Mmm!

31. května 2012 v 14:52 | Nemunai
Je mi to trápne, ale možno by Vás to zaujalo, nakoľko ste už dlho návštevníkmi tohto blogu.

Ako ste si možno všimli, sme veľmi vyťažení a práve nepridávame veľa vecí. Ja osobne práve vôbec nemám podmienky na tvorenie a nechce sa mi písať ďalší brak na štýl "Škaredého príbehu" =)

Avšak som sa rozhodol i s kamarátom, že sa budeme venovať zatiaľ niečomu inému.
charismatum.blog.cz - blog, ktorému sa teraz venujem, kým naberiem ďalšiu vlnu inšpirácie, než sa vrátim k poézií. =)

Nemunai je Patrik a naopak =D
 

Zaviera naše oči?

22. dubna 2012 v 12:33 | Nemunai |  Úvahy
Zaviera naše oči?

Pri pohľade do svetla vždy privierame oči. Je to fakt, ktorý vieme už od nepamäti. Avšak mňa nezaujímaja delta žiarenie a pohyb voľných jadier vodíka. Mňa zaujíma niečo viac...
Človek odjakživa bojoval s faktom, ktorý mu hovorí, že čím viac sa toho naučí, tým viac toho nevie. Za každou odpoveďou stoja dve otázky a za každým osvietením situácie sa aj tak nachádza v čím ďalej tým väčšej hmle.
Je to tak už po mnoho rokov. Avšak v dnešnej dobe sa k tomu pripája fenomén, ktorý zaviera naše oči. Našli sme "halogén", ak chcete pridobniť.
Som si istý, že v tomto bode sa so mnou budú rozchádzať mnohí, ale aj tak nemám problém ho povedať. Ľudia hľadajú odpovede na otázky o existencii Boha, duchov, anjelov a čohokoľvek, čo je nad naše chápanie. Cítime, že je tu "niečo" väčšie. Niečo, čo presahuje naše doterajšie chápanie.
V túžbe po duchovných zážitkoch sa otáčame na čokoľvek, čo sa zdá sľubné. Sú tu celé obrovské blogy o aurách, anjeloch a neviem ešte o čom všetkom.
Pozrime sa každý na seba. Kto z nás nikdy neskúsil mávnuť paličkou a dúfať, že sa niečo stane?
Poznal som množstvo ľudí, ktorí sa snažili nejakým spôsobom zvládnuť nejaké nadprirodzené umenie. Chceli vidieť aury, hovoriť so zvieratami, ovládať oheň a neviem, čo ešte.
Prečo to ľudia robia?
Pretože sú hlúpi a pyšní.
Ak je tu nejaká bytosť, ktorá dokáže existovať bez materiálneho tela aj v materiálnom svete, už len tým, že je, dokazuje, o koľko mocnejšia od ľudí je.
My sme nikdy nedokázali ovládať ani len naše vlastné telá a mysle a s obrovskou pýchou na perách sa rozhodneme skúšať poraziť niečo takto silné?
Nuž, tu sa naša beznádej nekončí. Viete, ona tá bytosť alebo energia alebo podstata alebo akokoľvek to nazvete, niečo predsalen chce. Najčastejšie tvrdí, že sa chce s nami priateliť a pomáhať nám, lebo jej to robí dobre. Občas otvorene povie, že chce parazitovať na našich dušiach. Milé, však?
Nuž, náš "intergaklatický priateľ"" má nejaký motív. Čo proti nemu sme? Skúsim to pripodobniť. Ako ste si už možno všimli, ja veľmi rád rozprávam v podobenstvách.

Bol raz jeden človiečik. Mal škrečka. Ten škrečok bol stupídny ako každý škrečok. Ale majiteľ sa s ním rád hral. Prekladal si ho z ruky do ruky, zavieral ho do akvárií a rád ho nechal behávať po priestore a potom ho smiechom znova chytal, aby mu dokázal, že si nepomôže. Škrečok vo svojej beznádeji nikdy neunikol, až kým, a to netrvalo veľmi dlho, nezomrel.

Vážne, škrečky veľmi šťastné nie sú. A my sme pre niečo tak mocné asi tak škrečok.
Ešte vážne ste si istí, že to porazíte?

(Áno, som moralista a áno, som pekelne od veci.)

Šokujúci rozbor diela: Janko Kráľ – Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

3. dubna 2012 v 20:06 | Wodin |  Knižná kritika
Čo dokáže účelová dezinterpretácia diela?
Dokáže zmeniť prepracovanú teologickú alegóriu na obyčajnú ľudovú ponášku s národným motívom. O tomto sa mohol presvedčiť aj slovenský romantický básnik Janko Kráľ, ktorého báseň bola až dodnes zle interpretovaná.
Ja teraz poodhalím pravý význam tejto balady, ktorý je naozaj nečakaný.

Báseň je v skutočnosti vlastne príbehom konfliktu medzi divným Jankom a Bohom. Začína sa monológom Boha, ktorý sa sťažuje, že pri svete, ktorý furt v jednom kuse existuje si ani nemá kedy oddýchnuť, pretože musí robiť Božie povinnosti:

Často blúdim, táram sa cez celý boží (teda môj- myslí tým Boh) deň,
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku.
Ale čo je nemožnô, to ani nehľadaj,
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie,
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie.
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať.
Vtedy - v tak biednom stave moja duša letí
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti, (
asi do chvíle, keď ľudstvo ešte neexistovalo a Boh nemal toľko práce s počúvaním modlitieb a zosielaním kobyliek na Egypťanov. )
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu,
a zaspí ak' v oleji aspoň za hodinu.

Potom nasleduje pasáž zameriavajúca sa na divného na veselý slovenský kraj, kde bača reže tie mastné barany, nech už to znamená čokoľvek. Deti sú tam hladné, pretože miesto jedla si radšej vypočujú národnú povesť a asi si pre istotu držia štíhlu líniu aj zo strachu, pretože "bobo a vlkolak zlé deti lapajú." (možno skôr vypasené ako zlé)

Tretia pasáž sa venuje divnému Jankovi, ktorý je slovami autora, taký znachor...

... je veľmi divný, nikdy nie veselý,
hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí...

Janko je typický frustrovaný teenager neuznávajúci autority. Chodí v čiernom plášti a stráni sa ostatných rovesníkov. Vykazuje znaky emo alebo gothickej subkultúry, možno black metalu so známkami okultizmu, keďže sa zaujíma o pochmúrne a nekro ľudové povesti.
Kameň úrazu je v tom nikoho si neváži, pretože si neváži ani samotného Boha:

Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu,
že by neišiel slúžiť svätým, Hospodinu!
Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený,
ani v nedeľných hábach nie je oblečený,

Konflikt dosiahne svoj vrchol vo chvíli, keď Boh príde na večeru k Jankovým rodičom. Tí mu ďakujú za prinesené jedlo a prejavujú patričnú úctu, keď už stvoril ten svet a obetoval za nás svojho jediného syna. Janko však Boha totálne ignoruje, dalo by sa povedať, že sa chová až pohŕdavo, načo Boh reaguje naozaj starozmluvne (prchko), urazí sa a bez slova odíde:

Od stola chudobného všetci povstávali,
Bohu všemohúcemu všetci ďakovali,
on
ale strhol klobúk, nevravel nikomu,
dverami zahrmotil a odišiel z domu.
Boh zná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide,
až tam v poli samotný ku priekope príde;
priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá,
a zas ďalej širokým sa poľom poberá.

Janka ale čoskoro zamrzí jeho neprístojné správanie a vyberie sa po stopách Božích, aby sa Mu ospravedlnil. Podčiarknutá pasáž naznačuje, že Boh, ktorý vidí všetko, čo bolo, je aj bude vie, ako bude Janko konať a chce sa mu schovať, Boh dobre zná, kde ísť zamýšľa.

Aby Janka zmiatol, dopúšťa na svet (alebo minimálne celý okres) temnotu, ktorú si už predtým odskúšal na Egypťanoch:

Po horách, po dolinách rozišli sa mraky,
zastreli tiché háje temnými hábami,
zmizli lúčky zelené medzi dolinami, ...
... Mesiačka niet na nebi - beda je s hviezdami -
kto zná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! -
Pole ak' jedna čierna šatka pamuková,
ktorú nosí za mužom osirelá vdova,

Krycí manéver sa Bohu podarí majstrovsky, dezorientovaný Janko čoskoro stráca Jeho stopu:

Janík potichu kráča bez cesty, chodníka,
po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu,
sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu,
padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká,
sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu:
Buď ako buď, len pôjdem, poručeno Bohu.

Potom nasleduje striktne teologická pasáž, kde Janko Kráľ ako evanjelik vyjadruje svoj jednoznačne odmietavý názor na uctievanie panny Márie, ktorá je zosobnená zakliatou pannou vo Váhu. Jej kult dáva do súvisu s temnými silami:

A vraj práve na Vstúpenie,
keď odíde preč stríg zhon,
a keď tanec držia čerti,
tá panna vychádza von.

No Janko je dobrý katolík a myslí si, že panenka Mária má podobné kompetencie ako Boh a mohla by ho s Ním ľahko uzmieriť. Vyberá sa teda do chrámu zasvätenému zakliatej panne.
Básnik v ďalších strofách preberá mnohé aspekty mariánskeho kultu, posmech si robí najmä z prípadov, kedy sa mala údajne zjavovať:

Vídajú ju o polnoci
koniari a voliari
a tí, ktorí nocou blúďa (
zo šenku domov),
hajčovia a poštári.

O tom ti prisahať budú,
ak' v šatách dlhých bielych,
na skale černistej plačúc,
kývala palcom na nich.

Janko s dobrým úmyslom dorazil do chrámu:

Junák na holé kľakne kolená (jasný odkaz na katolícky kostol),
zaspieva Bohu pesničku (
chce sa s ním udobriť) -
krížom sa žehná, na nebo pozrie
a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri ráz' prežehná,
pobozká krížik, pátričky -
vtom "Amen" povie a z brehov hodí
sa do vzbúrenej vodičky.

ČIup - voda berie, pred sebou hrnie,
mladého Janka zakryje,
a do samého bieleho rána
vlnami hučí a vyje
.

Táto časť, čo sa týka Jankovho vystupovania posledná, je trocha zmätená, prejavuje sa tu autorova unavenosť, dej je nejasný, obraznosť je prehnaná a možno práve to zmiatlo predchádzajúcich kritikov, teda minimálne tých, ktorí s básňou úmyselne nemanipulovali vo svoj prospech, či prospech nimi podporovanej myšlienky.
Jankovým tragickým osudom by mohol autor vystríhať modloslužobníkov, aby sa odvrátili od podľa neho pohanských praktík, pretože mysliac si, že slúžia Bohu, v konečnom dôsledku sa klaňajú temným silám a tie im v krízovej situácii nepomôžu (nechajú ich klesnúť až na dno).

Posledná strofa je venovaná miestnemu jazzmanovi, ktorý zloží pieseň o Jankovom zlom osude.

Naprostred dediny žalostne zatrúbil
a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.
"…Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina?"
(Jazzmanský slang, ktorý býval nesprávne pokladaný za otázku položenú dedinčanmi)

Epická báseň sa potom končí a jedno oko neostane suché. Keby oči ostali suché, pravdepodobne by sme oslepli...
A odkaz Janka Kráľa, najväčšieho obhajcu slovenského protestantizmu nemilosrdne vykrikujúceho, že pápež je nahý žije ďalej v našich srdciach.


 


Sloboda slova? Sračky.

2. dubna 2012 v 17:17 | Nemunai |  Poviedky Loivissa
Sloboda slova? Sračky.


Sloboda slova? Na celom svete kto už pýtal by sa na toto!
A kde je tá sloboda, vo svete ovládanom nahotou?
Pretože nevidím ju, keď vy všetci chválite ju takto pekne?
A toho, že máme ju všetci a máme právo, držíte sa neochvejne.

Takže sloboda slova, hm. Niežeby pred súdmi pokuty boli za slová.
Ešte stále premýšľam a myslím, že pravdu nikto neschová...
Že buď sa naučíme rozprávať, ako sa na tento "svet" sluší,
alebo všetkým natlčú nám cudziu pravdu, alebo balamutia uši.

Sloboda slova? Geniálna, skvelá, super... Vážne a v skutku!
A teraz, ako nad ňou uvažujem, nemám ju a som v smútku.
Už ani v škole nemôžem povedať, čože si naozaj myslím.
Pretože ako náhle nesúhlasím, všetci akoby od zhnusenia skysli.

Ale sloboda je tu, minimálne aspoň čiastočne.
Alebo čo sa na ňu hrá? Aj keď nie príliš statočne.
Čo tie pornostránky a celé weby podefilných úchylákov?
A čo celé sexuálne dekadentné siete plné holých vtákov.

A teraz sa pýtam, sloboda slova je dobrá a máme ju chcieť?
Keď zlých slov, vecí a morálneho úpadku je už plný svet!
A teraz blogy, moji milí. Naozaj sme slobodní, ako sa môže zdať?
Alebo len všetci máme príležitosť celé to tu zasierať?

Pretože priznám sa slovami panovačného idiota a vydám túto správu.
Keď vidím niektoré z týchto článkov, o stôl búcham si hlavu.
Píšeme o láskach, to je fajn. O zvieratách a móde. A inom, samozrejme.
A nech brodíme sa blogmi dni i noci, nič hodnotné nenájdeme.

My sme budúcnosť našich malých pekných štátov v umení?
Pretože podľa mňa je väčšina týchto blogov odpad prestrojený.
Vydávame naše sračky za niečo, čo má hodnotu, ako robím to i ja.
Póza a človek, čo nemal dostať slobodu slova, taká som nádhera.

Pretože nemám problem do krvi sa hádať, na tom všetkom hnusnom
a v pohode vyzývam Vás na smrť v tomto boji zákulisnom,
tak sa pýtam teda posledný krát, na čo je nám "sloboda"?
Keď iba berieme spisovateľom prácu a klesá svetu hodnota.

Prečo sa tešíme, že môžeme klesať na úrovni a ničiť i to, čo bolo pekné,
tak čo je na tej slobode dobré? Každý nech v komentári riekne!

Ja

27. března 2012 v 17:11 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Ja

Podpíšem sa? Bez tak vám je úplne jedno, kto vlastne som Ja.
Schránka jednej chorej mysle, ktorá nemá pokoja.
Je dokonale jedno všetkým, ako vlastne začnem tieto riadky.
O jednom podrazáckom človeku, čo mal život zatiaľ iba krátky.

Som klamár. Klamár, podvodník, šialený idiot a narcis.
V depresií v strede leta, v januári a aj teraz, v marci.
Permanentne zazerám na tento svet náš, ktorý je tak milý,
že už patrím medzi ľudí, ktorí ľutujú, že niekedy tu žili...

Kto som? Bezvýznamná kvapka atramentu v pere, ktorým píše šialenec.
Pár vlastností šialených a zlých ľudí, z odpadu som zlepenec.
Hrám sa na umelca, filozofa, psychológa a niečo, čo chce ohúriť.
A zároveň som idot a šašo, čo nemal ani dostať právo žiť.

A teraz rúham sa svojmu Bohu, ktorého tak veľmi milujem.
On vedel, prečo ma tvoril, a aj ja to dobre viem.
Avšak aj tak nechápem, prečo musím byť priamo taký mimo.
Cítim sa ako tá smradľavá jama, čo sídli pod latrínou.

Prehnane sebavedomý, strašne namyslený a tupý grobian.
Ktorý prehýba pod váhou zodpovednosti ako spráchnivený trám.
Som troska už aj vo svete, kde už všetci stratili schopnosť žiť.
Už len prosím Boha, nech naučím sa, ako to neriešiť....

Odkaz do môjho domova

19. března 2012 v 18:52 | Nemunai
Odkaz do môjho domova

Niekedy spomeniem si, aký som bol a ako som nežil.
Keď pozerám si staré fotky a pozorujem, ako sneží.
Ako som sa túlal po vyblednutej púšti a zabáral si nohy v piesku.
Keď vedel som, že vo vlastnom svete, sa cítim ako na smetisku.

Ako na skládke nepotrebného odpadu a pokazených vecí.
Prechádzam sa pod oblohou, na ktorej ma každá hviezda desí.
Promenáda po priestore, ktorý vždy patril iba mne...
A vidím, ako každá pekná myšlienka po čase vybledne.

Niekedy dávno dialo sa to. Možno si to už ani nepamätám...
A možno stále ťahá sa to mnou, možno plná je toho každá moja veta.


A tu dole je odkazová brána do môjho strateného sveta =D : http://art-of-trinity.blog.cz/1110/nedokoncene-sonety (ak Ťa to ešte neodradilo, odkopíruj do prehliadača a prezri si. ja viem, že som trápny s odkazom na vlastnú inú báseň, ale na repost som až príliš lenivý =D )

Písal som pravdu krvavou rukou

18. března 2012 v 13:32 | Nemunai |  Poézia Nikushimi Nemunai
Hral som sa na pravdu. So samým sebou a našiel som v sebe pár kvapiek hnevu...


Krvavé hánky

S beznádejným krikom búcham päsťou do nemej steny.
A nachádzam na nej stopy iných... takže asi nie som prvý.
Neviem, či môj krik vybíja okná, alebo je nemý,
ale svoj hnev rozhodol som sa utopiť vo vlastnej krvi.

Pomaly stekajú kvapôčky ako červené slzy po mojej ruke.
Ligocú sa, spievajú a s tichým kvapnutím dopadajú na zem.
Myslím, že nič lepšie mi dnes už nikto neponúkne
a s výčitkou sa dívam do zrkadla a sám si dávam kázeň.

A možno to nie je kázeň. Možno plačem pred zrkadlom.
Alebo len stojím na vysokom moste a sám sebe robím spoveď.
Možno dívam sa na pereje chladnej rieky so stiahnutým hrdlom
a skúšam spätne nájsť otázku na odpoveď.

Možno škriabem staré chrasty v novú ranu, aby tiekla znova.
Už cítim teplú krv, ako znova polieva mi dlážku.
Možno červeňou píšem na stenu nezmyselné slová.
Som na svoj osud prilepený ako žuvačka je na podrážku.

Kráčam po chodbe a na opasku hrkoce mi zavesený kľúčik.
Stojím opretý o dvere kostola a pozerám sa na kríž.
Otváram oči za bezsennej noci v strachu, od ktorého sa už neodlúčim.
A nakoniec, keď uvedomím si, čo sa deje, cítim sa na nič.

Brány do srdca

12. března 2012 v 21:31 | Loivissa |  Poézia Loivissa
Noc prichádza, zas a znova...
Prosba, čo je soľou do rany.
Hľadám tie správne slová,
no niečo vo vnútri mi bráni
pripustiť, že nespĺňam žiadosť
nechať ti otvorené brány
môjho srdca s odpustením.
Príliš to bolí, prepáč, mám dosť
tvoja bolesť je i mojou, ver mi
raz ustúpim, s tvojim dovolením
strasiem výčitky, no nenájdem radosť.
Ten pocit ti bude navždy verný -
- pocit víťazstva a s mojim pochopením,
získaš zas krídla a svoju mladosť,
zdravie a stratený hlas operný
kým si zotriem slzu a odletím
hľadať alternatívu, možnosť,
život, čo má základ pevný
postavený na tom, čo bolo predtým.

O našom autobuse, vážne a bez haluze

9. března 2012 v 15:31 | Nemunai
O našom autobuse, vážne a bez haluze

Stalo v našom buse,
tlačili ma v jednom kuse.
Niekto riťou, iný hlavou
a ja som kecal s jednou kravou.

Zákruty som nemal, hlupák, na pamäti,
primačkla ma zadnica jednej tety.
Už myslel som, že tyčka letí,
keď začali sa hádať deti,
že aj ich tlačí niekto tretí...

A tak! V pachu podpazuší týchto rokov,
bez priestoru na pár krokov,
v prdoch a iných výlučkoch,
trpel som tichúčko...

Pozérsky večer

4. března 2012 v 19:14 | Nemunai |  Poviedky Nikushimi Nemunai
Neznáme miesto, neznámy dátum, neznáma hodina.

Otvoril som oči. Nadýchol som sa a vyplazil som jazyk. Hlavné mesto... ako ja túto dieru neznášam. Príliš špinavá, príliš drahá, príliš snobská a pre moju znudenú dušičku až príliš príťažlivá.
Hej, to som ale neslušák! Veď vy neviete, kto som. No, to neviem ani ja, ak sa mám priznať, ale zbežný opis mojej celkom príjemnej nátury by bol, že som zločinec. Bohatý zločinec, ktorý sa zločinom neživí, aj keď by mi dokázal zabezpečiť taký blahobyt, aký si len málokto vie zarobiť. V každom prípade ten plat dostávam, len ho nepotrebujem. Som totiž bohatý už od prírody, povedal by básnik s úsmevom.
Ďalší odsek v mojom opise by sa zaoberal tým, že som strašne znudený a tak som sa dal na zločin. Čo je zločin? Niečo, čo iba sa iným nepáčilo, že robím? Konina. Práveže sa to veľmi páči a preto to robím. Nebyť to zábavné a neprináša mi to uspokojenie a uznanie, kašlem na to.
A posledný a najdôležitejší z úvodných opisných blábolov by sa zaoberal tým, že som talentovaný. Je samozrejmé, že ako bohatý škriatok mám možnosť venovať sa len tomu, čo ma baví. Externé štúdium na vysokej škole, kde sa učím za právnika, je pekná zásterka, aby so mnou všetci boli spokojní.
Predstavte si, že žijeme v dvadsiatom prvom storočí. Ťažké, však? Predstavte si krásny veľký dom so šindľovou strechou v retro štýle. Práve v takom stojím a usmievam sa na mladučkú spiacu ženu, ktorá vôbec netuší, že u nej oxidujem a zubím sa na jej perfektný prsteň, ktorý si krava na noc dala na nočný stolík do šperkovničky. A tak som si ho vzal.
Väčšinou pracujem na zákazku pre nejakého úchyla, čo potrebuje dajaký zbytočný obraz z múzea. Do tohto domčeka som sa dostal iba náhodou, iba pre zábavu. Pre potešenie... my muži sme strašne hraví, však?
Vyšiel som von cez tie isté vchodové dvere, cez ktoré som aj vošiel. Dosť vulgárne od zlodeja, že si skrátka odomkne a pri odchode aj zamkne dvere a to ešte aj kľúčom, ktorý si úbohé zábudlivé dieťa spiace v najmenšej izbe pre istotu dáva pod kvetináč. A to som už spomenul, že ja gentleman som ten kľúčik aj uhladene vrátil na pôvodné miesto? Hm... Ako som sa k nemu dostal? Aby som bol presný, bol som sa prejsť. Ako som šiel okolo, videl som ten kvetináč a napadlo ma, že je pekný a riadne zbytočný, nakoľko sa k verande tohto typu nijak extra nehodí. Keby ja som niekam odkladal kľúč, kde by to bolo? Pod evidentne stupídne situovaný kus porcelánu s mŕtvou napodobeninou čínskej ruže, samozrejme.
No, dosť bolo priznávania sa k tomu, že dnešná zlodejina bola skôr návštevou založenou na tichom kroku. Ale vyzúvať sa v predsienke, odkladať topánky a potom si ešte aj zavesiť kabát na vešiak... to som už vážne nemusel, som drzáň a pozér. No a čo? Aj sušienku som si vzal z kuchyne a nehanbím sa za to!
Ak dedukujem správne, policajtov ani nezavolajú. Trubka si bude myslieť, že ten prsteň skrátka niekde vytrúsila a kexíky má zrátané asi ťažko. To som ale vyčúraný hajzlík, nemám pravdu? A ten prsteň som si ešte pompézne zavesil na retiazku zo striebra, aby sa hompáľal hneď vedľa krížika. Až teraz som si všimol, že na kamienku osadenom v prsteni je pentagram. Pekný a stupídny. To je aké cool? To budem nosiť! No to si dovoľte...
Zakotvil som pri bare. Malo geniálny názov, musím povedať. Od prírody mám rád recesiu a toto miesto ma naozaj teší. Názov "Karpina" musel vymyslieť fakt génius. Asi nie som jediný, kto má recesiu rád, pretože je väčšinou preplnená.
No, aby som sa vrátil k príbehu tohto večera, vbehol som si dovnútra kúpiť cigarety. Som pozér, takže tie najdrahšie, aj keď chutili ako starecké semenníky a v skutočnosti som v cigaretách nikdy záľubu nemal.
Prechádzam sa ďalej medzi domčekmi a z bočnej uličky vidím číhať chlapíka. Taký dáky nepodarok. Čo ja viem, ako ho popísať? Mal na sebe nejaké vrece alebo čo to bolo za neforemný kabát, montérky a divné topánky.
,,Ty!" ozval sa príjemne.
,,No?" odpovedal som príjemne.
,,Nemáš pár drobných?" spýtal sa znova príjemne.
,,Nemám, kúpil som frajerke kofolu," odpovedal som ešte príjemnejšie.
,,A cigaretlu nemáš?"
,,Také svinstvo? Ja nerád fajčiť, škodí to," povedal som pravdivo.
,,No tak chodz do [nasleduje nadávka týkajúca sa ženských pohlavných ústrojov tak impozantne skonštruovaná, že som si ju ani nestačil zapamätať].
,,Aj vy, dedko. Aj vy," odpovedal som s úsmevom.
,,Jak si mi to povedal?! Ja už mám 33 rokov! 33 rokov odžitých a také ščena jak si ty mi totok poví?! Ty si špatný, sprostý a pridrbaný! Totok je mój názor. Ja mám 33 rokov a ty nemáš nijakú úctu voči mne. A ty si odká..-" tu som ho stopol.
,,Okej, stačilo. Choď si ľahnúť," prehodil som ešte stále so srdečným úsmevom.
,,No ty si lahneš jako prvý, len aby si vedeu."
A zahnal sa, že mi pritabačí pravou rukou po tvári. Veľká chyba, predsa len som triezvejší ako on. Lakťom som jeho úder zastavil a čelom som mu klikol do ksichtu. Ozvalo sa puknutie, asi som mu zlomil nos.
,,No tak teda ništ," povedal so slzami v očiach. ,,Ale tú cigaretlu by som si dau," dodal plačlivo.
No vy by ste dieťaťu neurobili radosť? Tak som mu dal ten patok za milión eur, ktorý som len pred chvíľou kúpil v "Karpine". Celú krabičku, ešte stále neotvorenú. S príjemným želaním, nech sa zadrhne, som sa potom odobral po svojom.
A tak chodím si, kráčam a meriam cestu, keď konečne dôjdem na moje klasické miesto. Môj obr-trotel gigantický domisko, v ktorom bývam sám. Netuším, ako sa upratuje, preto mi sem na to chodí dvakrát týždenne taká mrzká tetka. Vyzerá ako zosušené prasacie črevo. Nie, neviem, ako som sa k tomuto prirovnaniu dopracoval, ono to tak skrátka je.
Ku podivu som si v schránke našiel list. A aký pekný! Ešte aj s nejakou prihriatou pečaťou. Tak som sa vlámal dnu, sadol si v kuchyni za stôl a vytiahol z vrecka nožíček. Čože to je?
Časť s odosielateľom, ktorý sa podpísal pod menom "Nickname", čo ma takmer odradilo od čítania ďalej, nakoľko niečo takéto trápne sa mi hnusí už len z princípu, že si vážim náš krásny, ľubozvučný a krásny, ale hlavne krásny jazyk. Z týchto dôvodov radšej ani nepopíšem v týchto riadkoch vulgarizmy, ktoré mi napadli. Potom tam bolo moje meno, poštové smerové číslo a kopa ďalších hovadín, o ktorých som ja, človek verný facebooku, ani nevedel, že existujú.
Vieme, aký je Tvoj potenciál. Aj pre to som Ti poslala tento list. Dokážeš byť bystrý a šikovný v jednej chvíli a si schopný všetkého, čo sa nám, Tebe podobným, ráta. Ak máš záujem o niečo zábavné, najprv pre nás musíš niečo spraviť niečo zábavné, nech sa zabavíme.
Do podniku s názvom "Kulturák" na Zámockej každý večer okolo desiatej chodí Lena Kanáryová . Mladá pekná žena, dosť inteligentná a nemám ju rada. Je len na Tebe, aký spôsob si zvolíš, ale potrebujeme kópiu kľúča jej auta. Kópiu, nie kľúč. Ten má stále pri sebe a nech to tak aj zostane. Povedzme, že jeden z členov našej skupinky je vášnivý zberateľ a jej auto má výnimočnú hodnotu, aj keď sa na ňom už pár chvíľ nejazdilo. Je to len na Tebe.
Tvoja Nickname
Ako keby nestačilo, že má úplne prihorenú prezývku, ešte tam aj pridá, že moja. Nech mi tá maxi krava láskavo vysvetlí, kde zobrala taký dojem, že je MOJA?! Už len podľa prezývky viem, že by som ju nechcel ani zadarmo! Niekedy som počul od ľudí v dedine, že o zlú ženu si neradno oprieť ani bicykel. Čo sa tejto týka, o tú by som si neoprel ani operadlo na bicykel.
List som hodil na jeden zo stolíkov, za ktoré by nikto okrem mňa nevyhodil peniaze bez toho, aby sa na ne vôbec pozrel, a šiel som ďalej smerom ku chladničke.
(Vysvetlenie k stolíkom: Raz som mal frajerku. Volala sa Martina alebo Marcela alebo tak nejako. Bola strašne rozmarná a okrem toho, že nebola dobrá ani ako kuchárka, rada rozhadzovala moje peniaze. V jeden mizerný utorok jej napadlo, že mi kúpi nový nábytok. Viete, mne sa nechce stále sa hádať s nejakou rachitídou, ktorú potrebujem len na reprezentačné účely, a tak je jednoduchšie jej pristúpiť na jej hru. A tak mám nový nábytok. Teda, teraz už má nejaký ten piatok... aj tak mi je to jedno. Keby už žiadnej rachitíde neprepína, mohol by som mať tento nábytok aj navždy.)
Otvoril som dvere chladničky a takmer mi vypadli oči do poličky, kde sa zastrkávajú vajíčka. Viete, čo som našiel v regáli?! Malinovku! A viete, čo je na tom také zlé?! Ja som si totiž uvedomil, že mám malinovú limonádu a citrónovú malinovku. Kam tento svet speje?!
S fľašou nejakej kvapaliny farby moču som sa pobral do obývačky. Keby som normálny človek, zapnem si televíziu. Keby som bohatý, zapnem si domáce kino. Keby som veľmi bohatý, tak mi ho zapne niekto zaplatený špeciálne na to, aby mi ho mal kto zapnúť. Avšak, aj keď som všetko zo spomenutých, som hlavne pozér a preto moja ruka chytila ovládač od hudobného prehrávača, zapla jeden zo soundtrackov mojich obľúbených počítačových hier a ja som si do ruky vzal "Zločin a trest" od ruského spisovateľa menom Dostojevskij.
Bol som ponorený do príbehu tejto úžasnej knihy, keď mi zazvonil mobil. Zdvihol som ho a týmto sa začal rozhovor:
,,Hm?" začal som ja.
,,Ty si vyvolený, Neo!" ozval sa hlas.
,,A toto nie sú tí droidi, ktorých hľadáte," odpovedal som bez mihnutia okom a zložil som telefón.
Čo za úchyla má moje číslo? Asi si zajtra skočím do telekomunikácií a osobne odrežem predkožku tomu, kto mu dal toto číslo.
Problém je v tom, že ma už opustila aj chuť čítať ďalej. Niežeby úchyli neboli zábavní. To len vždy potom, ako ma nejaký z nich otravuje, mám chuť spáchať nejaký zločin ako trest preňho.

Kam dál