásku by si chcel... a spoznať nepoznané.



Kritika

24. září 2011 v 16:02 | Art of trinity


Kapitolové poviedky (Nikushimi Nemunai)

24. září 2011 v 15:19 | Art of trinity
Pripravuje sa